Za dva mesiace som neurobila nič užitočné. A najviac to pocítila moja peňaženka

  • Ľudská bytosť vie byť miestami viac neosožná ako si vieš predstaviť
  • Karanténne výdavky neboli likvidačné, likviduje ma návrat k životu
 srcset
Život po karanténe, instagram.com
  • Ľudská bytosť vie byť miestami viac neosožná ako si vieš predstaviť
  • Karanténne výdavky neboli likvidačné, likviduje ma návrat k životu

Ak si o pätnásť rokov spomeniem na bývalý koronaživot, spomeniem si na to, ako som premrhala dva mesiace  bez toho, aby som urobila čokoľvek užitočné pre ľudstvo a svoju budúcnosť.

V prvom rade som sa presunula z hlavného mesta do svojho rodného. Už to znie ako dosť veľká nuda. V Bratislave som sa aspoň mohla tváriť, že robím niečo dôležité. Nikto by nemal dôkaz o opaku.

A tak som sa teda vrátila domov. Prvý týždeň bol fajn. Dvakrát som pomohla s roznášaním rúšok. A tam moja užitočnosť skončila. Začala skutočná karanténa.

Okrem umytých okien a plného balkóna zeleniny a byliniek dopestovaných z „darčeka k nákupu“ z Kauflandu… nič.

Pri každom rozpozeranom filme som zaspala, z dokumentov si nič nepamätám, niekoľko rozčítaných kníh som odložila na leto pri vode. Aké trúfalé snívať o lete pri vode.

Ušila som síce tri rúška, ani jedno sa však nedá nosiť. Nezačala som ani kváskovať, ani som sa nenaučila nový jazyk. Nie som dokonca ani remeselne zručná. Neuplietla som koberec do kúpeľne s veľkou ihlou.

Vlasy som si zafarbila iba raz. Nechty som si prestala lakovať po mesiaci, veď to aj tak nikto okrem obyvateľov domácnosti nemohol oceniť. Nové bežecké tenisky som si obula asi päťkrát. Päťkrát za dva mesiace.

Moja najväčšia zábava sa sústredila na prežitie abstinencie obyčajného sociálneho kontaktu s okolitým svetom. Potichu som závidela ešte aj pendlerom, lebo tí aspoň mohli prekročiť hranice. Ja som pendlovala len medzi dvoma domácnosťami v tom istom meste.

Jedna z mála výhod tohto Mordoru sa však odohrávala potichu na bankovom účte. Peniaze nemali kam miznúť. Jeden nákup týždenne nebol taký likvidačný ako kávička sem, víno tam. Myšlienka na to, že som prišla o prácu, teda až tak nebolela.

A zrazu sa rozhodli pre rýchle uvoľnenie všetkého a všetkých. Kávička sem, víno tam a nárek účtu si viem predstaviť aj bez toho, aby dal jasne najavo svoj postoj k môjmu návratu do života.

Dvojmesačný nedostatok psychického a fyzického kontaktu s okolitým svetom a eufória z renesancie spoločenského bytia vie dať zabrať. Najmä peňaženke.

Už si budem musieť lakovať nechty. Aj vlasy by potrebovali kamoša, ktorý bude ochotný urobiť s nimi niečo, čo v konečnom dôsledku ocení len ten kamoš a ja. Dokonca budem potrebovať aj iné oblečenie ako tepláky a frajerovu mikinu. Keď už som si kúpila tie bežecké topánky, zišla by sa mi komplet výbava, aby som sa viac nemohla vyhovárať na to, že „nemôžem ísť behať, lebo…“.

Nepochybujem o tom, že posledné mesiace väčšina z nás snívala spoločný sen. Zabuchnúť dvere bunkra, stretnúť sa s ľuďmi, pokojne aj s tými, ktorých by sme inokedy radšej obišli. Sadnúť si na terasu v meste, dať si dolu rúško, rozprávať sa o vzrušujúcich zážitkoch z obdobia karantény a popritom vypiť kávu, miestami víno.

Otázka je, kto tento náš návrat k životu bude platiť.

Najnovšie video