Ako (ne)stratiť zamest­nanca devia­timi jed­no­du­chými krokmi

Alexandra Dulaková / 5. október 2015 / Tools a produktivita

Zamest­ná­va­te­lia a mana­žéri sa často sťa­žujú na to, ako im z práce odchá­dzajú výkonní a šikovní zamest­nanci. Nie­kedy to ale nemusí byť cel­kom tak. Možno neod­chá­dzajú od práce, ale práve od zamest­ná­va­teľa. Len málo­kto si síce pri­zná, že nemusí byť tým ide­ál­nym šéfom, no predsa — ak seba alebo svojho nad­ria­de­ného náj­deš medzi nasle­du­jú­cimi riad­kami, možno je čas sa nad pra­cov­ným prí­stu­pom zamys­lieť.

Sú isté veci, ktoré kre­a­ti­vite a chuti do roboty rásť nepo­môžu. Priam ju zabijú, pocho­vajú a udupú pod čiernu zem. Nemusí isť len o pod­nety zvnútra, kľudne ich môže vyvo­lá­vať priamy nad­ria­dený. A keď necí­time zhora žiadnu moti­vá­ciu — ba priam úplnú demo­ti­vá­ciu — je dosť neprav­de­po­dobné, že budeme v práci dlho­dobo podá­vať uspo­ko­jivé výkony. Tu je pár vecí, ktoré nás zo strany nad­ria­re­ných dokážu zaru­čene zne­chu­tiť a odra­diť aj od tej naj­sľub­nej­šej kari­éry.

1. Šéfo­via, ktorí zamest­nan­cov zaha­tá­vajú hor­dami práce…

Jasné, nie­kto to spra­viť musí a keď sú ešte k tomu naj­lepší, je šikovné im dať spra­viť rovno všetko. Lenže po čase budú mať pocit, že ich za dobrú prácu tres­táte — ešte väč­ším množ­stvom práce. Podľa rôz­nych štú­dií klesá naša kon­cen­trá­cia už po pre­švi­hnutí 50-hodi­no­vého týž­den­ného stropu, a ak túto hod­notu pre­švih­neme dra­ma­ticky, výkon bude naozaj veľmi zlý. Namiesto neus­tá­leho prí­sunu práce je teda fajn spolu s požia­dav­kami navy­šo­vať aj zamest­nan­covu hod­nosť a pozí­ciu. Odmeny vždy fun­go­vali veľmi moti­vačne. Či už ide o plat, titul, kan­ce­lá­riu, alebo hod­nosť — ak je nie­kto dobrý, mali by sme si ho šano­vať. V opač­nom prí­pade odíde inde, možno rovno ku kon­ku­ren­cii, pre­tože bude mať pocit, že nedos­táva to, čo si prá­vom zaslúži.

2. …kto­rým uniká hod­nota zamest­nan­cov a ich osob­nej väzby

Druhý bod úzko súvisí s tým prvým. Nie­kedy sa zdá, že poriadne moti­vo­vaní zamest­nanci fun­gujú ako roboti, kto­rých napĺňa len ich práca. A aj keď chceme, nevieme ich poriadne odme­niť. Nie­kedy však stačí len oby­čajné potľap­ka­nie po pleci, slovné uzna­nie, no a v nepo­sled­nom rade aj nejaká mate­riálna odmena. Nič z toho však zamest­ná­va­teľ nezistí, pokiaľ si neuve­domí, akí kľú­čoví sú vybraní pod­ria­dení a nenaučí sa s nimi komu­ni­ko­vať. Ak s nimi bude správne komu­ni­ko­vať, zistí, po čom túžia a bude si ich (a ich výkon) vedieť aj naďa­lej udr­žať. 

3. …kto­rým na zamest­nan­coch nezá­leží

Obe pre­došlé rady zly­há­vajú v momente, keď sa šéfov záu­jem javí ako neúp­rimný. Ak mu na zamest­nan­coch sku­točne nezá­leží a má oči len pre ich výkon a prí­nos, potom si rýchlo musí nájsť nie­koho, komu empa­tia nechýba. Len pokiaľ bude chá­pať, že pod­ria­dení nie sú len stroje, ale aj kom­pli­ko­vaní ľudia s vlast­ným sve­tom a prob­lé­mami, bude im vedieť úprimne vyho­vieť. Dobrý šéf (alebo jeho pravá ruka) by mal byť tak tro­chu aj psy­cho­lóg a mal by byť schopný s ľud­skou osob­nos­ťou šikovne nará­bať. Nikto predsa nechce, aby sa k nemu pri­stu­po­valo ako k bez­cit­nému dobytku a aby si ho oko­lie nevá­žilo. 

4. …ktorí si nestoja za svo­jimi sľubmi

Ak nie­komu niečo raz sľúbi, treba to aj dodr­žať. Okrem psy­cho­lóga je šéf pre svoj tím vždy aj vzo­rom a musí odzr­kad­ľo­vať nasa­de­nie, ktoré oča­káva od svo­jich pod­ria­de­ných. Môže byť nekom­pro­misne cie­ľa­ve­domý, alebo pria­teľ­sky ústre­tový — alebo rovno oboje. V kaž­dom prí­pade ale musí chá­pať, že v momente, keď k zamest­nan­com pre­stane byť férový, stratí ich rešpekt a bez neho ich bude viesť oveľa kom­pli­ko­va­nej­šie. 

5. …si vážia tých nespráv­nych ľudí

Snáď každý z nás pozná strasti tímo­vej práce — no naj­viac ich poznajú tí, ktorí vždy odvedú všetku prácu a zažijú naj­väč­šie stresy, zatiaľ čo tí ostatní to majú na saláme. Tí pri­kvitnú až na koniec, zlíznu všetku smo­tanu a pop­rí­pade — dobre nala­dení, keďže ICH nič neroz­čú­lilo — sa stihnú aj zalíš­kať šéfovi a neha­nebne pred­stie­rať, že ich prí­tom­nosť bola v práci kľú­čová. Nie­kedy stačí, aby mal takýto člo­vek lep­šie mani­pu­lačné schop­nosti, pop­rí­pade lep­šie komu­ni­ko­val a vedel sa ľuďom zapá­čiť. Kaž­do­pádne, úspech zožne on a ten sku­točný pra­cant je aku­rát tak zne­chu­tený. Už dobre vie, že nabu­dúce krv kvôli pro­jektu, za ktorý ho ani pat­rične nepo­chvá­lia, potiť nebude. 

6. …ktorí nedajú ľuďom voľnú ruku

Ak si v nie­čom naozaj dobrý, oko­lie si to musí všim­núť. A možno si to aj všimne, ale neza­re­a­guje adek­vátne. Nie­ktorí ľudia sú jed­no­du­cho naučení mys­lieť vrámci istých zabe­ha­ných pra­vi­diel a nechápu, že iní potre­bujú k výkonu svo­jej práce istú slo­bodu. Nie­kedy treba dať na názory iných, vypo­čuť si ich roz­dielne postoje a dokonca sa zaria­diť podľa nich. Väč­šina nad­ria­de­ných sa podob­ného kroku obáva, no je to vraj neopod­stat­nené. Štú­die pou­ka­zujú na to, o koľko lep­šie výkony vedia ľudia podá­vať, pokiaľ im je dopriaty kúsok slo­body a vlast­ného úsudku. 

7. …ktorí neve­dia roz­ví­jať talent

Isto nechcú, aby stag­no­vala ich spo­loč­nosť alebo firma. Preto pre nich musí byť rov­nako nepred­sta­vi­teľná stag­ná­cia zamest­nan­cov. A nesta­čia len otre­pané frázy ako budo­va­nie dôvery, osobný rast, či zdravá moti­vá­cia. Musia vedieť jedn­tliv­cov zana­ly­zo­vať natoľko, aby im doká­zala indi­vi­du­álne pomôcť rásť a napre­do­vať. Základ­ným kro­kom je efek­tívny feed­back. Každý sna­živý zamest­na­nec ho pri­víta. 

8. …ktorí obme­dzujú kre­a­ti­vitu 

Kre­a­tívni ľudia možno vidia veci inak ako ostatní. Nemusí to byť nevy­hnutne lep­šie, ale netreba ich ani hneď zru­šiť. Pokiaľ sa zamest­na­nec alebo mana­žér len krvo­potne snaží udr­žať sta­tus quo a zásadne odmieta aké­koľ­vek odlišné návrhy, pre ostat­ných to môže byť veľ­kou demo­ti­vá­ciou. Bez mož­nosti seba­re­a­li­zá­cie ich práca pre­stane baviť a rov­nako ich pre­stane baviť aj zasta­ralý šéf. V koneč­nom dôsledku potom trpia obe strany. 

9. …ktorí ľuďom nepos­ky­tujú výzvy

Jasné, naj­po­hodl­nej­šie je robiť veci, ktoré sú nená­ročné. Ale sna­živý zamest­na­nec sa chce učiť a chce napre­do­vať, preto nemôže byť s nená­roč­nými úlo­hami dlho­dobo spo­kojný. Namiesto toho sa časom začne nudiť. Na dru­hej strane, dobrý šéf im dá úlohy náročne a namá­havé, no bude im vždy pri­pra­vený pora­diť a pomôcť. Od toho tam predsa je. 

Zdroj: Entrep­re­neur 

Pridať komentár (0)