Michal „Siky“ Sik­lienka: Bolo obdo­bie, kedy som musel pre­žiť z 1,70 eura na deň

Michal Tomek / 8. apríl 2015 / Tools a produktivita

Toto je netra­dičný roz­ho­vor, pre­tože nie je ani o star­tupe, ani o tech­no­ló­giách, ani o sociál­nych sie­ťach či novej inves­tič­nej spo­loč­nosti. Je však o tom, čo s tým úzko súvisí — o vnú­tor­nej moti­vá­cii, skrom­nosti a pozi­tív­nom prí­stupe k životu. A, samoz­rejme, o odhod­laní. S Micha­lom Sik­lien­kom, záh­rad­ným dizaj­né­rom a zakla­da­te­ľom Siky Gar­dens, sa inak ani nedalo.

Ide tvoj biz­nis, Siky?

Jasné, darí sa. V Bra­ti­slave vytvá­rame momen­tálne nový rea­li­začný tím, vo Zvo­lene už druhý, lebo záka­ziek je dosť. Nedávno som pod­pí­sal zmluvy s Bau­ma­xom pre stredné a západné Slo­ven­sko, o chvíľu budeme otvá­rať nové obrov­ské záh­radné nebo Siky Gar­dens v Záhor­skej Bys­trici. Bude to tro­chu netra­dičné, vždy som sa učil robiť veci inak. Nech­cem posie­lať letáky ľuďom s ozna­mom, že otvá­rame. Prečo z toho neuro­biť show?

Poďme pár rokov späť. Viem, že si nedo­kon­čil vysokú školu. 

Sabo­to­val som ju. Začalo to nie­kedy v dru­háku, kedy som mal veľké prob­lémy so žalúd­kom, silné kŕče, bolesti, zvra­cal som. Bol som asi šesť­krát hos­pi­ta­li­zo­vaný a stále mi neve­deli prísť na to, čo sa deje. Až neskôr mi diag­nos­ti­ko­vali Croh­novu cho­robu.

Preto si odišiel zo školy?
Ja som plá­no­val odísť už pred­tým. Len u nás doma sa to ťažko rie­šilo, lebo otec má štyri tituly, je deka­nom dre­vár­skej fakulty vo Zvo­lene, tak to bol cel­kom „prú­ser“. Donie­sol som síce žia­dosť o pre­ru­še­nie a týž­deň som bol doma, no dal som zase na rodi­čov a išiel späť do školy. Potom prišli zdra­votné ťaž­kosti, tak sa mi z toho lep­šie vykľuč­ko­valo (smiech). Naši boli v tom, že som školu pre cho­robu pre­ru­šil, no ja som štú­dium hneď ukon­čil. To bolo v novem­bri a v marci som už začí­nal pod­ni­kať. Teraz to bolo presne päť rokov.

Pocho­pili to potom rodi­čia?
Áno rodi­čia to pocho­pili a brat, ktorý štu­do­val finan­cie, následne robil aj finanč­ného ana­ly­tika, sa teraz na to takisto vykaš­ľal a už rieši so mnou biz­nis. Pre mňa je to veľké uzna­nie.

Sle­du­jem v súčas­nosti taký trend, kedy mnoho ľudí hovorí o tom, ako necho­diť na výšku, že je to zby­točné. Si zás­tan­com tohto trendu? 

Ja to tvr­dím dávno. Pokiaľ nech­ceš byť doktor, práv­nik alebo vete­ri­nár, tak reálne ti tá vysoká škola nedá nič. Jediné, čo som ja za toho 2,5 roka zís­kal, bolo obrov­ské množ­stvo kon­tak­tov. Asi dva­krát som bol potom na UMB (Uni­ver­zita Mateja Bela – pozn. red.) pred­ná­šať a aj pred uči­teľmi som mla­dým ľuďom pove­dal, že ak cítia, že tu nemajú byť, nech idú čím skôr. Vidím, že štu­denti zostá­vajú na vyso­kej škole, lebo “čo iné budem robiť”. A pri­tom za rok sa môžu naučiť také veci, že dovi­de­nia. Ja sa teraz posledné dva dni učím stra­te­gický manaž­ment v praxi (smiech).

Ako vyze­ral tvoj prvý rok pod­ni­ka­nia?

Úplne per­fektne, nad oča­ká­va­nia. Poži­čal som si peniaze od otca a brata, za to som si kúpil nára­die, stroj a ostatné veci. Prvý týž­deň som začal nosiť A5-kové letáky ľuďom do schrá­nok, vozil som sa v malej dodávke. A už v deň, kedy som rozná­šal, ma oslo­vili dvaja ľudia priamo zo záh­rady. Prvá moja zákazka bola pre­vzduš­ne­nie tráv­nika a zaro­bil som svo­jich prvých 20 eur. To bola pecka.

Od začiatku si vedel, že to bude záh­radný dizajn? 

Hej, lebo svoju prvú záh­radu som spra­vil u nás na chate, ešte keď som mal sedem­násť. A od kaž­dého som počul, že „wow, ty máš na to talent“. Asi za 2 – 3 týždne po tom, ako som roz­nie­sol prvé letáky, sa mi ozval člo­vek, či by som mu vedel pri­pra­viť návrh. Priamo mi však pove­dal, že má okrem môjho aj návrhy ďal­ších dvoch archi­tek­tov, obaja už boli na trhu nie­koľko rokov. Vybral si mňa. Vtedy som si pove­dal, že „ty vole, dal si dvoch záh­rad­ných archi­tek­tov“. To bolo pre mňa veľmi moti­vu­júce.

Pre­šlo 5 rokov. Ako sa veci zme­nili?

Dovo­lím si tvr­diť, že Siky Gar­dens pozná väč­šina Slo­ven­ska.

Tvoja kaž­do­denná náplň práce sa asi tiež zme­nila. Samotné záh­rady už veľmi nero­bíš.

Tento rok už do zeme veľmi nepich­nem.

Nie je ti to ľúto?

Ani nie. Tvo­rím si vlastnú záh­radu, tvo­rím cen­trum, kde uspo­ko­jím oveľa viac ľudí. Moja vyš­šia hod­nota v celom pod­ni­kaní je v tom, keď vidím, ako ľudia odchá­dzajú šťastní. Stále viac vní­mam, že ma baví pod­ni­ka­nie ako také, ako čin­nosť. Je úžasné tvo­riť nové veci. Mám v hlave veľké pro­jekty, ktoré keď dáme do troch rokov, tak to bude sve­tový uni­kát. A Sik­lienka bude jed­ným z tých, čo doká­zali, že robiť veľké veci sa dá aj bez titulu. Chcem na svete vytvo­riť miesto, kde budú všetci šťastní. To je celé.

To je dosť veľká moti­vá­cia.

No to je k*** veľká moti­vá­cia (smiech).

Čo ti dáva istotu, že to všetko dáš? 

Ja. Nikto ti nedá istotu, iba ty sám. To je môj vnú­torný fee­ling. Jed­no­du­cho nikto ti nemôže dať istotu, ako­koľ­vek ti nie­kto hovorí, že to doká­žeš.

Dá sa v pod­ni­kaní spo­lie­hať na intu­íciu alebo – ako ty hovo­ríš — fee­ling?

Teraz, ako som sa vrá­til z Bali, kde som zažil naozaj rôzne veci, už verím svo­jej intu­ícii na 110%. Samoz­rejme, nie­kedy si musíš dať v pod­ni­kaní veci do čísel a pre­mýš­ľať nad tým, no mno­ho­krát to rie­šim poci­tovo. Rov­nako naprí­klad na stret­nu­tiach s ľuďmi a inves­tormi, hovo­rím všetko tak, ako to cítim.

Hovo­ríš, že máš teraz veľké plány, ktoré si už začal rea­li­zo­vať. Ako môže takýto zanep­ráz­dnený člo­vek odísť na mesiac mimo Slo­ven­ska a nechať firmu tak?
V zime mi viac-menej celý biz­nis stojí, takže to cel­kom dobre vychá­dza. Ja si neviem pred­sta­viť, že by som šiel celý rok tak naplno ako tieto dni. Nech­cem pre­ží­vať a dostať sa do kolo­behu, že síce niečo tvo­rím, no počas toho aj zabud­nem, prečo to robím. Dal som si závä­zok, že v trid­siatke idem do dôchodku a budem otcom a man­že­lom na 100%. Takže mám ešte tri roky (úsmev).

Aké sú základné črty úspe­chu tvojho pod­ni­ka­nia? Prečo si mys­líš, že sa ti darí? 

Po prvé, je to vyšší cieľ, ktorý mám, a ktorý ma ženie vpred. Ľudia vycí­tia, že nero­bím len záh­rady, ale robím niečo navyše, kedy sa im sna­žím pri­niesť dobrý pocit. A potom je to môj úprimný postoj, ktorý vychá­dza zo srdca. Ako­koľ­vek kli­šé­o­vite to znie.

Čo bolo naj­ťaž­šie za tých päť rokov?

V pod­ni­kaní? Fúha… (pre­mýšľa)

Niečo určite bolo.

Tým, že som si zobral úver a lízingy na jedno, druhé auto, v tre­ťom roku som mal naozaj kri­tickú zimu, kedy som musel pre­žiť z 1,70 eura na deň. To bolo naj­ťaž­šie. Ale bola to skvelá skúška a videl som, že sa dá aj z toho vyžiť. Ale opäť, bola to skúška, ktorá mi niečo pri­niesla. V koneč­nom dôsledku teda nič nie je ťažké. Ťažké je pre mňa zdvi­hnúť 200-kilovú činku (smiech).

Čo hľa­dáš na ľuďoch, keď sa s nimi naprí­klad púš­ťaš do spo­lu­práce?

Hľa­dám akč­nosť a ľud­skosť. Ja som taký člo­vek, ktorý keď má nejakú pred­stavu, tak ju chce rie­šiť hneď. A tiež mám rád ľudí, ktorí dajú na svoje pocity a nerie­šia všetko len čís­lami. Potre­bu­jem takých, ktorí idú do vecí ľud­sky.

Keď si člo­vek pozrie tvoj Face­book, nado­budne pocit, že slová ako „nedá sa“, „nejde to“ alebo „je to zlé“ neexis­tujú. Nie­kto by tomu nemu­sel veriť. Je naozaj každý deň taký skvelý?
Jasné, tak raz za dva mesiace mám aj ja deň, že sa cítim na hovno a mám chuť so všet­kým “praš­tiť”. Potom si ale poviem, že veď to je tak super život, prečo by som na to kaš­ľal? Áno, určite mám aj ja zlé dni.

Čítaš knihy?

Čítal som veľmi veľa kníh. No po mojich zážit­koch na Bali vní­mam, že by som mal pre­stať čítať a mám začať písať. Teda, už som aj začal. Môj prí­beh. Mám síce 27 rokov, ale mys­lím si, že už teraz mám svetu čo odo­vzdať.

Je nejaká kniha, ktorú by si odpo­rú­čal pre­čí­tať kaž­dému?

Kniha, v kto­rej som sa ja videl ešte skôr, než som odišiel na Bali, bola Mních, ktorý pre­dal svoje Fer­rari od Robina Sharmu. Bola to kniha, ktorú som daro­val asi šty­rom alebo pia­tim ľuďom ako dar­ček. A tých ľudí to úplne nakoplo.

Ak by si mal jednu vec, jednu vedo­mosť, čo chceš po sebe zane­chať – pove­dzme svo­jim deťom – čo by to bolo?

Robte tak, ako cítite. To je celé.

Moja obľú­bená záve­rečná otázka. Piješ kávu?

Nie. Pil som kávu tri­krát v živote, pred­tým, než som šiel na Bali. Tam som potom pil dva­krát kávu a nenor­málne mi chu­tila. Tak som si pove­dal, že vyskú­šam aj tu, ale tu mi nechu­tila. Asi mi to malo tak zostať v pamäti, že iba na Bali som mal piť tú dobrú kávu.

Predsa len ešte úplne posledná otázka, ktorú ti ako milov­ní­kovi záh­rad musím dať. Tvoj obľú­bený kvet?

Ruža. Veľmi rád dávam ženám kvety, nie­kedy sa z toho teším ja viac než ony (smiech).

Pridať komentár (0)