Slovenka formuje výskum v jednej z najvplyvnejších ekonomických inštitúcií sveta: Vo vypätých situáciách robím 2 veci

Vedecký svet nie je o potlesku či každodenných oslavách. Nikto vám nezatlieska po večeroch strávených nad dátami a uznanie zriedka prichádza po odmietnutom článku v odbornom časopise. Práve v tomto tichom, no náročnom prostredí pracuje Katarína Borovičková – Slovenka, ktorá dnes pomáha formovať výskum v jednej z najvplyvnejších ekonomických inštitúcií sveta: vo Federálnej rezervnej banke USA (Fed).

Jej cesta sa začala na Slovensku medzi číslami, neistotou a zvedavosťou. Neskôr sa rozhodla urobiť si doktorát na University of Chicago – v prostredí, kde Nobelova cena nie je rarita, ale prirodzený výsledok neustáleho intelektuálneho zápasu.

Po pôsobení na prestížnej NYU sa ocitla v bode, keď jej nepredĺžili akademickú pozíciu. Väčšina ľudí by možno z akademického sveta odišla. Ona nie, zostala. Práve vďaka tejto svojej vytrvalosti dnes ovplyvňuje rozhodnutia, ktoré majú dosah na milióny životov.

Vo svojom výskume sa venuje trhu práce, vplyvu umelej inteligencie a aj tomu, ako ľudia prežívajú ekonomickú neistotu. Spája svet štatistík s reálnym životom – medzi infláciou a obavami, medzi tabuľkami a každodennou realitou.

Tento rozhovor nie je o sláve ani o medailách. Je o práci, ktorú nevidno, ale má hlboký význam. O vedkyni, ktorá vie vysvetliť komplexné ekonomické témy tak, že im porozumie aj ten, kto nemá titul z ekonómie. A o tom, že niekedy je najväčším úspechom jednoducho neodísť.

• Prečo sa rozhodla zostať, aj keď jej zatvorili dvere?
• Aký moment zmenil jej predstavy o úspechu?
• Čo ju na americkej vede prekvapilo najviac?
• Ako vyzerá každodenný život vo vnútri Fedu?
• Prečo podľa nej nie je Nobelova cena cieľ?
• Čo by odkázala svojmu mladšiemu ja zo Slovenska?

Na Slovensku ste vyštudovali ekonomickú a finančnú matematiku, no neskôr ste vstúpili do úplne inej ligy – doktorát na Chicagskej univerzite, výskum na NYU a dnes Federálna rezervná banka. Keď sa pozriete späť, čo bolo tým zlomovým bodom, keď ste si uvedomili, že naozaj chcete patriť medzi svetovú špičku?

Tieto veci prichádzali postupne. Keď som zistila, že niečo ako akademická kariéra v ekonómii existuje, a že by som to chcela robiť, uvedomila som si tiež, že je to veľmi konkurenčné prostredie. V takomto prostredí by som mala väčšiu šancu uspieť, ak by som si robila doktorát na univerzite, kde sa môžem čo najviac naučiť. A počas štúdia na University of Chicago som si zasa uvedomila, že nie všetky univerzity môžu a chcú podporovať akademický výskum rovnako, takže sa zasa oplatí cieliť vysoko a snažiť sa dostať miesto na čo najlepšej univerzite. Mojím hnacím motorom nebolo patriť medzi svetovú špičku, ale byť v prostredí, ktoré umožňuje sústrediť sa na kvalitný výskum.

Po príchode do USA ste sa ocitli v úplne inom akademickom aj kultúrnom prostredí. Bolo niečo, čo vás na americkom prístupe prekvapilo natoľko, že ste o tom museli prehodnotiť aj vlastné hodnoty či predstavy o úspechu?

Jedna z výnimočných vecí na doktorandskom programe v ekonómii na University of Chicago je to, že všetci profesori pracujú na výskume z hlbokého presvedčenia, že tým pomôžu nájsť riešenia dôležitých spoločenských problémov, ako napríklad ako pomôcť chudobným krajinám naštartovať ekonomický rast (Bob Lucas), akým mechanizmom rozdeľovať licencie na rádiové spektrum (Roger Myerson) či kedy a ako začať formovať ľudský kapitál u detí z chudobných rodín (Jim Heckman). Hľadať odpovede na dôležité otázky bol vždy primárny cieľ týchto ľudí; osobný úspech alebo sláva vďaka Nobelovej cene bol vedľajší produkt tejto ich snahy. To je niečo, čo ma hlboko ovplyvnilo a čo ma aj motivuje v mojej práci.

Vlčie sirupy začali v dielni, dnes hlásia tržby 1,5 milióna eur. Otvorene hovoria o problémoch pri podnikaní na Slovensku

V rozhovoroch často zaznieva vaša odbornosť v oblasti trhu práce. No kým sa k tomu človek prepracuje, zažije veľa ticha, neistoty a možno aj neúspechov. Spomeniete si na moment, keď ste vážne pochybovali, či to celé má zmysel?

Po skončení doktorandského štúdia nastupujú absolventi, ktorí si nájdu prácu v akadémii, na tzv. tenure-track, čo je kontrakt s fixnou dĺžkou, najčastejšie 6 rokov. Po skončení príde vyhodnotenie, a tí úspešní dostanú na univerzite definitívu (tzv. tenure). Ja som definitívu na NYU nedostala, pretože som nemala dostatočný počet publikácií. Vtedy som vážne uvažovala, že z akademického prostredia odídem. Niekoľko blízkych ľudí mi však pomohlo uvedomiť si, že nedostať definitívu na špičkovej univerzite, ako je NYU, je bežné, a že to nie je znak toho, že čo robím, nemá zmysel, ale znak toho, že je to konkurenčné prostredie. Tak som v akadémii zostala.

Ako vedkyňa pôsobíte v jednej z najvplyvnejších inštitúcií americkej ekonomiky. V čom podľa vás spočíva rozdiel medzi tým, byť výskumníčkou na univerzite a pracovať pre inštitúciu, ktorá má reálny dosah na ekonomické rozhodnutia miliónov ľudí?

Vo Fede pracujem na pozícii, ktorá sa volá „research economist“ a mojou primárnou úlohou je robiť výskum a publikovať články v odborných časopisoch. V tomto smere je práca vo Fede a práca na univerzite rovnaká. Tieto dve práce sa líšia v druhotnej náplni práce – v akadémii je to učenie a vedenie prác magisterským a doktorandským študentom, vo Fede je to pravidelná príprava materiálov pre prezidenta nášho regionálneho Fedu, kde ho informujeme o stave ekonomiky, či už v našom regióne alebo v celých Spojených štátoch. Pri príprave materiálov pre prezidenta je akademický výskum kľúčový – pri analýze využívame modely a metódy na spracovanie dát publikované v akademických článkoch. To je dôvod, prečo Fed zamestnáva research economists, ktorí sledujú a sami rozvíjajú tento výskum.

zdroj: freepik

Mnohí ľudia vnímajú centrálnu banku ako vzdialený, neosobný kolos. Ako sa vo vašej každodennej práci premieta konkrétna realita ľudí – ich neistota, strach zo straty zamestnania, frustrácia z inflácie?

Veľká časť materiálov, ktoré pripravujeme, sa zameriava na trh práce a na to, ako ľudia vnímajú súčasnosť a budúcnosť. Mimo sledovania štandardných indikátorov, ako je napríklad miera nezamestnanosti, Fed pravidelne robí dotazníkové prieskumy, kde sa pýta ľudí na to, či si myslia, že im hrozí strata práce, či si ľahko nájdu prácu, ak začnú hľadať, akú vysokú infláciu očakávajú do budúcnosti, alebo ako sa bude dariť ekonomike. Podobné otázky sa pýta aj firiem, napríklad či plánujú v blízkej dobe najímať alebo prepúšťať ľudí, či budú investovať a tak ďalej. Všetko toto vstupuje do rozhodnutia o nastavení úrokových mier, takže každodenná realita ľudí aj firiem to priamo ovplyvňuje.

Dnes veľa firiem nahrádza absolventské pozície umelou inteligenciou. Vy o tejto téme nielen hovoríte, ale ju aj reálne analyzujete. Myslíte si, že sme pripravení čeliť svetu, kde AI nahradí ľudí nielen v rutinných úlohách, ale aj v rozhodovaní?

AI teraz zažíva rozmach a firmy skúšajú, ako AI využiť v praxi, aký typ práce sa ňou dá nahradiť. Nemyslím si však, že AI nahradí ľudí, ani že  za nás bude rozhodovať. Akýkoľvek technologický rozvoj prináša dobré aj zlé veci. Niektoré zamestnania, ako ich poznáme teraz, prestanú existovať, a zároveň vzniknú nové, ktoré si teraz možno ani nevieme predstaviť. Príkladov z histórie je veľa, spomeniem jeden, o ktorom som nedávno počúvala podcast, a to je spreadsheet.

Dnes to všetci poznáme ako excel a všetci ho používame, no v čase, keď bol spreadsheet vymyslený, zavládla na jednej strane panika, že všetci účtovníci prídu o prácu, pretože spreadsheet urobí za pár minút a bez chýb niečo, čo účtovník ručne na papier robil celý deň. Účtovnícke služby zlacneli, a viac firiem ich začalo využívať. Naviac sa zmenil typ práce so spreadsheetom, kde sa začali firmy viac pýtať otázky „Čo keby“ Napríklad: Čo keby sme viac investovali do jedného typu akcií, aký by sme mali výnos? Čo keby sme kúpili viac jedného druhu kakaa, čo sa stane so ziskom našej cukrárne? Pred príchodom novej technológie vo forme spreadsheetu ľudí ani nenapadlo, že takéto niečo môže byť náplňou ich práce.

O finančnej gramotnosti sa hovorí často, ale len zriedka hlboko. Keď sa pozriete na správanie bežných ľudí v čase ekonomickej neistoty – čo by ste im poradili ako úplne základné pravidlo, ktoré by mali dodržiavať, aj keď ich realita núti konať emocionálne?

V čase neistoty je dôležité vytvoriť úspory na likvidných účtoch, ku ktorým sa dá v prípade potreby ľahko dostať. Takisto by som radila odolať nutkaniu robiť veľké zmeny v dlhodobých investíciách. Na trhu práce sa zasa oplatí investovať do vlastného ľudského kapitálu a rozširovať vlastné zručnosti, aby mal človek viac možností sa zamestnať v prípade, ak príde o prácu. 

Ekonomická nezávislosť žien je dlhodobou témou, no v praxi je ešte stále nedosiahnutá vo viacerých vrstvách spoločnosti. Vnímali ste ako žena vo vede alebo v ekonomickej inštitúcii niekedy tlak, ktorý mužskí kolegovia nemusia riešiť?

Ja sa celý život pohybujem v prevažne mužskej spoločnosti. Na doktorandskom štúdiu na University of Chicago, v profesorskom zbore na NYU, aj teraz na výskumnom oddelení vo Fede sa podiel žien pohybuje na úrovni medzi 10 až 20 %. Všetky tieto inštitúcie sú vysoko konkurenčné, s veľkým tlakom na úspech. Ten tlak je však rovnaký pre všetkých, mužov či ženy. Ja osobne neviem v mojej kariére poukázať na moment, v ktorom by sa ku mne niekto správal inak, alebo by odo mňa očakával niečo iné než od ostatných na rovnakej pozícii, len preto, že som žena.

V USA momentálne pôsobíte v prostredí, kde sa láme ekonomická aj politická realita. Po nástupe Trumpovej vlády sa mení atmosféra na trhu práce. Ako to reálne vyzerá vo vnútri – cítiť medzi odborníkmi napätie, alebo skôr potrebu adaptácie?

Z pracovného hľadiska sa pre mňa nič nemení. Stále sa snažím robiť dobrý akademický výskum, a Fed sa rozhoduje o nastavení úrokových mier tak, aby splnil svoj mandát. To, akým spôsobom sú potom výsledky ekonomického výskumu brané do úvahy ľuďmi, ktorí rozhodujú o smerovaní krajiny, je už politická realita, o ktorej rozhodujú voliči.

Pri práci s číslami a veľkými dátami je jednoduché stratiť kontakt s vlastným prežívaním. Ako sa vám osobne darí nenechať si vnútorný svet úplne pohltiť excelovskými tabuľkami?

Úprimne povedané, vo svete vedy sa osobný a pracovný svet oddeliť nedajú. Vedec je vždy do veľkej miery poháňaný túžbou vyriešiť nejaký problém alebo nájsť odpoveď na konkrétnu otázku, a to sa nedá vypnúť len preto, že je koniec pracovného dňa.

zdroj: freepik

Vysoký výkon, odborná kompetencia a život ďaleko od domova – to všetko vyžaduje psychickú odolnosť. Máte nejaký osobný systém, ako sa pravidelne udržiavate v rovnováhe? Čo robíte, keď sa objaví pocit vyčerpania alebo pochybností?

Vo vypätých situáciách robím dve veci. Prvá je, že si pripomeniem, že toto je život, ktorý chcem, že ma stálo veľa úsilia dostať sa tam, kde dnes som, a preto má zmysel prekonať zlé obdobie a pokračovať. Druhá je, že sa porozprávam s manželom. Jeho racionálny pohľad na svet a triezve zhodnotenie situácie, v ktorej dokáže rozložiť veľký problém na sekvenciu malých problémov, ktoré sa dajú riešiť krok za krokom, mi už veľakrát pomohli prejsť cez ťažké obdobia.

Ak by ste dnes mali stretnúť svoje mladšie ja, ktoré ešte len končilo štúdium na Slovensku, čo by ste mu povedali? Čo vtedy ešte neviete, no dnes považujete za kľúčové?

V profesii, ktorú si si zvolila, budeš neustále obklopená ľuďmi, ktorých budeš považovať za múdrejších než si ty sama. Neber to tak, že v takomto prostredí nemôžeš uspieť, lebo si myslíš, že sa im nevyrovnáš. Ber to pozitívne a uč sa od nich – je to privilégium pracovať v takomto prostredí.

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory