„Cenu slobody pozná ten, komu zastavili príchod vzduchu.“ Osobnosti Novembra ’89 spomínajú na Nežnú revolúciu

Písal sa 17. november 1989 a vo vtedajšom Československu bolo na zimný mesiac vonku nezvyčajne rušno. Študenti, umelci aj obyčajní ľudia vyšli do ulíc. S pokojom, rozvahou, bez ambície vyvolať konflikt. Jednoducho nežne alebo ako hovoria naši bratia v susednom Česku „sametovo“. Námestiami sa ozývali heslá vyzývajúce k pádu režimu, štrngajúce kľúče a nádej na lepšiu budúcnosť. Paradoxne, budúcnosť je teraz a my budeme opäť stáť na námestiach.

Napriek snahám o pokojný priebeh sa predstavitelia vtedajšieho režimu rozhodli vydať rozkaz na násilný zásah voči protestujúcim na pražskej Národnej triede. Práve preto sa za míľnik začiatku konca totalitného režimu považuje 17. november. Nežná revolúcia prebiehala až do 29. decembra 1989, keď ľudia definitívne verejným tlakom zabezpečili pád totality.

Viac ako dvadsať rokov (od roku 2001) bol tento deň štátnym sviatkom, ktorý oslavoval boj za slobodu a demokraciu aj tým, že bol dňom pracovného pokoja. Až doteraz. Vláda od tohto roka posiela pracujúcich do práce a študentov do lavíc akoby išlo o bežný deň. Môže to vyzerať až tak, že súčasná vládna garnitúra povýšila potrebu konsolidovať nad potrebu pripomínať si dejiny.

Sviatkom však zostáva. V reakcii na zrušenie voľna preto niektoré slovenské spoločnosti, inštitúcie či školy aj tak nechávajú zamestnancom a študentom voľno. Aby sa nezabudlo.

Práve preto, aby sa nezabudlo, dnes publikujeme tento text. Hovorili sme s viacerými osobnosťami Nežnej revolúcie a pýtali sme sa ich všetkých tie isté otázky. Ako si na tento novembrový deň spomínajú, aké paralely vidia medzi prednovembrovým režimom a súčasnosťou a čo si povedali, keď sa dozvedeli, že ľudia pôjdu 17. novembra do práce a do školy. Ale v neposlednom rade – Čo pre nich znamená tak podstatné slovo, akým je sloboda?

Bútora: Vládna garnitúra predala posolstvo novembra

Jednou z kľúčových postáv roku ’89 bol aj Martin Bútora. Na hovorovo pomenovanú „Nežnú“ spomína ako na výbuch elánu, nadšenia, odhodlania či postupného prerobenia strachu z toho všetkého, čo bolo okolo nich.

Charakterizuje ju ako obrovskú túžbu zmeniť krajinu, ktorá stále menej dobre fungovala, na krajinu, ktorá bude ponúkať inú budúcnosť, ktorá bude demokratická, tolerantná. Jednoducho takú, ktorá umožní, aby sa v tom čase Československo uberalo niekam inam. A teda čo najďalej od rokov počas ruskej okupácie a normalizácie.

Spomína na dobu, keď dnes už bežné veci neboli samozrejmosťou: „Štát a strana všetko kontrolovali. Všetko, kde boli nedostatky, držali pod pokrievkou. Často nebol toaletný papier, inokedy zas banány, ľudia nemohli cestovať, nemali sme prístup k západným médiám. Chceli sme žiť normálny a slušný život, aký sme videli v okolitých krajinách.“

Paralely s dneškom

Vidí aj paralelu s tým, čo žijeme dnes. „Dnešné valcovanie demokracie pokročilo tak ďaleko, že sa tým spôsobom výkon moci začína občas podobať na normalizačný režim. Čistky, vyhadzovanie, útoky na opozíciu a mimovládne organizácie…“ hovorí Bútora.

Avšak myslí si, že niektoré veci upadli ešte viac ako to bolo pred novembrom ’89. „Momentálne sa šíri jazyk nenávisti, jazyk urážok či brutálneho osočovania. Cez sociálne siete, ale aj z úst vládnych predstaviteľov. To je niečo, o čom sa domnievam, že je zásadne neprijateľné, ale, bohužiaľ, aj zásadne problematické,“ myslí si.

Fakt, že 17. november už nebude dňom pracovného pokoja, považuje za kardinálnu chybu. Slovenský štát, tak ako ho poznáme dnes, podľa neho začal svoju históriu písať práve novembrom ’89. Až porážka Vladimíra Mečiara v roku 1998 dala podľa neho všetkému skutočný zmysel.

„Teraz vládna garnitúra urobila to, že za 150 miliónov predala posolstvo novembra, ktoré by malo byť tým, čomu sa hovorí štátna idea,“ dodal.

Na záver sme sa pýtali, čo pre neho znamená sloboda. Opísal ju ako vzduch, ktorý dýchame, a to obzvlášť, ak je zdravý. Jeho obrazné znečistenie prirovnáva k nedostatku slobody. V jeho očiach však ide sloboda ruka v ruke so zodpovednosťou. Považuje ich za akési dvojičky.

„Nestačí mať iba slobodu sám pre seba alebo pre svoju stranu či svoje predstavy. Treba pamätať aj na to, že tu žijú aj iní, že sme jedno veľké spoločenstvo. Rovnako ako môžu byť ohrozené moje slobody, tak môžu byť ohrozené slobody všetkých občanov,“ uzavrel.

Gál: Na veci sa pozerám diametrálne inak ako Fico

Neodmysliteľnou súčasťou revolúcie bol aj vtedajší politik, sociológ, prognostik, spoluzakladateľ Verejnosti proti násiliu a jej predseda Fedor Gál. Na 17. november spomína ako na pekný sen. Len nevedeli, že budú za ním kráčať tak komplikovane.

„Ale čo vo mne zostáva, je tá krása okamihu a veľké očakávania. Spomínam tak na kľúčový a veľmi dôležitý okamih života mojej generácie.“

Hovorí, že režim sa od prednovembrového obdobia zásadne zmenil. „Žili sme v neslobodnej spoločnosti a teraz žijeme v slobodnej, pluralitnej, liberálnej demokracii. To, čo sa príliš nezmenilo, sú ľudia samotní,“ skonštatoval Gál.

Podľa vlastných slov ho zrušenie pracovného voľna počas sviatku, ktorý oslavuje slobodu a demokraciu, veľmi neprekvapilo. „Ale tak ja som nečakal nejaké extra rozhodnutia od vlády, ktorej predseda je človek, ktorý vyslovene vyhlásil, že si november ’89 nevšimol. Toto je rozhodnutie exekutívy, ktorú vedie. Ja sa na to pozerám diametrálne inak ako Robert Fico.“

Sloboda pre neho znamená zodpovednosť. Predovšetkým osobnú, ale aj kolektívnu. „Ak sa nebudeme usilovať o to, aby nezmizla, aby nám nepretiekla medzi prstami, tak tu nebude.“

Kňažko: Nemôžeme podľahnúť demagogickým táraninám

Bývalý minister kultúry a herec Milan Kňažko hovorí, že to bolo obdobie, keď si všetci rozumeli a chceli dobre. „Mali sme len to najpozitívnejšie myslenie a je to niečo, čo sa často neopakuje v živote. Zažil som to tesne po okupácii v ’68 a potom v ’89 počas revolúcie. Takže je to niekde v nás, ale akosi hlboko.“

Viktor Beránek opustil Chatu pod Rysmi po 48 rokoch. „Odchádzam len dočasne do exilu,“ hovorí legenda (ROZHOVOR)

Expolitik konštatuje, že súčasná vládna garnitúra sa vracia do minulosti. „Nemôžeme podľahnúť týmto demagogickým táraninám, ako napríklad, že sú lepšie ekonomiky v krajinách, kde je riadená demokracia. Ten rozmach, aký je tam úžasný, ako nedávno sa premiér rozohňoval. Zabudol ale dodať, že to nie je kvôli tomu, že tam je taký režim, ale napriek tomu.“

Dôkazom je podľa neho to, že sme tu mali 40 rokov jednu vládu a jedno smerovanie a napriek tomu máme trikrát menšie platy, ako v krajinách, kde tento „smutný experiment neabsolvovali.“ Tento príklad podľa neho stačí za všetky, ktoré by mohol menovať.

Nejde o ekonomiku, je to politická pomsta

Chváli, že mnohé inštitúcie a školy sa rozhodli napriek zrušeniu pracovného voľna dať zamestnancom a študentom 17. novembra voľno. Podľa neho so zmenami vo sviatkoch konsolidácia nemá nič spoločné. „Nemyslím si, že toto je ekonomický faktor, ktorý hrá svoju úlohu. Je to predovšetkým politická pomsta tých, ktorí zostali vo svojom jadre komunisti a totalitne mysliaci ľudia. Ten november im skrátka nevyhovuje. Otvorená demokracia a otvorená spoločnosť je ich nepriateľ.“

Ako každého z našich respondentov, aj Milana Kňažka sme sa spýtali, čo pre neho znamená sloboda. Prízvukuje, že aj keď je to nevyhnutná súčasť nášho života, treba si uvedomiť, že nie je zadarmo.

„Jej cenu vedia tí, ktorí ju nemali. Je to ako dýchanie. Často hovorím tento príklad. Jej cenu pozná ten, komu zastavili prívod vzduchu,“ skonštatoval metaforicky.

Na záver nášho krátkeho rozhovoru bývalý minister hovorí, že jeho generácia si to veľmi dobre pamätá a nikomu z mladých neželá, aby to niekedy zažil. Tešia ho malé ostrovčeky protestu, ktoré sa objavujú, a že to nie je ľuďom ľahostajné. „Ja som presvedčený, že mladí si nedajú zobrať svoju budúcnosť týmito kariéristickými a komunistickými pohrobkami,“ uzavrel ostro.

Mikloško: Pocit, ktorý vo mne zostane do smrti

František Mikloško zas považuje Nežnú revolúciu za zázrak slobody. Rozprával nám, že v roku 1989 boli tajné cirkvi pod obrovským tlakom. „Ja som stále chodil na výsluchy, bol som sledovaný. Potom, keď bol zvolený Václav Havel, som zrazu pochopil, že ten režim skončil.“

Až po nástupe nového prezidenta pochopil, čo všetko sa zmenilo. „Mal som zrazu existenciálny zážitok slobody. Pochopil som, že už sa nemusím báť, že pôjdem na výsluch, že ma prípadne zatknú. Tento pocit vo mne zostane už do smrti,“ prezradil nám.

„Kde sú vaše červené čiary?“ Drlička posiela tvrdý odkaz riaditeľom. Otvorene kritizuje Šimkovičovú a Machalu

Na obdobie normalizácie medzi rokmi ’68 a ’89 spomína ako na obdobie straty perspektívy. Ľudia vtedy podľa jeho slov upadali do depresie, uťahovali sa do svojich súkromných životov. Vidí v tom aj paralelu s dneškom, keďže aj teraz podľa neho ľudia strácajú perspektívu a majú pocit, že táto krajina sa nikam neuberá. Ako príklad uvádza stále častejšie odchody mladých do zahraničia. Tam síce idú najprv len študovať, ale neskôr tam mnohí zostanú aj žiť.

Sloboda je môcť robiť dobré veci

Zrušenie pracovného voľna počas 17. novembra považuje za brutálny zásah do pamäte národa. Považuje za veľmi dôležité a nevyhnutné, aby každá krajina mala svoj príbeh. „17. november patrí k príbehu Slovenskej republiky a Robert Fico a jeho vládna garnitúra ho chcú proste vymazať. Tým nám vykosťuje našu pamäť,“ odmietol kroky štvrtej Ficovej vlády.

Každý respondent sa pri otázke o slobode na chvíľu zamyslel. Nebolo to inak ani v prípade pána Mikloška. „Svätý Augustín povedal, že láska je najväčším a najhlbším naplnením slobody. Sloboda nie je môcť robiť všetko. Sloboda je môcť robiť dobré veci,“ uzavrel.

S týmto posolstvom uzatvárame tento text aj my. Aj vďaka slobode a posolstvu 17. novembra môžeme robiť nezávislú žurnalistiku a písať. Slobodne, odvážne, nežne. A či už dnes večer budete na námestiach, doma alebo v práci, spomeňte si, že aj vďaka odvážnym študentom, občianskej verejnosti, ale aj pánom z tohto textu, máte možnosť vyjadriť si svoj názor.

Preto nech je ich odkazom aj to, aby sme slobodu nezneužívali a vnímali, aká krehká môže byť, keď sa k nej nebudeme stavať dostatočne zodpovedne.

Čítaj viac z kategórie: Politika