„150 rokov sa stane realitou,“ tvrdí popredný vedec. Epigenetické hodiny prepisujú budúcnosť ľudstva

Dožijeme sa v blízkej budúcnosti 150 rokov? Podľa Steva Horvatha, jedného z najvplyvnejších genetikov súčasnosti, nejde o provokatívnu otázku, ale o realistickú úvahu založenú na dátach.

Horvath sa do histórie zapísal ako autor prvých široko používaných epigenetických hodín, ktoré dokážu určiť skutočné tempo starnutia organizmu bez ohľadu na dátum narodenia.

Práve vďaka nim sa výskum dlhovekosti posunul od teórií k merateľným výsledkom. Vedci dnes dokážu testovať, či liečba alebo zásah reálne spomaľuje biologické starnutie alebo len tlmí jeho následky.

Revolučné epigenetické hodiny

Už v roku 2013 publikoval Steve Horvath model, ktorý s prekvapivou presnosťou dokázal odhadnúť biologický vek človeka naprieč rôznymi typmi tkanív.

Štúdia uverejnená v odbornom časopise Genome Biology ukázala, že metylačné vzory DNA fungujú ako univerzálne biologické hodiny starnutia v ľudskom tele. Horvath tak dal výskumu starnutia niečo, čo mu roky chýbalo: meradlo.

Neskôr tento prístup výrazne rozšíril a vytvoril viacero typov epigenetických prediktorov. Jeden z najdiskutovanejších dostal názov GrimAge. Nejde však o bežný odhad biologického veku.

Tento model kombinuje epigenetické dáta s biomarkermi spojenými s chorobnosťou a úmrtnosťou. „Merajú pravdepodobnosť, že človek v nasledujúcom roku zomrie,“ uviedol Horvath.

Autori v publikácii ukázali, že GrimAge dokáže veľmi presne predikovať čas do úmrtia a zároveň úzko súvisí s výskytom kardiovaskulárnych ochorení, rakoviny aj s celkovou mortalitou.

Práve tu sa vysvetľuje, prečo sa okolo jedného merania zdvihla obrovská vlna záujmu. Bez spoľahlivého meradla sa totiž starnutie prakticky nedalo testovať.

Klinické skúšania zamerané na dĺžku života trvajú desaťročia, stoja obrovské finančné prostriedky a často končia tým, že sa medicína sústredí na jednotlivé diagnózy namiesto samotného procesu starnutia. Výsledkom je pomalý postup a minimum jasných odpovedí.

Epigenetické testy sľubujú kratšiu cestu. V priebehu mesiacov až niekoľkých rokov dokážu naznačiť, či konkrétny zásah mení biologický vek alebo rizikový profil správnym smerom. „Ide o kľúčový nástroj pri hľadaní zásahov na omladenie,“ zdôrazňuje Horvath.

Horná hranica ľudského veku

V tomto kontexte začínajú vyjadrenia o možnom dožití 150 rokov pôsobiť ako logické vyústenie vedeckého vývoja. Steve Horvath opakovane zdôrazňuje, že takýto vek považuje za dosiahnuteľný. „Nepochybujem, že sa to stane,“ uviedol v rozhovore pre magazín TIME.

Svoj postoj opiera o dlhodobú perspektívu vývoja v medicíne a biológii. „Myslím si, že v určitom bode dôjde k výraznému predĺženiu dĺžky života,“ hovorí Horvath. Vzápätí kladie otázku, ktorá vystihuje jeho spôsob uvažovania. „Predstavte si, že máme pred sebou ďalších sto rokov biomedicínskych inovácií. Čo to urobí so zdravím?“

Všetko však závisí aj od schopnosti ľudstva vyhnúť sa globálnym katastrofám. „V abstraktnom zmysle, ak sa navzájom nezničíme v jadrovom holokauste a ak sa nám podarí vyhnúť vojnám a pandémiám, myslím si, že náš druh si v určitom bode nájde spôsoby, ako dramaticky predĺžiť dĺžku života,“ cituje The Post.

Zároveň sa však Horvath dištancuje od predstáv extrémnej dlhovekosti, ktoré prekračujú biologické hranice. Takéto scenáre označuje za sci-fi bez opory v súčasných poznatkoch.

Otázke maximálneho ľudského veku sa venujú aj výskumy zamerané na fyziologickú odolnosť organizmu. Štúdia publikovaná v Nature Communications analyzovala rozsiahle dlhodobé zdravotné dáta a sledovala, ako sa s vekom mení odolnosť organizmu. Autori dospeli k odhadu, že niekde medzi 120 a 150 rokmi by ľudské telo mohlo dosiahnuť bod, v ktorom stratí schopnosť účinnej regenerácie.

Nejde však o pevne daný biologický strop ani o presnú hranicu, ktorú by bolo možné označiť v kalendári. Ide o matematickú extrapoláciu trendov, ktoré sa objavujú v dostupných dátach.

Čítaj viac z kategórie: Lifehacking