Myslela si, že má infarkt a zomiera. Lenka dnes pomáha ľuďom, ktorým úzkosť a panické ataky obrátili život naruby

Úzkostné poruchy patria medzi najčastejšie psychické ťažkosti súčasnosti. Podľa odhadov Svetovej zdravotníckej organizácie žije s úzkostnou poruchou približne 359 miliónov ľudí, teda 4,4 percenta svetovej populácie. Panický atak pritom podľa psychologičky Denisy Moravčík Debreckej zažije každý štvrtý Slovák.

Osobnú skúsenosť s týmito problémami má aj Lenka Slivková, zakladateľka projektu Funkčná mama.

Myslela si, že má infarkt

Niekedy to začína vyčerpaním či pocitom, že toho má človek jednoducho priveľa. V prípade Lenky Slivkovej však prišiel moment, ktorý jej život v priebehu niekoľkých minút úplne zmenil.

„Pamätám si to úplne presne. Dovtedy som si myslela, že len zažívam viac stresu z práce, vedúcej pozície a životného tempa. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa môj život o pár minút úplne zmení,“ spomína Lenka pre Startitup.

Sedela v tetovacom štúdiu, keď ju z ničoho nič premohol obrovský strach. Srdce jej začalo prudko biť, nemohla sa nadýchnuť, točila sa jej hlava a bola presvedčená, že má infarkt. V tej chvíli jej ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o úzkosť alebo panický atak.

„Myslela som si, že mám vážny zdravotný problém. Keď to odznelo, dúfala som, že sa to už nikdy nezopakuje. Netušila som však, že to bol len začiatok niekoľkoročného boja, ktorý mi postupne zmenil celý život…“

Lenka v rozhovore opisuje svoje prvé panické ataky, cestu k odbornej pomoci, postupné uzdravovanie aj to, prečo sa rozhodla premeniť vlastnú skúsenosť na pomoc druhým.

• Ako môže úzkosť ovplyvniť myseľ aj telo?
• Čo človek prežíva počas panického ataku?
• Do akej miery zmenila úzkosť Lenkin každodenný život?
• Prečo sa ľudia s úzkosťou začnú vyhýbať bežným situáciám?
• Kedy je dôležité obrátiť sa na odborníka?
• Čo Lenku viedlo k založeniu projektu Funkčná mama?

Po prvej skúsenosti v tetovacom štúdiu, ako sa u teba úzkosť ďalej prejavovala?

Na začiatku to nebola len psychika. Úzkosť sa u mňa prejavovala najmä fyzicky. Neustále som cítila napätie, mala som silné búšenie srdca, závraty, pocit nedostatku vzduchu a bola som neustále v strehu, akoby môj mozog očakával, že sa každú chvíľu stane niečo zlé. Každý nový telesný príznak vo mne vyvolával ďalší strach, čím sa celý kolotoč ešte viac rozbiehal.

Postupne sa pridali panické ataky a začala som sa báť situácií, z ktorých by som podľa svojho pocitu nemohla odísť alebo kde by mi nemal kto pomôcť. Bez toho, aby som si to uvedomovala, som už nechodila skoro nikam.

Vyhýbala som sa miestam, ktoré mi kedysi pripadali úplne bežné. Až neskôr som si uvedomila, že to boli prvé prejavy rozvíjajúcej sa úzkostnej poruchy a neskôr aj agorafóbie. Vtedy som však mala pocit, že strácam samu seba, a nerozumela som tomu, čo sa so mnou vlastne deje.

zdroj: Archív/Lenka Slivková

Spomínaš, že si postupne prestávala chodiť na miesta, ktoré boli dovtedy bežné. O ktoré konkrétne išlo?

Začala som sa vyhýbať všetkému, kde som mala pocit, že nemám situáciu pod kontrolou alebo odkiaľ by som v prípade panického ataku nemohla okamžite odísť. Išlo napríklad o obchodné centrá, rady v obchodoch, cestovanie, diaľnice či miesta s veľkým množstvom ľudí.

Najhoršie na tom bolo, že som si spočiatku neuvedomovala, čo sa deje. Myslela som si, že keď sa týmto situáciám vyhnem, budem sa cítiť lepšie. Krátkodobo mi to naozaj prinieslo úľavu, no z dlhodobého hľadiska sa môj svet len viac a viac zmenšoval.

Ocitla som sa v začarovanom kruhu úzkosti a vyhýbavého správania, z ktorého sa človek bez pomoci len veľmi ťažko dostáva.

Ako si vlastne vnímala prvé panické ataky, keď si ešte nevedela, čo sa s tebou v skutočnosti deje?

Prvé panické ataky ma nesmierne desili, pretože som vôbec netušila, čo sa deje. Nemala som pocit, že prežívam úzkosť. Mala som pocit, že zomieram alebo že sa mi stalo niečo vážne. Strach bol taký intenzívny, že by som ho nedokázala opísať slovami.

Najťažšie bolo, že po odznení ataku neprišla úľava. Prišiel strach z toho, že sa to zopakuje. Začala som premýšľať nad každým pocitom vo svojom tele a neustále som zostávala v strehu. Každé búšenie srdca alebo závrat vo mne vyvolávali obavy, že prichádza ďalší panický atak.

Dnes už viem, že práve tento strach z ďalšieho ataku úzkosť ešte viac posilňuje. Vtedy som však žila v presvedčení, že moje telo zlyháva, a veľmi dlho som nevedela, že existuje vysvetlenie toho, čo prežívam.

Čítaj viac z kategórie: Zo Slovenska