„Americký garant zmenil cenník.“ Diplomat píše o dedičstve 11. septembra, Trumpovi aj budúcnosti Slovenska (KOMENTÁR)

Autor komentára je bývalý slovenský diplomat, generálny tajomník Medzinárodnej energetickej charty a akademik a veľvyslanec Urban Rusnák. Vyštudoval Moskovskú univerzitu ropy a plynu a doktorát z verejnej správy a politických vied získal na Inštitúte sociálnych vied Ankarskej univerzity.

Jedenásteho septembra 2001 popoludní som ako mladý diplomat a agilný výkonný riaditeľ Medzinárodného vyšehradského fondu neveriaco pozeral na živé vysielanie CNN, ako horia „dvojičky“ Svetového obchodného centra v New Yorku. Boli to surrealistické zábery. I keď vtedy ešte nebolo jasné, čo sa presne stalo, ten mrazivý pocit, že svet už nikdy nebude taký, ako sme ho poznali, si pamätám dodnes.

Dnes je to už dvadsaťpäť rokov. Generácia, ktorá práve nastupuje do aktívneho života, si tento zážitok nemôže pamätať – pozná ho len ako historickú udalosť. Práve pre nich sa zamýšľam nad tým, čo z rozhodnutí prijatých v reakcii na túto tragédiu ešte stále funguje a ako formujú náš dnešný aj budúci manévrovací priestor v Európe a vo svete.

Moja odpoveď môže byť pre niekoho nepohodlná a iste nepresvedčí všetkých. Útoky na „dvojičky“ (WTC)  nevytvorili nový svetový poriadok – boli katalyzátorom zmeny, nie jej príčinou. Nový poriadok vytvoril spôsob, akým Spojené štáty na útoky odpovedali, a ako sa k tejto odpovedi postavili ich spojenci aj geopolitickí súperi. Bohužiaľ, mnohé rozhodnutia sa v priebehu rokov obrátili proti samotným USA a nám, ich spojencom.

Aké dôsledky teda vidíme dodnes?

1. Normalizácia preventívneho použitia sily

Bushova doktrína z roku 2002 posunula hranicu legitimity od odvety k prevencii. Nešlo o technickú úpravu doktríny, ale o zásah do samotného ducha Charty OSN. Vojna v Afganistane mala ešte širokú medzinárodnú podporu – išlo o reakciu na útok, ktorý sa reálne stal. V Iraku v roku 2003 sa však táto podpora rozplynula a s ňou sa stratila aj presvedčivosť argumentu, že západné mocnosti používajú silu len tam, kde je to nevyhnutné.

Precedens však prežil svojich autorov. Logika „konáme skôr, než hrozba dozreje“ sa medzičasom stala univerzálnym argumentačným nástrojom. Používajú ju aj aktéri, proti ktorým bola pôvodne namierená, ako aj geopolitickí súperi (napríklad Moskva pri zdôvodňovaní invázie na Ukrajinu). Projekt Costs of War na Brownovej univerzite odhadol celkové rozpočtové náklady Spojených štátov spojené s vojnami a protiteroristickými operáciami po 11. septembri 2001 na približne osem biliónov dolárov. Suma zahŕňa aj úroky z vojnových pôžičiek, výdavky na vnútornú bezpečnosť a približne 2,2 bilióna dolárov na budúcu starostlivosť o veteránov.

2. Článok 5 Washingtonskej zmluvy: Aktivovaný a vzápätí obídený

NATO vyhlásilo solidaritu s USA 12. septembra 2001 a formálne ju potvrdilo aktivovaním článku 5 začiatkom októbra – prvý a doteraz jediný raz vo svojej histórii. Bol to symbolicky mimoriadny okamih: Aliancia vytvorená na obranu Európy sa aktivovala na obranu Ameriky.

Washington však využil NATO len selektívne. Operácie v Afganistane sa spočiatku viedli mimo aliančných štruktúr a pri Iraku Spojené štáty od začiatku uprednostnili „koalície ochotných“ pred zdĺhavým rozhodovaním v Severoatlantickej rade. Európski spojenci si z toho odniesli dvojznačnú lekciu. Formálne bola záruka potvrdená, no v praxi sa ukázalo, že hlavný spojenec ju v momente najsilnejšej solidarity vlastne nepotreboval. Naplnenie spoločnej obrany je politickým rozhodnutím, nie automatizmom (ako to mnohí prezentovali).

Táto skúsenosť definuje európsku bezpečnostnú úzkosť dodnes viac než ktorýkoľvek iný faktor. Každá debata o tom, či a ako by Amerika reagovala na potenciálny útok proti pobaltskému štátu, sa skôr či neskôr stočí k roku 2001. K tomu, čo solidarita v praxi znamenala vtedy a čo môžeme očakávať zajtra.

„Provokovali sme nepriateľa, aby začal prvý." Bývalý elitný vojak Kadlec odhalil taktiku svojej jednotky v Afganistane

3. Rozdelená Európa tesne pred rozšírením NATO

Irak rozštiepil rozširujúce sa NATO v Európe na „starú“ a „novú“ Európu presne v čase, keď sa desať krajín pripravovalo na nástup. Eduard Kukan ako minister zahraničných vecí podpísal 5. februára 2003 vyhlásenie tzv. Vilniuskej desiatky kandidátskych krajín, ktoré vyjadrilo podporu americkému postoju k Iraku deň po Powellovom vystúpení v Bezpečnostnej rade OSN. Bratislava zároveň otvorila vzdušný priestor pre koalíciu, vyslala jednotku radiačnej, chemickej a biologickej ochrany do Perzského zálivu a neskôr ženijný kontingent do Iraku.

Bola to jasná voľba v prospech Washingtonu pred Parížom a Berlínom – urobená päť týždňov pred vstupom do NATO a necelý rok pred vstupom do EÚ. Z pohľadu vlády Mikuláša Dzurindu išlo o racionálnu poistku: bezpečnosť garantuje Amerika, prosperitu Únia, a pri ich kolízii sa uprednostnil bezpečnostný garant.

Táto voľba dodnes formuje slovenskú zahraničnopolitickú debatu. Časť politického spektra ju prezentuje ako doklad vazalstva, časť ako príklad zodpovednosti. Podstatnejšie je však niečo iné: dvadsaťpäť rokov sme neviedli riadnu diskusiu o tom, čo robiť, keď sa bezpečnostný garant a hodnotové spoločenstvo rozídu. Táto otázka je dnes viac než akútna, no stále na ňu nemáme jasnú odpoveď.

zdroj: Pavol Funtál/TASRFoto: Pavol Funtál/TASR, 19.4.2000, Bratislava

4. Bezpečnostný štát a erózia normatívnej autority Západu

Patriot Act, mimoriadne vydávanie osôb (extraordinary rendition), Guantánamo, Abú Ghrajb a neskôr Snowdenove odhalenia z roku 2013 spotrebovali morálny kapitál, ktorý Západ nazhromaždil v 90. rokoch. Ide o vecný, nie moralizujúci argument: normatívna autorita je merateľný mocenský zdroj a jej strata sa prejavuje v hlasovaniach vo Valnom zhromaždení OSN, v ochote tretích krajín pripájať sa k sankčným režimom aj v účinnosti našej komunikácie o Ukrajine.

V EÚ toto obdobie spustilo dlhý spor o ochranu osobných údajov a o hraniciach spravodajskej spolupráce s USA. V strednej Európe zanechalo trvalý argumentačný arzenál pre tých, ktorí tvrdia, že univerzalistická rétorika je len obalom pre partikulárne záujmy. Tento argument je zjednodušujúci, ale nie je výmyslom konšpirátorov – a práve preto sa proti nemu ťažko oponuje.

5. Strategický rozptyl a návrat mocenskej politiky

Kým Washington dve desaťročia viazal pozornosť, rozpočet a spravodajské kapacity na Blízkom východe a v Afganistane, Čína ho ekonomicky dobiehala a Rusko systematicky testovalo hranice: Putinov prejav v Mníchove v roku 2007, Gruzínsko v roku 2008, Krym a Donbas v roku 2014 a plnoformátová invázia na Ukrajinu vo februári 2022. „Vojna proti terorizmu“ sa neskončila víťazstvom ani porážkou, ale návratom klasickej medzištátnej vojny na európsky kontinent.

Pre Slovensko z toho vyplynula úplná zmena zadania. Naše ozbrojené sily sa dve dekády budovali ako expedičné – malé, ľahké, interoperabilné, určené na rotácie v zahraničných misiách. Dnes však potrebujeme teritoriálnu a kolektívnu obranu: protivzdušnú a protidronovú ochranu, muníciu, väčšie zásoby, modernizáciu prostriedkov a dôveryhodné mobilizačné plánovanie. Tento obrat sa nedá urobiť za jedno volebné obdobie – najmä keď časť politického spektra dlhodobo presviedčala svojich voličov, že to vlastne nie je potrebné.

Rovnaký rozptyl má aj energetický rozmer, ktorý sa v komentároch k 11. septembru spomína len zriedka. Kým sa americká pozornosť sústredila na Blízky východ, Európa si vybudovala hlbokú závislosť od ruskej ropy a plynu v presvedčení, že vzájomná ekonomická previazanosť je zároveň bezpečnostnou zárukou. Slovensko sa v tejto konštrukcii ocitlo na veľmi zraniteľnom mieste s historickou infraštruktúrou postavenou na východno-západných tokoch. Tie nám okrem peňazí dávali ilúziu strategickej istoty, „lacných“ surovín a energetickej bezpečnosti. Náklady tejto voľby budeme splácať ešte dlhé roky.

6. Spätný náraz bumerangu destabilizácie

Rozvrat Iraku a následne Sýrie vytvoril priestor pre Islamský štát a prispel k migračnej vlne v roku 2015. Na Slovensku sa migrácia stala dominantnou identitárnou témou napriek marginálnemu počtu utečencov – čo je samo osebe pozoruhodný jav, ktorý hovorí viac o domácej politike a našom kultúrno-spoločenskom nastavení než o samotnej migrácii a jej hrozbe.

Dôsledok je štrukturálny a devastačný: stratili sme zahraničnopolitický a bezpečnostný konsenzus. Bezpečnostná politika sa dôsledne spolitizovala a namiesto odbornej agendy sa stala nástrojom voličskej mobilizácie. Vzniklo prostredie, v ktorom je mimoriadne ťažké viesť vecnú debatu o obrannom rozpočte, diverzifikácii energetických zdrojov či o podpore Ukrajiny, pretože každá z týchto tém sa okamžite prekladá do identitárneho jazyka našich domácich kultúrnych a politických vojen. Toto považujem za najdevastujúcejší dôsledok celého obdobia pre Slovensko – je škodlivejší než ktorékoľvek jednotlivé zahraničnopolitické rozhodnutie konkrétnej politickej garnitúry.

Trumpova revízia dedičstva

Ako čerešničku na tejto tragickej spomienkovej torte si môžeme rozobrať Trumpovu revíziu dedičstva po svojich republikánskych aj demokratických predchodcoch. Donald Trump podľa mňa dedičstvo 11. septembra nezrušil. Obrátil však jeho logiku, a to hneď v troch smeroch:

Oddelil použitie sily od stabilizácie štátov

Jeho predchodcovia, Bush aj Obama, spájali použitie sily s demokratizáciou a rekonštrukciou. Trump túto ambíciu odmietol ako nákladnú ilúziu. Dohoda z Dohy s Talibanom z februára 2020 pripravila stiahnutie z Afganistanu, ktoré v auguste 2021 chaoticky dokončil Biden. Politická zodpovednosť za spôsob odchodu je delená, no strategické rozhodnutie odísť bez podmienok schválil Trump.

Nejde však o dôsledný izolacionizmus a stiahnutie sa zo zámorských vojen. Spojené štáty a Izrael spustili 28. februára 2026 rozsiahlu operáciu proti Iránu. To je Trumpov model použitia sily: masívna, technologicky prevažujúca kampaň bez okupácie a bez jasného politického projektu pre „deň potom“. Pre Európu to znamená vystavenie dôsledkom bez účasti na rozhodovaní, čo pri energetických trhoch pociťujeme priamo aj na Slovensku.

Premenil bezpodmienečnú solidaritu na dlh

Článok 5 aktivovaný v roku 2001 v prospech Ameriky sa v Trumpovom podaní zmenil na pohľadávku, ktorú majú Európania splatiť. Päťpercentný záväzok z Haagskeho summitu 2025 a tlak na prevzatie konvenčnej obrany kontinentu sú jeho konkrétnym vyjadrením. Summit Aliancie v Ankare v júli 2026 priniesol prísľub 70 miliárd eur pomoci Ukrajine na tento rok, ale aj pokračujúce spochybňovanie hodnoty Aliancie zo strany Bieleho domu. Záruka trvá, je však podmienená, spoplatnená a kedykoľvek revidovateľná.

Obrátil bezpečnostný aparát dovnútra.

Inštitúcie domácej bezpečnosti, vybudované po roku 2001 proti vonkajšiemu terorizmu, sa dnes používajú predovšetkým na imigračné vymáhanie. Nepriateľom už nie je neštátny aktér, ale konkurenčná veľmoc a cudzinec na hranici. Definícia hrozby sa vrátila k štátom a k identite – teda presne tam, kde bola pred rokom 2001.

A čo na to Slovensko?

Pre Slovensko z toho plynie hlavný vecný záver: voľba z roku 2003 (garancia bezpečnosti výmenou za lojalitu) už v pôvodnej podobe neplatí. Garant zmenil cenník a polovica našej spoločnosti ho doma aj tak odmieta. Pre tých, ktorí garanciu bezpečnosti potrebujú, prestala byť európska obranná autonómia francúzskym vrtochom a stala sa matematickou nevyhnutnosťou aj pre Slovensko. Nie preto, že by sme si to priali, ale preto, že pôvodná alternatíva prestala byť spoľahlivá. Inak nám hrozí návrat do sfér vplyvu spred roka 1989.

Dvadsaťpäť rokov po 11. septembri je najsilnejšou lekciou to, že strategické rozhodnutia prijaté v šoku a v afekte prežijú svojich autorov o celé desaťročia. Doktrína napísaná za pár mesiacov určuje pravidlá hry na celú generáciu; inštitúcia postavená proti jednej hrozbe sa neskôr použije proti úplne inej. Platí to pre Washington z roku 2001 rovnako, ako to bude platiť pre Európu, ktorá dnes pod tlakom prijíma rozhodnutia o zbrojení, hraniciach a energetike.

Preto by toto výročie nemalo byť len spomienkou. Je tvrdým pripomenutím, že aj naše dnešné rozhodnutia – pripájané často narýchlo a pod tlakom vonkajších udalostí – budeme musieť vysvetľovať ešte aj o ďalších dvadsaťpäť rokov.

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie