„Činska lietadlová loď bude najväčšia zbraň v histórii ľudstva,” hovorí odborník na zbrane Vladimír Bednár

play icon
Odomknúť a zdieľať

Za hranicou: Vladimír Bednár

Lietadlové lode patria medzi najkomplikovanejšie, najdrahšie a najničivejšie stroje, aké kedy ľudská ruka skonštruovala. Predstavujú plávajúce vojenské základne schopné premietať silu ktoréhokoľvek štátu do tých najodľahlejších kútov sveta. V rozhovore pre reláciu Za hranicou s moderátorom Samuelom Drozdom rozobral bezpečnostný analytik Vladimír Bednár to, ako tieto námorné kolosy fungujú, koľko personálu potrebujú na prežitie a prečo moderné konflikty neznamenajú ich zánik.

Prihlás sa na odber notifikácií a najnovšie info dostaneš medzi prvými.

Dostaň Startitup do svojich Google odporúčaní

Pridať ako preferovaný zdroj Startitup, odkaz sa otvorí v novom okne

Viac než len letisková dráha na vlnách

Pojem lietadlová loď v sebe historicky zahŕňa širokú škálu nosičov lietadiel – od platforiem pre balóny či vzducholode až po moderné plavidlá. Dnes ich delíme predovšetkým podľa typu lietadiel, ktoré nesú. Na jednej strane stoja vrtuľníkové nosiče a plavidlá s rotujúcim krídlom, na druhej nosiče lietadiel s pevným krídlom. Tie najmodernejšie využívajú tri hlavné spôsoby štartu a pristátia:

  • STOVL/VTOL: lietadlá schopné kolmého štartu a pristátia, prípadne krátkeho rozbehu s využitím skokanského mostíka.
  • STOBAR: štart bez katapultu pomocou skokanského mostíka a pristátie so záchytným hákom.
  • CATOBAR: plnohodnotný štart za pomoci katapultu a pristátie prostredníctvom brzdného lana a háku.

Práve katapulty, ktoré sa masívne presadili po druhej svetovej vojne s príchodom prúdových lietadiel, umožňujú strojom vzlietnuť s plným zbraňovým nákladom a maximálnou zásobou paliva.

Ďalším kľúčovým rozdelením je pohon. Kým konvenčné lode spaľujú palivo cez parné, plynové turbíny či dieselové motory, skutočnú elitu tvoria plavidlá s jadrovým pohonom. Dnes ich dokážu prevádzkovať iba dve krajiny na svete – Francúzsko a Spojené štáty americké.

Kým francúzska vlajková loď Charles de Gaulle využíva nízkoobohatený urán s koncentráciou okolo 20 percent (podobne ako v jadrových elektrárňach) a vyžaduje častejšiu výmenu paliva, americké lode sú na úplne inej technologickej úrovni. Americké námorníctvo používa urán obohatený na zhruba 93 percent, čo zodpovedá vojenskej kvalite jadrových zbraní. Vďaka tomu dokáže reaktor triedy Nimitz fungovať bez výmeny paliva 25 rokov a moderná trieda Gerald R. Ford dokonca celých 50 rokov, teda počas celej svojej plánovanej životnosti.

Logistický rébus: Život pre 6 000 ľudí na plávajúcom meste

Predstava, že lietadlová loď môže na mori zostať navždy len vďaka jadrovému reaktoru, je mýtus. Limitujúcim faktorom totiž nie je palivo pre pohon lode, ale ľudská posádka, letecké palivo a munícia.

Lietadlová loď funguje ako samostatné plávajúce mesto. Jej posádka je prísne rozdelená na tri kľúčové segmenty:

  1. Námorná posádka: Zabezpečuje samotný chod a navigáciu plavidla.
  2. Letecké krídlo: Piloti, mechanici a personál starajúci sa o stroje, čo predstavuje približne 1 800 ľudí.
  3. Štáb a veliteľstvo: Velenie celej bojovej skupiny (CSG) a dodatočné podporné zložky.

Bežná operačná posádka na palubách triedy Nimitz dosahuje 5 000 až 5 500 ľudí, pričom maximálna ubytovacia kapacita presahuje hranicu 6 000 osôb. Tieto kapacity navyše slúžia na ubytovanie námornej pechoty či špeciálnych jednotiek pri vyloďovacích alebo zásahových operáciách.

Uživiť takéto množstvo personálu predstavuje enormnú záťaž. Loď si vezie zásoby potravín približne na 45 dní bežnej prevádzky. Pri dlhých, takmer ročných operačných nasadeniach bez návštevy prístavu, aké americké námorníctvo praktizuje pri krízach, musí loď na otvorenom mori dopĺňať zásoby aj dvanásťkrát. Dlhodobý pobyt v bojovom nasadení navyše vytvára enormný tlak na psychiku námorníkov, čo sa prejavuje aj v štatistikách incidentov a samovrážd.

Nemenej náročná je spotreba leteckého paliva. Palubné krídlo číta 60 až 70 lietadiel – predovšetkým stíhacie lietadlá, stroje včasnej výstrahy AWACS a vrtuľníky. Pri bežnom mierovom režime absolvuje loď triedy Nimitz okolo 130 vzletov a pristátí denne. V prípade krízového a bojového režimu však toto tempo stúpa na 260 vzletov za 24 hodín (pri triede Ford dokonca vyše 300). Každé lietadlo tak musí odštartovať a pristáť štyrikrát až päťkrát denne. Takto vybičované operačné tempo dokáže vyčerpať gigantické nádrže leteckého kerozínu na lodi už za štyri dni intenzívnych bojov.

Ruský omyl a čínsky vzostup

Priepastný rozdiel v technickej vyspelosti ukazuje porovnanie s Ruskou federáciou. Jediná ruská lietadlová loď Admirál Kuznecov, ktorej kýl položili ešte za čias Sovietskeho zväzu, počas celej svojej 40-ročnej kariéry vyplávala na operačnú misiu iba sedemkrát. Dlhé roky strávila v dokoch, sprevádzaná požiarmi, nehodami plávajúceho doku a technickým zlyhávaním.

Pri svojom najväčšom bojovom nasadení v Sýrii uskutočnilo jej palubné krídlo za tri mesiace okolo 450 vzletov – pričom moderná americká loď zvládne rovnaký počet za necelé dva dni. Navyše, po dvoch haváriách museli Rusi svoje stroje presunúť na pozemnú základňu, odkiaľ realizovali väčšinu letov.

Úplne opačný prístup zvolila Čína. Hoci začínala s kúpou a prestavbou nedokončeného sesterského trupu Admirála Kuznecova (dnešný Liao-ning), v súčasnosti buduje mohutné námorníctvo. Hoci prvotné správy o jej intenzite hovorili o 130 vzletoch denne, reálne dáta ukázali priemer vyše 60 vzletov za deň počas deväťdňového cvičenia, čo trojnásobne prekonáva trojmesačný výkon ruského náprotivku.

Globálne trendy ukazujú, že záujem o nosiče lietadiel vo svete prudko rastie. V Európe ich okrem Francúzska (katapultový systém) prevádzkuje aj Veľká Británia, Taliansko a donedávna Španielsko s lietadlami Harrier. Do klubu sa pridávajú štáty v Indo-Pacifiku ako Japonsko, Južná Kórea či Austrália, ktoré reagujú na zmenu bezpečnostného prostredia.

Koniec lietadlových lodí? Lekcia zo studenej vojny

Otázka, či v dobe lacných dronov a rakiet majú lietadlové lode stále zmysel, nie je nová. Podobnej dileme čelilo americké námorníctvo už v 70. rokoch, keď Sovietsky zväz vyvinul asymetrickú stratégiu masívnych salv ťažkých protilodných rakiet odpaľovaných z bombardérov a ponoriek.

Odpoveďou USA bolo vytvorenie viacvrstvovej obrany zväzu: lietadlá včasnej výstrahy AWACS hliadkujúce stovky kilometrov pred loďou, stíhačky F-14 Tomcat s raketami Phoenix schopné ničiť ciele na veľkú vzdialenosť a sofistikovaný raketový dáždnik sprievodných krížnikov a torpédoborcov. Dnešná obrana proti hladinovým a vzdušným dronom sa vyvíja podľa rovnakých princípov.

Lietadlová loď navyše nie je statickým cieľom; jej zraniteľnosť stúpa v prístave, no na šírom oceáne je mobilnou pevnosťou. Pretože drvivá väčšina svetovej populácie žije v pásme do 200 námorných míľ od pobrežia a akčný rádius moderných strojov F-35 s tankovaním vo vzduchu presahuje tisíce kilometrov, lietadlová loď zostáva jediným zbraňovým systémom, ktorý dokáže premietnuť suverénnu moc štátu kamkoľvek na zemeguli bez potreby cudzích pozemných základní.

Čo uvidíte na PREMIUM:

  • Úloha v Sýrii a civilné obete: Prečo bolo primárnym poslaním jedinej ruskej lietadlovej lode bombardovanie civilnej infraštruktúry a sýrskeho obyvateľstva namiesto námorného boja?
  • Megaprojekt za desiatky miliárd: Koľko v skutočnosti stojí výstavba a celoživotný 50-ročný cyklus supermodernej lietadlovej lode vrátane kompletného leteckého krídla?
  • Čínska hrozba v Tichomorí: Ako reálne hrozí, že Peking vďaka programu šiestich nových lietadlových lodí získa lokálnu vojenskú prevahu nad americkým námorníctvom?
  • Najväčšia zbraň v dejinách ľudstva: Aké parametre a výtlak budú mať plánované čínske supernosiče s jadrovým pohonom, ktoré prekonajú aj americkú triedu Gerald R. Ford?
  • Klub vyvolených: Prečo si udržiavanie a stavbu skutočnej flotily lietadlových lodí môže dnes dovoliť iba niekoľko najbohatších superveľmocí na planéte?

Pre viac rozhovorov so zaujímavými osobnosťami sleduj aj ďalšie epizódy Za hranicou.