Čo si mys­lím o našom škols­tve?

Martin Bohunický / 10. decembra 2015 / Zo Slovenska

Vče­ra som vyne­chal ško­lu a zrej­me som tým pre­kro­čil hra­ni­cu, kto­rá je nasta­ve­ná. Ja, prvák na magis­ter­skom štú­diu, som prá­ve nechal ško­lu. A je mi to úpl­ne fuk.

Teraz ma čaká mnoho starostí, aby som túto veľkú novinu oznámil rodičom. Tým, ktorí vysokoškolské vzdelanie nemajú a o to viac ma do neho s dobrým úmyslom tlačili. Ja im rozumiem a som im za to nesmierne vďačný. No teraz prichádza na radu ten paradox života. Ideš za svojim snom, ideš robiť niečo, čo ťa napĺňa a baví..a ešte sa za to musíš ospravedlňovať. No v živote sú aj horšie veci.

Už od 17 robím to, čo ma baví. Od 18 som za to platený a od 21 z toho dokážem slušne vyžiť.

Napriek škole.

 

Nastúpil som do školy a stretol som 150 nových ľudí. Tretina sa vydala vlastnou cestou a zvyšok si necháva udupávať svoju kreativitu pod sladkými rečami o titule. Tretina tam nemá čo robiť.

Tí najšikovnejší z nás boli paradoxne tí, ktorých som v škole nikdy poriadne nevidel. Tí, ktorí sa nenechajú uchlácholiť rečami o tom, ako ti pečiatka za prax, keď si dva týždne kopíroval papiere v kancelárií a nosil kávu, prinesie úspech.

 

Pozri, ja nie som ukážkový príklad študenta. Na štátnice som sa učil dve hodiny a keby tu rozoberiem svoju bakalárku, tak mi dodatočne vezmú titul (vraj sa to našťastie nedá). No nikto mi nemôže povedať, že som sa flákal. Pretože kým oni sedeli v laviciach, ja som makal a tvoril.

Dokážem sa učiť. A dokážem sa naučiť to, kvôli čomu som sedel celé tri roky, za týždeň. Keby to osekám o neužitočné veci, tak za hodinu. A ešte lepšie si dokážem vyberať, čo sa potrebujem naučiť. Mojim najväčším sklamaním bolo, keď som po troch rokoch štúdia tajne dúfal, že zvyšné dva roky by mi mohli niečo dať a že by som sa teoreticky mohol užšie venovať svojmu smeru. V realite mám v štvrtom ročníku polovicu predmetov rovnakých, ako v prvom. Len pod iným názvom. Všetko všeobecné veci, ktoré so mnou nemajú nič spoločné. Mám za sebou 2 semestre filozofie, no nikto mi nepovedal, či je pre mňa výhodnejšia živnosť alebo s.r.o.. Mám za sebou dva semestre estetiky, no nikto mi nepovedal, ako svoje služby predať.

Miesto toho píšem desiatky seminárnych prác, ktoré nemajú žiaden prínos. Počúvam pedagógov, ktorí silou mocou potrebujú presadzovať svoje politické názory a videnie sveta. Ktorí sa ti snažia vnútiť nákup svojich publikácií, ktoré majú hodnotu knihy Ivana Gašparoviča. Ktorí ti tlačia do hlavy kvantum nezmyselnej teórie a zastarané informácie, ktoré už v čase tvojho narodenia neboli aktuálne.

Strašne fandím nášmu školstvu a verím, že ktokoľvek si tými piatimi rokmi prejde, bude úplne iným človekom. Jasne, nie každý má odvahu vziať zodpovednosť na svoje plecia. A je to úplne v poriadku. No ja tú odvahu mám. Preto zo seba radšej spravím vzdelanejšieho a schopnejšieho človeka sám. A tridsaťkrát rýchlejšie. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí sú lepší ako ja a chcú sa o svoje know-how podeliť. Sledujem ľudí, ktorí sú špičkou vo svojom odbore a zdieľajú svoje vedomosti na internete. Zadarmo, no kľudne aj za peniaze.

Čo teda reálne môžeme pre lepšie školstvo urobiť? Páčila sa mi myšlienka portálu Bratilicious, aby sme nechodili do nekvalitných reštaurácií so zlým servisom. Nech skrachujú a zostane to dobré. Poďme to isté spraviť aj so školami. Nechoď na zlé školy. Nechoď do Skalice. Nechoď do Sládkovičova. Nechoď do Trenčína. Ak stojíš pred výberom, vyberaj si tie najlepšie školy. Choď tam, kde od teba budú chcieť viac. Tam, kde pochopia, že si sa rozhodol popri škole podnikať a nebudú ti klásť pod nohy polená. Tam, kde nebudú z tuctových priemerných zamestnancov robiť hrdinov, ale tam, kde vyzdvihnú každého, kto prináša svetu nejakú hodnotu.

Buď na pedagógov náročný. Nenechaj si vnútiť ich názor na svet, vyvolaj diskusie. Dobrých pedagógov vyzdvihuj, na zlých sa posťažuj. Zdá sa, že lepšie školstvo je len v našich rukách. Tak buďme konečne nekompromisní.

Pretože tak, ako bude vyzerať naše školstvo, tak bude vyzerať aj naša spoločnosť.

Pridať komentár (0)