Plavíš sa a na brehu horí ľudské telo, vedľa toho stojí krava. India je šialená

Šéfredaktor Denníka N Kostolný: Moja duša sa nedá kúpiť Pentou

Ivan Mikloš: Obávam sa, že Matovič nemá na to zmeniť Slovensko.

Karel Novotný: Ak raz vojdete na druhú stranu a vrátite sa späť, veci už nie sú rovnaké

  • Marketingový expert s 15 ročnou praxou
  • Karel si depresiu nepripúšťal, zažil však hotové peklo
  • V čase terapie napísal knihu, ktorá je mimoriadne úspešná
karol-coll2
Neradost
  • Marketingový expert s 15 ročnou praxou
  • Karel si depresiu nepripúšťal, zažil však hotové peklo
  • V čase terapie napísal knihu, ktorá je mimoriadne úspešná

Ako ste sa dostali do stavu depresií?

15 rokov som pôsobil v marketingovej brandži. Väčšinou ľudia skončia po 2, 3 rokoch alebo tomu venujú celý život. Mal som dlhé obdobie poruchy spánku, búšenie srdca. Tieto príznaky som dlho prehliadal… stav sa mi stále zhoršoval až prišli panické attacky (búšenie srdca), zvieranie hrudníka. Bez príčiny sa mi začali triasť ruky, zo sekundy na sekundu prišli do mojej hlavy myšlienky typu „nestíham“, nenafúkal sa mi hrudník..ťažko sa s tým žilo.. Jedného dňa som viezol deti do školy, za volantom sa mi začali triasť ruky a vtedy prišiel ten moment, kedy som si uvedomil, že som nebezpečný pre svoju rodinu.

Pracovali ste v čase depresie?

Z časového hľadiska som si nemohol dovoliť luxus na liečbu.

Ako dlho vám trvalo, kým ste sa z toho dostali?

Boli to celkom dva roky. Jeden rok s liekmi, druhý rok bez liekov. Dlho som riešil rodinu, dlhy… Po 15 rokoch som z firiem odišiel. Možno povzbudený z liekov som začal opäť podnikať, nakoľko som sa nemohol ani nikde zamestnať, bol som neuplatniteľný.

Pustili ste sa znovu do podnikania, takže ste si verili. 

Je to zložité. Jedna vec je veriť si, druhá vec je sa z toho „neposrať“. Fakt, že som šiel na voľnú nohu, bola z núdze cnosť, nikdy by som o sebe nepovedal, že to bolo hrdinstvo. Na druhej strane som si okolo seba vytvoril obrovský tlak, či už v pracovnom živote alebo zdravotnom stave. To, čo som stvoril za dva, tri mesiace, začalo ihneď fungovať. Vnútorné procesy boli správne, štruktúra podnikania bola stanovená správne.

Knihu ste začali písať počas liečenia z depresie. Pomáhalo vám to?

Svojím spôsobom to bol denníček, akurát môj mal iný zámer. Od začiatku som sa snažil neprísť o spomienky zo zložitého obdobia. Vedel som totiž, že ak toto obdobie raz prejde, mohol by som mať tendenciu pamätať si veci po svojom. Rok, dva na to, vyšla kniha.

Má úspech?

Ťažko povedať, no nemáme ani jednu knihu na sklade. Zatiaľ to spôsobilo viac odozvy, ako by som čakal. Ja neviem, či to je úspešné.

Máte pocit, že ste sa počas tohto obdobia aj duševne rozvinuli? Venovali ste sa meditácii, jóge alebo niečomu inému, čo vám pomohlo ku správnemu nastaveniu – balansu?

Bolo to obdobie, kedy by človek skúsil hocičo. Ak sa dostanete z toho najhoršieho, tak prichádza fáza mánie. Našťastie to u mňa neskončilo v mániodepresívnej sínusoide. Dostať sa z obrovskej depresie späť do hry je obrovská radosť. S eufóriou prichádza nový svet ako vládnuť. Takže premýšľanie o meditáciách a o jóge tam asi bolo. Našťastie som do toho úplne nespadol. Rok po dobratí liekov som pravidelne chodil na terapie. Nejaký „post servis“ po dobraní liekov prísť musel.

Teraz sa venujem rodine, práci, sebe a športu. Ja a šport sme jedno a to isté. To fitko som si vyčlenil do samostatného procesu, ktoré nie je možné, aby som si bral ako vášeň. Musím sa starať o rodinu, svoju prácu, o to, či čítam, či hrám na gitare, o seba a nad rámec toho sa ešte musím hýbať, lebo to bude zlé. A v tomto celom kole kľučkujem a snažím sa ich od seba oddeľovať.

Čo pre vás znamená úspech?

Je možné chápať úspech z dvoch uhlov pohľadu, z vonkajšieho uhla a čo považujem za úspech ja. Z vonkajšieho uhla – dochádza k vojne, že niekto môže byť pre okolie viac ovplyvniteľný – to znamená, keď ma niekto považuje za úspešného, tak sa považujem za úspešného aj ja. Hrá tam rolu obdiv, popularita, sláva.

A potom je tu otázka, čo ten úspech znamená podľa vlastných parametrov pre mňa. A je evidentné, že mnoho ľudí sa nechá utrhnúť vonkajším pohľadom. Index vonkajšej úspešnosti sa mi znížil, snažím sa byť rezistentný pred úspechom zvonka. Dobrým príkladom je film Veľký Gatsby. Leonardo Dicaprio zomrie a nikto mu nepríde na pohreb. Je tam len jeho sused Nick. Film je komentovaný vetou: „Vidíš to, pre týchto ľudí si chcel byť slávny a priateľom?“

V bežnom živote je ťažké pochopiť, pre koho vlastne slávnym a úspešným chcem byť. Tlak väčšinovej spoločnosti na to, čo úspech je alebo nie je, je dnes silný. Neviem, či to poznáte, ale čo sa chvíľu javí ako úspech, že som si splnil cieľ, sa veľmi rýchlo otočí do zistenia, že vo finále je to úplne iné a len pozerám, čo som to stvoril.

Myslíte si, že aj silný človek – v dobrom psychickom stave, môže mať v budúcnosti sklony k depresii ?

Áno, určite. Myslím si, že to bude čím ďalej, tým horšie. Keď chodíte profesne robiť „show“ cudzím ľuďom, ktorú si vlastne zaplatia, tak potom sa vám stratí prah citlivosti a môžete tú show hrať pred celou vlastnou rodinou a pred sebou samým. Inými slovami, navonok je zložité rozpoznať, že máte vnútorný disbalans. U mňa sa stalo to, že ani moja manželka to nespoznala. Dozvedela sa to, keď som začal brať lieky. Ani najbližšie okolie často nedokáže rozpoznať chorobu, pretože už som v hraní dobrý.

Takže aj samého seba presviedčate, že ste OK.

Strácam priateľov okolo seba, pretože cítia okolo seba divnú energiu, nerozumejú tomu, prečo chodím niekam, kam som predtým nechodil. A môj výklad je: „čo je? oni mi nerozumejú, asi si ma nezaslúžia.“ Akúkoľvek takúto indíciu mozog pretaví do správnej stratégie.

Blbé je, že ak sa tým živíte, toto sa po vás chce navonok. Manipulácia je, čo vás vlastne platí. Je potom veľmi ťažké sa prepnúť  v súkromnom živote späť.

Myslíte si, že by vás nejaký váš zamestnanec v tom čase označil za psychopata?

Som si stopercentne istý, že ak by ste sa išli spýtať do jednej z mojich firiem, aký som bol v tom čase, tak ten pojem by sa v ich hodnotení mohol objaviť. Vôlou osudu sa to celé zrútilo, kedy som si psychopatickú kariéru nemohol dopriať. Bol som vnútorne slabý.

Kričali ste na svojich ľudí vo firme?

Nie, ja som povestný tým, že som mlčal na ľudí. Oni ma prosili, aby som na nich kričal. Zatváral som sa pred nimi. Pohŕdal som nimi, ani mi nestáli za to, aby som s nimi bol.

Mali ste aj pocit, že nikto na vás nemá, že vy viete všetko najlepšie?

No samozrejme. Bez diskusie. A spätne viem povedať, keby som to vtedy fyzicky ustál lepšie, tak by som mal nekonečnú cestu možností v tejto kariére.

Možno ste došli k lekárovi v hodine dvanástej…

…5 minút po dvanástej. :) Niektoré veci sa už úplne vrátiť späť nedajú. Sú aj nevyliečiteľné depresie, ľudia na to majú dokonca „papier“. Ak nezaberajú lieky, je po všetkom…

Koľko ste denne pracovali?

To mi ostalo dodnes… ja nemám hranice, odkedy pracujem a odkedy nepracujem. Jedna vec je chodiť do kancelárie a druhá vec je, že som prezentáciu za 10 miliónov korún vymyslel v sobotu v ZOO. A to už bolo infekčné. Namiesto toho, aby som si užíval čas s deťmi, tak mi behali  v hlave slogany. Tie deti to nepoznali, je jednoduché si nacvičiť pár fráz a prejsť s nimi celý areál. Reálne som v tom čase pracoval 14 hodín denne. No takto konkrétne už nefungujem, to si viem ustriehnuť.

Ale ten návod k tomu ako sa ustriehnuť v aktuálnych situáciách, je mať aktuálny prežitok k tomu, čo sa okolo vás aktuálne deje. V tej dobe to bolo pre mňa nerealizovateľné. Ten mozog tak vtedy vedel pracovať a bol na to k tomu všetkému pyšný.

Ľudia si často myslia, čím viac budú pracovať, tým je väčšia šanca k dosiahnutiu úspechu.

Je v tom schovaný trójsky kôň určitej pravdy. Nepracovať je neskutočne nebezpečné. A teraz nájsť tú správnu mieru v tej rutine. Skrýva sa v nej opakovanie, je predsa matkou múdrosti. Čo neskúsiš 1 000 krát, sa nenaučíš.

Tigera Woodsa sa pýtali, ako sa naučil tak dobre zjazdiť svah. A povedal, že to je presne také isté ako sa naučiť hrať golf. Stokrát musel zísť svah správne. Nie je to možné obísť. Myslieť si, že na niečo mám talent, alebo mi niečo ide lepšie, je možno fakt, ale je tam nízke percento. V určitom počte opakovaní sa skrýva kvalita, ale neznamená to, že robím automaticky 12 hodín denne. Je to „proti move“. Chodiť veľa do práce nezaručuje správny počet opakovaní.

Aktuálna mantra, že máme robiť to, čo milujeme, považujem za jednu z najnebezpečnejších myšlienok postmoderných generácií. Nikto z našich rodičov sa neživil tým, čo miluje. Tomu neverím. Sú urobené prieskumy – ľuďom začali platiť za to, čo pred tým milovali a robili zadarmo. Index poklesu väzby je preukázateľný k tomu, čo milovali. Len málokomu ostane niečo milované, keď tým zrazu platíte účty.

Lebo máte zodpovednosť.

Presne tak. Tá moja láska má platiť deťom škôlku? A naozaj sa mi bude chcieť ďalších 30 rokov ráno spievať, pretože inak moja rodina nebude zabezpečená… naozaj to chcem?

Už nikdy nedopustím, aby to, čo mám rád, bolo súčasťou mojich peňazí. Rovno vravím, že moja práca nie je mojou láskou. A som si úplne istý, že vďaka tomu dostávajú moji klienti lepší servis, než predtým, kedy som to považoval za svoju lásku.

Ok, no keď chodíte do fitka, musíte mať vzťah k športu.

Pozor, to je presne ono. Ale čo je nebezpečné je fakt, že sa z toho stane vášeň a nemá to žiadnu úlohu. Ja však nesmiem zabudnúť na skutočnosť, že to robiť musím, potrebujem to telo zničiť. Lebo časom prídem na to, že to behanie ma už tak nebaví, poďme skúsiť niečo iné.

A to je v poriadku, nie?

Nie.

Prečo?

Pretože to začne popierať princíp fitnesu. Ja som za celý svoj život zmenil okolo 300 športov. Vo všetkom som macher a zároveň nič neviem. Ten mozog vie tú situáciu vyargumentovať.

Ale stále sme v tom balíčku športu. Ten point tam je – venujem sa športu, ventilujem sa.

Ten point je, že v logike staraní sa o samého seba si to viem dovoliť. Hrám si na gitaru kedy chcem, viem, že nebudem gitarista. Ale to, že chodím behať, neznamená, že chcem byť bežec. Ja len viem, že pre svoju zdravú životosprávu potrebujem pravidelný výdaj energie a zakazujem si špekulovať nad tým, či ma to baví alebo nebaví. Samozrejme, keď sa mi podarí, že ma to baví, netrápi ma to – hallelujah. Musím však splniť týždennú dávku, inak som nesplnil úlohu.

Čo by ste odporučili ľuďom, aby ostali mentálne silní?

Pripravovať sa v ľahkých situáciách. Potom už je neskoro. Keď učím prezentačné schopnosti, ľudia sa ma pýtajú, čo majú robiť, aby sa im nezvyšoval hlas a tep. Ak máte rozbušené srdce pri prezentácii, tak ste zanedbali prípravu. Už nie je možné robiť nič. Už vám búši srdce. To len jogíni vedia v tejto situácii stlmiť tlkot srdca a dýchanie.

Je potrebné mať rutinu, predýchať sa pred prezentáciou. Keď ide vojak do akcie, nemôže premýšľať, v momente by bol mŕtvy. Otázka je, či sa vycvičil pred tým na to, ako ten problém zvládnuť.

Prednáška pred ľuďmi bude niečo podobné ako u Tigera Woodsa, je to otázka štruktúrovaného opakovania. Prvú stopercentne pokazia všetci, piatu už niektorí talentovaní nie. A každý zvládne desiatu, pätnástu. Otázka je, kde máte vôlu sa znovu strápniť. Nepripravíte sa tak, že teraz si predpripravíte 20 ľudí a budete si skúšať prejav pred kolegami. Otázkou skôr je, či si uvedomujete, ako dýchate a čo robí vaše telo, či premýšľate nad tým, čo poviete.

Čo teda navrhujete?

Ja ľuďom vravím, že je dobré sa samého seba opýtať počas prednášky aspoň 4 krát, ako sa cítim, čo robím, čo robí moje telo, aká je moja telesná teplota. Napríklad ľudia nevedia, že je ťažký vzduch v miestnosti, takže je predikovateľné, že sa mi začne zvierať a sušiť hrdlo. Pripravím sa tak, že si donesiem pohár vody.

Keď dôjde k ťažkej situácii, nikto vám nepomôže, už je neskoro. Telo musí ukázať svoj reflex. Keď pôjdete po čiernej zjazdovke, buď ju zjazdíte alebo nie. Musíte spustiť iné systémy ako tie mysliace. Máte sa učiť na modrej. Otázka je, či sa vám podarilo zjazdiť 100 krát modrú a potom 100 krát červenú a potom tú čiernu dáte, alebo ste sa nejakým omylom ocitli na čiernej zjazdovke a teraz čo s tým? :)

Keď firma klesá a povolá ma, že im mám pomôcť, tak to väčšinou odmietam alebo im poviem, že som v krízovom manažmente a poďme riešiť krízu a potom budeme pracovať na brande. Keď niekto klesá, nemôže rásť. Nemôžete tie správne veci robiť skôr ako tie podstatné – zafixovať rany. Toto je veľmi ťažké rozpoznať.

Následnosť krokov je veľmi dôležitá.

Tak. Málokto sa chystá na čiernu zjazdovku. Čo robím v dobe kľudu, vie determinovať to, čo sa stane v dobe krízy. Len naivný človek si myslí, že sa to naučí, keď príde ten správny čas.

Ste aktuálne spokojný a šťastný?

Šťastný nie som a spokojný som.

Prečo?

Šťastie je pre mňa príliš záväzné, zväzujúce. Keď je niekto šťastný, tak už je pripravený umrieť. Myslím si, že to môže byť dôsledok liekov. Lekárka ma varovala, že sa môže stať, že už nebudem šťastný do konca svojho života.

V knižke ste mali písané, že je šanca na radosť.

Nádej tam vždy je, no som s tým opatrný. V niektorých momentoch človek prestane plytvať slovom láska.

Ako keby ste sa toho báli.

Presne tak. Nejde všetko spustiť tak automaticky, ako to bolo pred tým. Slová „milujem ťa a som šťastný“ sú tak vzácne, že sa ich bojím vysloviť. Napríklad spokojnosť je u mňa v nižšom leveli. Ja šťastný byť nepotrebujem, stačí mi spokojnosť.

Ak raz vojdete na druhú stranu a vrátite sa späť, veci už nie sú rovnaké. Ak sa raz dotknete smrti a poviete si, že je po všetkom, tak tie veci sa nezmenia.

Možno máte v sebe len väčšiu pokoru.

Môže to byť čokoľvek. Ja som si skúsil byť šťastný – a nič. Je to podobné, ako keď veľa ľudí zistí, že sú bohatí, tak nič sa im nezlepšilo. Ale celý život chceli byť bohatí. Veľa ľudí s depresiami sú tí bohatí. Mal som všetko, prestíž, peniaze, no šťastie neprišlo.

Je to to isté, ako keď sa ľudia vrátia z vojny, už sa všetkému neusmievajú.

Lebo sú traumatizovaní…

Tak, svojím spôsobom.. a to neznamená, že nie sú spokojní a nemajú radi okolo seba ľudí.

A preto som len spokojný. Som spokojný s tým, čo robím.

Najnovšie video

Najnovší podcast

Plavíš sa a na brehu horí ľudské telo, vedľa toho stojí krava. India je šialená

Najnovšie