Martin opustil úspešnú kariéru v IT a v osade na Gemeri mení životy: „Učili ma, že Rómom sa mám vyhýbať“

Keď úspešný český IT-čkár Martin Halík prvýkrát zavítal na Slovensko, netušil, že táto cesta úplne zmení jeho život. Návšteva rómskej osady na Gemeri mu otvorila oči – pohľad na chudobu a beznádej ho zasiahol natoľko, že sa rozhodol konať.

Pred deviatimi rokmi predal pohodlie, na ktoré bol zvyknutý, a presťahoval sa medzi ľudí, ktorých väčšina spoločnosti prehliada. Dnes spolu s manželkou Michaelou a tromi deťmi pomáha rodinám v troch osadách, učí deti čítať a písať, motivuje otcov k práci a verí, že sa dá prelomiť generačná chudoba.

Od pohodlia k misii v Klenovci

Martin vyrastal v Brne, v rodine pravoslávneho kňaza. Už ako trinásťročný začal programovať weby, aby pomohol rodičom a finančne odľahčil domácnosť. Neskôr vybudoval úspešnú IT firmu, mal stabilný príjem a všetko, čo považoval za dôležité.

Všetko sa však zmenilo v roku 2015, keď sa s priateľmi vybral na Slovensko pomáhať s detským táborom. Pri hľadaní robotníka na opravu domu zablúdil do osady. Tento moment odštartoval jeho nový život.

Rozhodol sa, že ak chce Rómom skutočne pomôcť, musí ich spoznať. Kúpil si dom v Klenovci a na istý čas sa nasťahoval priamo do osady. Nebolo to jednoduché, no Rómovia ho postupne prijali. Naučili ho rúbať drevo a podľa jeho slov aj úcte k starším. Martin im na oplátku priniesol to, čo im chýbalo – podporu, vzdelanie a perspektívu.

Spolu s manželkou menia životy

Dnes už Martin na svojej ceste nie je sám. Spolu s manželkou Michaelou organizujú aktivity pre deti, doučujú ich, berú na výlety a učia základom IT. Vďaka ich práci sa mnohé deti naučili čítať a písať, mladí ľudia si našli prácu a v osadách ubudlo násilia. 

S Martinom sme sa rozprávali aj my. Porozprával nám o začiatkoch, predsudkoch, ale aj o tom, čo ho na jeho ceste najviac napĺňa. Prinášame ti autentický rozhovor, v ktorom sa dozvieš, aké výzvy prináša život medzi Rómami a prečo sa rozhodol zostať na Slovensku.

zdroj: krm.sk

Váš život sa kedysi točil okolo IT a dizajnu. Kedy a ako sa vo vás zrodila myšlienka pomáhať Rómom? Pamätáte si na ten konkrétny moment, keď ste si povedali, že chcete pomáhať?

S kamarátmi sme mali počas prázdnin viac času a chceli sme niekde pomáhať. Veľké plány na Afriku či Ukrajinu (rok 2015) však pod vplyvom rodičov zlyhali, a tak sme išli aspoň do jednej dedinky na Slovensku pomôcť pri organizovaní detského letného tábora. V obci vraj už ostali iba starší ľudia a Rómovia. Tou dedinkou bol Klenovec.

Dozvedel som sa, že v tej oblasti je veľký problém s nezamestnanosťou, rozvodovosťou a drogami, a tak som si ako mladý podnikateľ – „startuper“ – myslel, že by som mohol pomôcť. O osadách som však vtedy ešte nevedel. Až keď som tam zháňal robotníka na opravu domu, omylom som odbočil do osady. Zrazu som mal pocit, že som sa ocitol v úplne inom svete, akoby v nejakom indickom slame, ktorý som dovtedy videl len vo filmoch. Netušil som, že niečo také môže existovať tak blízko mňa, niekde v mojom svete a realite. Veľmi sa ma to dotklo a – aj keď som predtým Rómov nemal rád, lebo som bol z Brna naučený sa im vyhýbať – rozhodol som sa, že im chcem pomôcť.

Aký to bol pocit? 

Bol som otrasený chudobou a biednymi životnými podmienkami, ktoré som videl okolo seba. Nechápal som, ako môžu ľudia v takých podmienkach vôbec existovať. Zároveň som sa hanbil za to, ako dobre sa mám ja.

Prečo ste sa rozhodli presťahovať do Rómskej osady? A ako vyzerali vaše úplne prvé dni v rómskej osade? Čo vás najviac prekvapilo?

Z kníh o misionároch som vedel, že ak chcem týmto ľuďom pomôcť a priviesť ich k Bohu, musím sa k nim priblížiť, porozumieť ich spôsobu života a každodenným problémom, inak mi nebudú veriť. Veľmi ma ovplyvnila aj kniha od Kika Argüella, ktorý išiel bývať k najchudobnejším Rómom v Španielsku, pretože chcel byť blízko Christovi. V Biblii sa píše, že kto pomôže jednému z týchto maličkých (sirotám, vdovám, chorým, hladujúcim…), pomáha tým samému Christovi. Preto aj v chudobných vidíme samého Christa – a ja som mu chcel byť nablízku.

Moje prvé dni boli… ťažké. Býval som u kamaráta v malej samostatnej izbietke, z ktorej je dnes už len dreváreň. Z kachlí sa mi strašne dymilo a v noci bola ešte zima, bol marec a občas aj primŕzalo. Napriek tomu som bol veľmi šťastný a na ten, hoci krátky, čas spomínam ako na jedno z najšťastnejších období v živote. Vedel som, že som tam, kde mám byť, a že ma už netrápia moje vlastné problémy a starosti – tie som nechal Bohu. Bol som tam kvôli Bohu a kvôli druhým.

Najviac ma prekvapilo, že akoby padli všetky spoločenské masky. Ľudia boli takí, akí naozaj sú. Rómovia majú úžasný talent odhadnúť, čo chce človek počuť. Tieto slová mu povedia a človek odíde spokojný – hoci to vôbec nemusí byť pravda.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Kresťanská rómska misia (@bohjezivy)

Mali ste pred touto skúsenosťou nejaké predsudky voči Rómom? Ako sa zmenili vaše postoje? 

Áno, vyrastal som v Brne a bol som naučený, že Cejlu a Rómom sa treba vyhýbať. Viacerých kamarátov niekto z Rómov okradol alebo zbil. Dokonca som raz odhováral kamarátku z Kanady, ktorá chcela ísť na misiu k Rómom, že je to zbytočné. A tak sa stalo, že Boh nakoniec povolal na toto miesto mňa. 

Zistil som, že veľa takzvaných predsudkov nie sú len predsudky, ale často skúsenosti ľudí, ktorí s Rómami žijú v jednej dedine alebo susedstve. Naučil som sa preto byť opatrný – napríklad mi vykradli dom, pokúsili sa ma zbiť.

Zároveň som však spoznal, že táto práca nie je márna, že človek môže vidieť skutočnú zmenu. Objavil som aj veľa dobrých stránok: naozaj majú radi deti a dieťaťu by neublížili. Dokážu byť tiež veľmi štedrí a podeliť sa aj o to posledné, čo majú, nie sú takí pyšní a sebeckí ako my „gádžovia“. A hoci sa vedia aj veľmi pohádať či pobiť, dokážu si rovnako veľa aj odpustiť.

Čítaj viac z kategórie: Zo Slovenska