Michal Yaks­ha Novot­ný — Slo­vák, čo oblie­ka mla­dých a pod­po­ru­je rebe­lov ume­nia

Veronika Janeckova, odviati.com / 12. januára 2016 / Lifehacking

Pri mojom nedáv­nom výle­te do New Yor­ku som mala mož­nosť stret­núť naozaj jedi­neč­né­ho Slo­vá­ka. Michal Novot­ný, pre nie­ko­ho mož­no zná­my pod pre­zýv­kou YAKS­HA, žije síce na Slo­ven­sku, no vďa­ka svoj­mu viet­nam­ské­mu pôvo­du a pra­vi­del­ným ces­tám do zahra­ni­čia, kde cho­dí čer­pať inšpi­rá­ciu tak, ako tomu bolo aj ten­to­krát počas jeho výle­tu v NY, ho suve­rén­ne môže­me pri­jať medzi odvia­tych.

Je preň­ho cha­rak­te­ris­tic­ké, že sa rád púš­ťa do nových vecí a svo­jou prá­cou pomá­ha dru­hým ľuďom uspieť. Od pre­dá­va­nia baló­ni­kov na jar­mo­ku ešte ako die­ťa, cez kon­kurz do fil­mu s Kea­nu Ree­ves-om, ria­de­nie stre­et­we­a­ro­vých obcho­dov a mno­hé iné dob­ro­druž­stvá, o kto­ré sa s nami pode­lil, doká­zal ten­to „chla­pec z Vrú­tok, čo vie“ – ako sa sám ozna­ču­je na Twit­te­ri, začať a skon­čiť viac akti­vít než mno­hí séri­oví pod­ni­ka­te­lia. Aj napriek svo­jim túla­vým topán­kam sa drží pev­ne pri zemi a život na Slo­ven­sku by nevy­me­nil za zahra­ni­čie. Vydaj­te sa spo­lu s nami na jeho 30-roč­nú ces­tu, v kto­rej figu­ru­je ces­to­va­nie, slo­bo­da a kre­a­ti­vi­ta.

Tak teda začni­me pek­ne od začiat­ku: „Aké pre teba bolo vyras­tať na Slo­ven­sku?“ Spo­mí­nam na to čas­to úsmev­ne. Som 85-ka roč­ník, z Mar­ti­na, malé­ho mes­ta, tak­že som si užil rôz­ne prí­ho­dy. Môj otec bol Viet­na­mec, mama Slo­ven­ka a jej rodi­na z Čiech. Navy­še môj pra­ded­ko bol Fran­cúz, tak­že mám fakt pomie­ša­ný pôvod a nedá sa jed­no­znač­ne pove­dať, že som Viet­na­mec, či Slo­vák. Čo sa týka pro­stre­dia počas môj­ho det­stva, všet­ko bolo vte­dy veľ­mi fami­liár­ne, všet­ci naši suse­dia sedá­va­li von­ku pred vcho­dom, popí­ja­li kávu, všet­ci sa pozna­li. Čas­to som obe­do­val u suse­dov, suse­dia pre­spá­va­li u nás, tak­že vyras­tať v tej dobe a pro­stre­dí bolo super. Na dru­hej stra­ne som však v tom­to malo­mest­skom pro­stre­dí dosť vytŕčal, a veľa ľudí ma tým pádom aj pozna­lo.

Michal Yaksha Novotný

Mal som pár kama­rá­tov, kto­rých rodi­čia nebo­li pri­veľ­mi „open-min­ded“, a teda keď som sa s nimi chcel stret­núť, musel im ísť zazvo­niť nie­kto­rý z mojich ďal­ších kama­rá­tov. Mali skrát­ka zaká­za­né sa so mnou pria­te­liť. Lebo bolo lep­šie aby mali „nor­mál­nych“ kama­rá­tov, a nie nie­ko­ho ako ja. Vte­dy ma to troš­ku urá­ža­lo, nie­kto­ré veci som si bral veľ­mi k srd­cu a bol som kvô­li tomu dosť drzý. Keď nad tým však teraz roz­mýš­ľam, chá­pem, že sa len báli, bol to všet­ko strach. Moja mama, pôvo­dom z východ­né­ho Slo­ven­ska, slo­bod­ná mat­ka s dvo­mi viet­nam­ský­mi deť­mi, to ale tiež nema­la úpl­ne naj­ľah­šie.

Tak­že si sa na nás mohol pozrieť buď tak, že si si pove­dal: akí sú zla­tí, slo­bod­ná mamič­ka a tie dve malé viet­nam­ské deti v takej­to dobe, ale­bo si si pove­dal, že rad­šej s nimi nech­cem mať nič spo­loč­né. Čo je ale roz­hod­ne veľ­mi vtip­né, a záro­veň by som tým chcel oce­niť a pozdra­viť všet­ky moje býva­lé pria­teľ­ky, je, ako si muse­li náš vzťah neus­tá­le obha­jo­vať. Či už pri rodi­čoch, kama­rá­toch ale­bo spo­lu­žia­koch pýta­jú­cich sa ‚pre­čo ako­že cho­díš s Viet­nam­com?‘ V dneš­nej dobe je hroz­ne cool keď má baba nie­ko­ho zahra­nič­né­ho, ale vte­dy to tak nebo­lo. Vždy som mal super fra­jer­ky a toto si od nich naozaj cením.“

Pre dosť veľa ľudí, hlav­ne hip­ho­po­vú komu­ni­tu na Slo­ven­sku a v Čechách, je Michal zná­my ako YAKS­HA. „Odkiaľ vlast­ne táto pre­zýv­ka pochá­dza?“ Dostal som ju od tré­ne­ra thaj­ské­ho boxu, bol to od neho mar­ke­tin­go­vý ťah, samoz­rej­me bolo atrak­tív­nej­šie, keď som mal thaj­ské meno, než Michal Novot­ný. Boxu som sa veno­val ešte v skor­šom veku, no dlho som pri ňom neos­tal – to vysvet­lím. Mal som už za sebou pro­fe­si­onál­ne zápa­sy, kto­ré boli vysie­la­né na Euro­spor­te, mal som medai­ly z maj­strovs­tiev, no a v tom momen­te som pre­stal. Roz­ho­dol som sa, že sa chcem veno­vať hud­be a začal som si kupo­vať plat­ne. Po neja­kej dobe, keď som bol prá­ve vo svo­jej kari­é­re naj­lep­šie pla­te­ný a naj­viac booko­va­ný ako DJ, sa mi to ale spro­ti­vi­lo, zne­chu­ti­lo a pre­stal som hrá­vať. Je to taká moja div­ná pova­ho­vá črta. So všet­kým, čo som začal robiť a malo to úspech, som pre­stal a začal robiť nie­čo nové.

Mňa spra­ví vždy šťast­ným to, keď moje sna­že­nie dospe­je do bodu, v kto­rom už vidím, že som nie­čo dosia­hol. V tom momen­te som spo­koj­ný a cítim, že je už čas odísť a robiť nie­čo iné.“

Bolo to rov­na­ké, aj keď som v osem­nás­tich rokoch otvo­ril jeden z prvých stre­et­we­a­ro­vých obcho­dov na Slo­ven­sku, dva roky na to som už otvá­ral ďal­ší v Koši­ciach, tak­že som už vlast­ne vie­dol sieť hip­ho­po­vých pre­daj­ní. No v momen­te, keď to pros­pe­ro­va­lo a malo to zabe­hnu­tý sys­tém, som sa roz­ho­dol skon­čiť s pod­ni­ka­ním, zatvo­ril som obcho­dy a odišiel som do Lon­dý­na. Šiel som na fil­mo­vý kas­ting fil­mu 47 Ronin s Tomom Cru­isom. Dostal som veľ­mi dob­rý kom­parz, kto­rý sa mal točiť 33 dní, čo je na kom­parz fakt dosť a navy­še je to veľ­mi dob­re pla­te­né. Teraz už tiež neviem, pre­čo som sa tak pobláz­nil a vybral sa tam. Tak som si začal vyba­vo­vať všet­ko pre pobyt v Lon­dý­ne. V deň keď mali byť kos­tý­mo­vé skúš­ky mi ale ozná­mi­li, že ter­mín sa pre­kla­dá na ďal­ší deň a tak­to sa to posú­va­lo pár dní, až som si nako­niec pove­dal, že nie som na gumič­ku a odišiel som na Slo­ven­sko. Keď som bol už odces­to­va­ný, tak mi vola­li a zača­li robiť prob­lé­my, že mám pod­pí­sa­nú zmlu­vu a mal by som tam byť, pros­te som pove­dal, že už nemám záu­jem.“

Bol si nie­ke­dy vlast­ne zamest­na­ný?“ Napad­ne mi spý­tať sa pri tých­to prí­ho­dách. „Pra­cu­jem odke­dy si pamä­tám, no v úlo­he zamest­nan­ca som sa nikdy veľ­mi dlho neoh­rial. V devia­tich rokoch som na jar­mo­ku pre­dá­val baló­ni­ky, kto­ré mi nakú­pi­la bab­ka, bol som už od malič­ka v kon­tak­te so zará­ba­ním peňa­zí. Je zau­jí­ma­vé, že ten pod­ni­ka­teľ­ský gén nemám po mojom otco­vi, kto­rý bol Viet­na­mec, ale po mojej čes­ko­slo­ven­skej rodi­ne. Bab­ka pod­ni­ka­la celý život, a mama tiež, tak­že z tej­to stra­ny som tým bol obklo­pe­ný den­no­den­ne. Keď som mal sedem­násť, zamest­nal som sa ako čaš­ník vo veľ­mi dob­rej reštau­rá­cii v Čechách, kde som si počas šty­roch mesia­cov doká­zal zaro­biť na pod­ni­ka­nie, tak­že som to tam hneď potom nechal. Na Slo­ven­sku som bol zamest­na­ný jedi­ný raz – v reštau­rá­cii, a to v čase, keď som otvo­ril už spo­me­nu­tý stre­et­we­a­ro­vý obchod. 

Uve­do­mil som si tú zod­po­ved­nosť mať biz­nis a zamest­nan­cov a tak som sa chcel pois­tiť a mať ešte ved­ľaj­ší zdroj príj­mu. Vydr­žal som tam ale iba dva mesia­ce, pre­to­že pod­mien­ky boli pre mňa nepri­ja­teľ­né. Zará­bal som menej ako moja zamest­nan­ky­ňa v obcho­de, pri­čom som sa naro­bil o dosť viac. Prvú výpla­tu som ešte strá­vil, ale ozval som sa – čo to má zna­me­nať? Veď som mal uro­be­nú hote­lo­vú ško­lu, bar­man­ský kurz, skú­se­nosť a neviem čo všet­ko, bral som to váž­ne, bol som pre­mo­ti­vo­va­ný 19-roč­ný cha­lan. A oni na to: ‚Michal, veľ­mi si váži­me, ako pra­cu­ješ‘ a že ďal­šia výpla­ta bude lep­šia. Bola lep­šia tak o 600 korún slo­ven­ských, čo je 20 eur teraj­ších. Mal som vte­dy ten istý pocit ako som mal pri kas­tin­gu – že som pre nich abso­lút­ne nič, a tak to aj bolo. Necí­til som sa dob­re v pozí­cii bevýz­nam­nej čas­ti­ce biz­ni­su nie­ko­ho iné­ho. V deň dru­hej výpla­ty som nechal ten­to job a tým sa skon­či­la aj moja ces­ta zamest­nan­ca.“

Michal Yaksha Novotný

Dnes sa nachá­dza­me v kaviar­ni newy­or­ské­ho Man­hat­ta­nu, Michal má na kon­te o pár rokov viac a s nimi aj množ­stvo roz­be­hnu­tých úspeš­ných pro­jek­tov. „Čomu sa teda venu­ješ dnes a pre­čo si vlast­ne v New Yor­ku?“

V New Yor­ku som pre­to, lebo som cítil, že som bol už dlho na Slo­ven­sku a začal som roz­mýš­ľať slo­ven­sky. To zna­me­ná roz­mýš­ľať až prí­liš nad tým, čo si ľudia asi pomys­lia o tom, čo robíš. A to mi zača­lo vadiť.“

Ja som dosť zná­my tým, že nerie­šim, čo si ľudia pomys­lia. Keď začnem nie­čo robiť, ostat­ní to berú dosť posmeš­ne. Potom to začnú troš­ku sle­do­vať, ale to len pre­to, že chcú vidieť, ako to nebu­de fun­go­vať, ľudia fakt radi sle­du­jú neús­pech. No nako­niec si pove­dia, že neve­dia, ako to doká­zal. Cítil som, že schop­nosť igno­ro­vať ten­to sys­tém sa mi zača­la vytrá­cať a mož­no je to aj vekom – kedy­si som bol odváž­nej­ší púš­ťať sa do nie­kto­rých vecí, dnes som opatr­nej­ší, no v kaž­dom prí­pa­de som sa roz­ho­dol, že pôj­dem do New Yor­ku načer­pať silu a inšpi­rá­ciu, a že tu budem tak dlho ako to budem potre­bo­vať.“

Žijem v Har­le­me, štvr­ti, kde nie je veľa turis­tov, u Ame­ri­ča­na. Je to tam divo­ké, ale žije sa tam nor­mál­ne, reál­ny newy­or­ský, ame­ric­ký život. Tak­že mám mož­nosť nahliad­nuť do toh­to a vní­mať tú komu­ni­tu, o kto­rú sa zau­jí­mam, hlav­ne oko­lo rapu. Rap je tam vša­de v uli­ciach, vystú­piš z met­ra a máš pocit, že sa tam točí klip. Oni tam tak žijú. To je pre mňa úžas­né, to je to, kvô­li čomu som chcel prí­sť do NY. Pred­tým, keď som tu bol, som trá­vil čas na Man­hat­ta­ne s Euró­pan­mi, kto­rí tu žijú a majú štan­dard­ný až nadš­tan­dard­ný život. Cho­dia tam po dob­rých reštau­rá­ciách a kaviar­nič­kách. Teraz bývam u Ame­ri­ča­na, kto­rý rie­ši úpl­ne iné prob­lé­my. Minu­le bol ukľu­dňo­vať suse­du, kto­rá je na crac­ku a bila svo­je die­ťa ale­bo nie­čo, úpl­ne kri­ča­lo, on sa ju sna­žil usmer­niť. Otvo­ri­la mu s hrn­com plným horú­ce­ho ole­ja a chce­la to naň­ho vyliať. Nie, že by som také­to situ­ácie vyhľa­dá­val, ale chcel som pros­te spoz­nať Ame­ri­ku aj tak­to, so všet­kou jej auten­ti­ci­tou a suro­vos­ťou. Tak­že v pod­sta­te teraz trá­vim dni tak­to. Vez­mem si foťák, počú­vam hud­bu a roz­jí­mam len tak v newy­or­ských uli­ciach, dýcham tú atmo­sfé­ru.“

Keď neces­tu­jem, žijem v Bra­ti­sla­ve a venu­jem sa para­lel­ne mojim dvom momen­tál­nym čin­nos­tiam – mám hudob­ný label I LOVE PAR­TY PRO­DUC­TI­ON a odev­nú znač­ku PAY. Pod tým­to hudob­ným labe­lom sú umel­ci, kto­rí robia rôz­ne veci od hud­by po vizu­ál­ne ume­nie, a ja ich vlast­ne zastre­šu­jem. Kedy­si som robil mana­žé­ra áčko­vým inter­pre­tom, ale to ma po čase pre­sta­lo napĺňať, pri­pra­viť im kari­é­ru a rea­li­zo­vať ju, a tak som sa roz­ho­dol byť teraz ten, kto poskyt­ne kom­plet ser­vis umel­com, má s nimi rov­no­cen­ný vzťah a umož­ňu­je im, aby mali pries­tor veno­vať sa tomu, čo robia naj­lep­šie – svoj­mu ume­niu.“ „Zís­kať si dôve­ru, hlav­ne keď ide o kari­é­ru nie­ko­ho iné­ho, a záro­veň vytvo­riť spo­me­nu­tý rov­no­cen­ný vzťah asi nie je ľah­ké, ako si to dosia­hol?“

S moji­mi inter­pret­mi máme až prí­liš dob­ré pria­teľ­ské vzťa­hy, nie­ke­dy je to dokon­ca na ško­du, ale vo vše­obec­nos­ti je to veľ­mi pozi­tív­ne. Tým, že som šéf labe­lu, musím mať urči­tú auto­ri­tu, no mys­lím, že vďa­ka kama­rát­skym vzťa­hom sa aj toto zvlá­da ľah­šie. Hlav­ne mám naozaj skve­lých inter­pre­tov ako naprí­klad HAHA Crew, Gleb, Radi­kal, Dalyb, kto­rí si neulie­ta­va­jú a sú stá­le noha­mi pev­ne na zemi, aj keď toho doká­za­li na scé­ne už pomer­ne dosť.“

Mojím cie­ľom a úlo­hou je, aby ten­to hudob­ný label bol pre­dov­šet­kým mies­to, kto­ré napo­má­ha rôz­nym kre­a­tív­nym ľuďom, kto­rí zmýš­ľa­jú podob­ne – nech­cú sa pris­pô­so­bo­vať spo­loč­nos­ti a zau­ží­va­ným pra­vid­lám, ale len jed­no­du­cho robiť to, čo ich baví a tvo­riť veci aj spo­lu, naprieč ume­nia­mi tak, aby ich to aj živi­lo.“

Dru­há časť toho, čo robím, je moja stre­et­we­a­ro­vá znač­ka. Zalo­žil som ju ešte s dvo­ma ďal­ší­mi ľuď­mi, Zuz­ka sa venu­je výro­be, zhá­ňa lát­ky a roz­ho­du­je, kde čo bude­me vyrá­bať, Pat­rik má na sta­ros­ti dizajn a ja sa venu­jem všet­ké­mu oko­lo toho, t.j. imi­džu znač­ky, mar­ke­tin­gu, influ­en­ce­rom, finan­co­va­niu. Teraz spúš­ťa­me tre­tiu kolek­ciu, tak­že je to v pod­sta­te ešte bábät­ko, ale mali sme veľ­mi dob­rý štart, dosta­li sme sa do pove­do­mia komu­ni­ty, pre kto­rú je to robe­né v Čechách a na Slo­ven­sku. Úpl­ne s prvou kolek­ciu sme hneď šli do zahra­ni­čia, vte­dy som to ucho­pil tak „neslo­ven­sky“, prvý look­bo­ok sme foti­li v New Yor­ku s newy­or­ským inter­pre­tom, mali sme objed­ná­va­ky zo zahra­ni­čia, no nebo­lo to zas až tak inten­zív­ne. Tam som si uve­do­mil, že by sme mali byť v tom, čo robí­me, naj­lep­ší tam, odkiaľ sme a až potom sa posú­vať ďalej.

Chce to straš­ne veľa ener­gie dostať neja­ký pro­dukt do zahra­ni­čia, už aj samot­ný čes­ko­slo­ven­ský trh je dosť veľ­ký, tak sa teraz sústre­dí­me na pokry­tie toh­to trhu. Dôle­ži­té je pove­dať, že filo­zo­fi­ou znač­ky PAY. je kva­li­ta, a teda sa nevy­rá­ba vo veľ­kom. Tak­že ak by sme mali objed­náv­ku z jed­nej kra­ji­ny na tisíc kusov, odmie­tol by som, lebo urči­te nech­cem, aby to tak­to fun­go­va­lo. Nerád by som, naprí­klad, stre­tol na uli­ci tri­sto ľudí vo veciach PAY., rad­šej by som ich stre­tol desať, pri­čom by som vedel, že kaž­dý, kto si tie pro­duk­ty kúpil, pozná prí­beh znač­ky a je rád, že tých kusov je tak málo. Takis­to som si pred­sav­zal, že znač­ka PAY. sa nikdy nespo­jí so slo­vom zľa­va ale­bo akcia. Tak si váži­me ten pro­dukt, že ak sa nepre­dá v plnej sta­no­ve­nej cene, tak buď osta­ne skla­dom ale­bo sa zni­čí. No nech­cem, aby sme sa zapá­ja­li do akcií typu sha­ruj fot­ku a dosta­neš zadar­mo trič­ko.

Taký­to mar­ke­ting urči­te nech­ce­me robiť. Náš mar­ke­ting je v tom, že máme kva­lit­ný vizu­ál, fot­ky a pro­duk­to­vé videá, kto­ré si skôr ľudia náj­du cez kaná­ly, kde sa zame­ria­va­me na náš typ zákaz­ní­kov. Cie­ľom je ich ohro­miť a uká­zať im kva­li­tu, kedy si pove­dia: ‚ty kokos, vyze­rá to naozaj veľ­ko­le­po‘. No my sa nikdy nesna­ží­me o žiad­ny celo­ploš­ný boom. Kvô­li tomu­to všet­ké­mu sa sna­žím robiť malú znač­ku tak poc­ti­vo ako veľ­kú znač­ku, zhá­ňa­me kva­lit­nú lát­ku, nechá­va­me veci kom­plet­ne šiť. Aj oby­čaj­né basic trič­ká máme uši­té, a to by člo­vek neve­ril, aké zlo­ži­té je zaob­sta­rať kva­lit­ný lem na trič­ko, aby tie švy boli zarov­no – na takých­to veciach si veľ­mi zakla­dá­me. Tak­že to nie je o tom, že si kúpiš bie­le trič­ko a vymys­líš si naň obrá­zok.“ Úpl­ne fan­dím tomu­to prí­stu­pu sme­rom od kvan­ti­ty ku kva­li­te, je to oči­vid­ne nie­čo, čo ľudia začí­na­jú vyhľa­dá­vať viac a viac vo sve­te, kto­rý poma­ly začí­na pri­po­mí­nať sklád­ku odpa­du. Menej je roz­hod­ne viac.

Cool, tak­že toto sú tvo­je teraj­šie akti­vi­ty, ale­bo sme na nie­čo zabud­li?“ „Toto sú tie hlav­né, ale pomá­ham ešte ako kon­zul­tant nie­kto­rým fir­mám s mar­ke­tin­gom. Moje akti­vi­ty sú ale na prvom mies­te a tak­to som si to aj usta­no­vil s pro­jek­ta­mi, kto­ré robím na zákaz­ku. Ešte sa venu­jem aj orga­ni­zo­va­niu even­tov v rám­ci I LOVE PAR­TY PRO­DUC­TI­ON. Kedy­si to bolo naozaj inten­zív­ne, v roku 2013 som pri­pra­vil 117 podu­ja­tí, vte­dy som agen­tú­ru vie­dol úpl­ne sám a veľ­ká časť even­tov bola nad 1000 ľudí. Tak­že dnes, aj keď menej inten­zív­ne, orga­ni­zu­jem ešte aj even­ty.“

Teraz je už asi jas­né, pre­čo Michal cho­dí čer­pať ener­giu a inšpi­rá­ciu ces­to­va­ním a obja­vo­va­ním iných kra­jín. Pre­zra­dil mi, že ten­to rok bol zatiaľ tri­krát v Ame­ri­ke, v Talian­sku či vo Fran­cúz­sku, „Keď som doma viac ako dva mesia­ce, už sa mrvím a potre­bu­jem vyces­to­vať. Zahra­ni­čie mám naozaj veľ­mi rád a potre­bu­jem ho nav­šte­vo­vať, no neve­del by som si pred­sta­viť žiť dlho­do­bo za hra­ni­ca­mi. Z jed­no­du­ché­ho dôvo­du:

V momen­te, keď začneš žiť v zahra­ni­čí, ukrá­tiš sa o mož­nosť si ho uží­vať.“

Vidím to naprí­klad na mojej ses­tre a na kama­rá­toch, kto­rí v zahra­ni­čí žijú. Rie­šia tam kaž­do­den­né veci, no keď tam ja prí­dem na dovo­len­ku, tak si to uži­jem a to je to, čo potre­bu­jem – prí­sť tam na krát­ky výlet a vytiah­nuť z toho maxi­mum.“ „Táto čas­tá kon­fron­tá­cia iných kul­túr ti musí dávať aj super prí­le­ži­tosť na porov­ná­va­nie Slo­ven­ska a život v ňom s tým za hra­ni­ca­mi. Čo je pre teba naj­väč­ší postreh v porov­na­ní, tre­bárs, s Ame­ri­kou?“ „Čo v Ame­ri­ke naozaj pla­tí je, že keď sa ti darí, hovor o tom čo naj­viac. Uka­zuj, že sa ti darí a člo­vek, kto­rý je v tvo­jich kru­hoch ale­bo ťa sle­du­je, sa tým väč­ši­nou neja­kým spô­so­bom inšpi­ru­je. Na Slo­ven­sku toto vôbec nefun­gu­je. Chá­pem, že to pra­me­ní z našej his­tó­rie.“

Michal Yaksha Novotný

Nie je to tak dáv­no, keď sme ešte žili v tota­lit­nom reži­me, v kto­rom keď sa nám náho­dou nie­čo poda­ri­lo, tak o tom muse­lo byť extrém­ne ticho, nesme­lo sa o tom nikde roz­prá­vať, hlav­ne nevy­tŕčať z radu.“

Ja som v tom­to vždy nasle­do­val skôr ten ame­ric­ký spô­sob a ľudia si nejak zvyk­li na túto pre­zen­tá­ciu mojej oso­by a mojej prá­ce. A nie­kto­rí si stá­le nezvyk­li (smiech). Naprí­klad kon­zul­tá­cie na zákaz­ky, kto­ré robím prá­ve pre tie fir­my, pre kto­ré robím, uspe­li aj pre­to, lebo som svo­je služ­by tak odpre­zen­to­val. Keby som mal čakať, kým nie­kto začne roz­prá­vať o mojej prá­ci, tak som mož­no straš­ne indie, v poho­de a nezá­vis­lák, lebo som šikov­ný a nikde o tom neroz­prá­vam, ale rad­šej som v pozí­cii, kde som vide­ný ako chvá­len­kár a kaž­dý pres­ne vie, čo môže odo mňa čakať. Musím ale pove­dať, že by som nech­cel, aby sa Slo­vá­ci sprá­va­li ako Newy­or­ča­nia, mám skrát­ka rád to svo­je mies­to doma, medzi ľuď­mi, kto­rí majú aj klad­né aj zápor­né črty, ale je to domov, kde mám svo­je veci ulo­že­né v komín­če­koch a som tu oddýc­hnu­tý. Občas si tie svo­je komín­če­ky hodím do kuf­ra a idem ces­to­vať. Veľa sa toho na Slo­ven­sku za posled­né tri-šty­ri roky zme­ni­lo, hlav­ne v Bra­ti­sla­ve, a mys­lím, že už to bude len lep­šie.“

Neviem si pred­sta­viť, že by som nie­ko­ho z kre­a­tív­ne­ho prie­mys­lu pus­ti­la z roz­ho­vo­ru pred­tým, ako sa stih­nem spý­tať na pár jeho váš­ní – ume­lec­kých aj neume­lec­kých. „Ešte mám pre teba posled­ných pár rých­lych otá­zok, môžem?“ – „Jas­né, poď­me na to!“ „Pre­zdra­díš nám neja­ké tvo­je srd­cov­ky z oblas­ti hud­by, fil­mu a ume­nia cel­ko­vo?“ „Toto je asi dosť vtip­né, ale môj najob­ľú­be­nej­ší film je už od det­stva Hrieš­ny tanec. Robil som aj spo­lo­čen­ské tan­ce tak­že sa mi to veľ­mi páči­lo. Spi­so­va­teľ, zno­vu nie­čo det­ské, no naj­rad­šej mám Tol­kie­na, Hobi­ta som pre­čí­tal šesť­krát. Čo sa týka hud­by, tu asi veľa ľudí prek­va­pím, ale straš­ne rád počú­vam Fran­ka Sinat­ru, Zuza­nu Nava­ro­vú.

Keď prí­de na ume­nie vo vše­obec­nos­ti, tak sa mi páči kaž­dý jeden úspeš­ný člo­vek a ume­lec pre to, čo robí. Kaž­dý úspeš­ný člo­vek je pre mňa inšpi­rá­ci­ou.” „Hovo­riac o inšpi­rá­cii, odkiaľ berieš ener­giu? Čo ťa pohá­ňa vpred?“ „Slo­bo­da. Zvlád­nem prejsť cez čokoľ­vek, zvlád­nem hoci­čo nekom­fort­né, keď viem, že mi to dodá viac slo­bo­dy. Nemys­lím len finanč­nú, skôr slo­bo­du v zmys­le byť pánom svoj­ho času a nemu­sieť sa zamýš­ľať nad neprí­jem­ný­mi veca­mi. Slo­bo­da pre mňa zna­me­ná môcť roz­ho­do­vať o tom, čo bude s mojím časom.“ „Bola v tvo­jom živo­te situ­ácia, kto­rú pova­žu­ješ za svoj fail? Nie­čo, čo ľutu­ješ?“ „Áno – áno. Úpl­ne naj­väč­ší fail v mojom živo­te je, že veľa ces­tu­jem, ale nikdy som nebol vo Viet­na­me, kde mám polo­vi­cu svo­jej rodi­ny, svo­je kore­ne, dokon­ca som nevi­del svo­ju bab­ku.

Cítim, že by som s tým mal nie­čo spra­viť, lebo mám už 30 rokov. Som pri­tom naj­star­ší syn naj­star­šie­ho syna, čo je vo Viet­na­me veľ­ká váha v rám­ci rodi­ny, je to taký Sim­ba. Bojím sa, že keď sa už roz­hod­nem tam ísť, čo chcem zre­a­li­zo­vať už ten­to rok ale­bo začiat­kom budú­ce­ho roka, dozviem sa, že bab­ka nedáv­no zomre­la, ale­bo nie­čo také. Môj život­ný fail je, že mož­no neuvi­dím časť svo­jej blíz­kej rodi­ny. Rodi­na je pre mňa veľ­mi dôle­ži­tá a teším sa keď budem mať tú svo­ju, res­pek­tí­ve, na úlo­hu otca. Dúfam, že už v blíz­kej budúc­nos­ti sa budem nahá­ňať na záh­ra­de s deť­mi. Tak­to sa vidím.“

Fan­tas­tic­ké! Ďaku­jem ti naozaj veľ­mi pek­ne, že si nám veno­val čas, Michal. Je ešte nie­čo čo by si rád dodal na záver?“ „Že mám rád svo­ju ses­tru. Ona si to bude urči­te čítať a bude mať radosť. A som rád, že som mohol robiť koneč­ne neja­ký iný roz­ho­vor ako o topán­kach (smiech).“

Michal Yaksha Novotný

Zdroj: odviati.com

Pridať komentár (0)