Tajné výskumy a nechutné experimenty. Hrôzostrašný Tábor 22 pripomína Osvienčim

  • Tábor 22 je jedným z najutajovanejších miest v Severnej Kórei
  • Slúžil ako výstraha pre tých, ktorí by sa odvážili vystúpiť proti režimu
tabor 22
Google Earth / TASR (AP Photo)
  • Tábor 22 je jedným z najutajovanejších miest v Severnej Kórei
  • Slúžil ako výstraha pre tých, ktorí by sa odvážili vystúpiť proti režimu

Dnes, keď sa zdá, že svet je rôznymi technológiami prepojený viac než kedykoľvek predtým, je ťažké uveriť, že existujú miesta, o ktorých sa hovorí len potichu a s obavami.

Jedným z takýchto miest je severokórejský Tábor 22, ktorý od roku 1959 fungoval ako likvidačný tábor. Žiaľ, pripomína temné kapitoly našej histórie, medzi ktoré patrí napríklad aj Osvienčim. Príbeh tohto miesta nám ale pripomína dôležitosť boja za ľudské práva a slobodu.

Miesto opradené tajomstvami

Tábor 22 je jedným z najutajovanejších miest v Severnej Kórei. Jeho existencia bola, pochopiteľne, severokórejskou vládou dlho popieraná. Napriek všetkým pokusom o utajenie sa však v posledných rokoch začali objavovať informácie, ktoré nám umožňujú nahliadnuť do útrob tohto temného miesta.

Dôvodom, prečo je dôležité hovoriť o Tábore 22, je skutočnosť, že aj napriek tomu, že žijeme v 21. storočí, stále existujú miesta, kde sú ľudské práva a sloboda totálne potlačované a ignorované. Toto miesto je dokonalým ilustračným príkladom toho, ako môžu totalitné režimy vytvoriť utrpenie a zlo na nevídaných úrovniach. 

Severokórejský Osvienčim

Tábor 22, teda likvidačný tábor, ktorého oficiálny názov je Kwan-li-so č.22 Haengyong, je jedným z najtajnejších a najbrutálnejších miest na svete. Nachádza sa v severokórejskom meste Hoeryong, blízko hraníc s Čínou, a od roku 1959 slúžil ako likvidačný tábor pre politických väzňov a ich rodiny.

Odvtedy sa tábor rozrástol a stal sa miestom pre tisíce ľudí, ktorí boli uväznení za svoje názory alebo pre svoje vierovyznanie. Väzni v Tábore 22 boli nútení pracovať v ťažkých podmienkach, hladovali, boli mučení a popravovaní aj za najmenšie prehrešky. Odhaduje sa, že jeho kapacita bola 50-tisíc väzňov (!). 

Toto miesto je často označované ako severokórejský Osvienčim, pretože podobne ako tento koncentračný tábor z druhej svetovej vojny, aj Tábor 22 je miestom, kde sa ľudia stali obeťami systematického násilia a utrpenia, a to bez toho, aby sa objektívne čímkoľvek previnili. 

Pred zrakom sveta je ukrytý

Toto desivé miesto sa rozprestiera na ploche viac ako 225 km² a je obklopené hustými lesmi a strmými horami, čo ho robí takmer nedostupným pre vonkajší svet.

Dokonale tak plnil svoj účel, ktorým bolo izolovať a potlačiť politických disidentov, ktorí sa odvážili postaviť proti severokórejskému režimu. Väzni tu boli nútení pracovať v ťažkých podmienkach, často bez dostatočného jedla a zdravotnej starostlivosti, čo viedlo k vysokému počtu úmrtí na hladomor, šíreniu rôznych chorôb a násiliu zo strany strážcov.

Napriek tomu severokórejská vláda do poslednej chvíle popierala existenciu tohto tábora a odmietla akékoľvek obvinenia z porušovania ľudských práv.

Samozrejme to však bola práve severokórejská vláda na čele s Kim Čong-ilom (otec súčasného despotického vládcu Kim Čong-una), kto tento tábor zriadil. Po celý čas bol teda riadený vládou, ktorá je „preslávená“ ideológiou komunistického štátu a svojím represívnym režimom.

Ním sa snaží udržať kontrolu nad obyvateľstvom prostredníctvom strachu a potlačovania opozície. Tábor 22 bol preto jedným z najdôležitejších prvkov tejto politiky, pretože slúži ako varovný príklad pre tých, ktorí by sa mohli pokúsiť vystúpiť proti vláde.

Život v Tábore 22

V priebehu rokov sa však, pochopiteľne, o tomto mieste začali objavovať rôzne informácie, ktoré vyšli na verejnosť na základe nejakých únikov väzňov. Tieto príbehy odhaľujú šokujúce detaily o živote vo vnútri tábora vrátane prípadov mučenia, sexuálneho zneužívania a násilných popráv.

Napriek medzinárodnému tlaku na uzavretie tábora a vyšetrenie jeho činnosti severokórejská vláda naďalej odmietala akúkoľvek zodpovednosť a pokračovala v utajovaní jeho existencie.

Svedectvá bývalých väzňov hovoria o tom, že každodenný režim tu bol plný utrpenia a zúfalstva. Väzni boli nútení pracovať na poliach alebo v továrňach bez ohľadu na svoj zdravotný stav či vek. Pracovali aj počas extrémnych teplôt a mrazov, často bez dostatočnej ochrany či dokonca úplne bez oblečenia.

Pracovný čas trval zvyčajne od úsvitu do súmraku, pričom väzni mali len krátke prestávky na jedenie (v tom lepšom prípade) a oddych.

Strava väzňov bola veľmi chudobná a nedostatočná. Dostávali len malé porcie ryže alebo kukuričnej kaše, ktoré boli často nielenže zle uvarené, ale aj doslova „nechutné“.

Mnohí väzni tak trpeli podvýživou a chorobami, ktoré boli dôsledkom nedostatku vitamínov a minerálov. Často sa preto pokúšali získať si potravu nelegálne, napríklad krádežou alebo „lovom“ rôzneho hmyzu či hadov, avšak tieto pokusy boli vždy tvrdo potrestané.

Ubytovanie väzňov boli tiež veľmi skromné a nehygienické. Podobne ako v Osvienčime tu žili v malých, preplnených bunkách bez okien a ventilácie. Podmienky tu tak boli ideálne pre šírenie chorôb a rôznych infekcií. To podporovali aj toalety, ktorými boli často len jednoduché jamy vykopané v zemi, ktoré sa rýchlo stávajú zdrojom infekcií a parazitov.

V Tábore 22 platili prísne zákony a pravidlá, ktoré väzni museli dodržiavať. Akékoľvek ich porušenie mohlo byť potrestané bitkou, mučením alebo dokonca smrťou. Väzni boli nútení navzájom sa udávať a špehovať, čo viedlo k atmosfére strachu a nedôvery nielen vo vzťahu väzeň-dozorca, ale aj vo vzťahu väzeň-väzeň. 

Tajné výskumy a experimenty

Okrem neľudských podmienok a násilia sa v Tábore 22 vykonávali aj tajné výskumy a kruté experimenty. Tie zahŕňajú biologické, chemické a iné druhy pokusov, ktoré mali za cieľ testovať účinky rôznych látok alebo zbraní na ľudskom tele.

Dôsledky týchto experimentov boli však, pochopiteľne, často smrteľné. Väzni boli nútení vdychovať toxické plyny, aplikovať si neznáme látky na kožu alebo dokonca byť vystavení radiácii – to všetko údajne pre „vedecké účely“. Mnohí z nich tak zomreli na mieste alebo trpeli vážnymi zdravotnými problémami, ktoré ich zabili nepríjemnou a pomalou smrťou.

Pokusy o zrušenie Tábora 22

Informácie o existencii a hrôzostrašných podmienkach v Tábore 22 sa postupne dostávali na verejnosť, ako sme už spomenuli, prostredníctvom únikov informácií od bývalých väzňov, dezertérov či zamestnancov tábora. Prvýkrát sa o ňom hovorilo v 90. rokoch, keď niekoľko bývalých väzňov uniklo do Južnej Kórey a začali hovoriť o svojich skúsenostiach.

V roku 2011 zverejnila Amnesty International správu, ktorá podrobne opisovala situáciu v Tábore 22 a ďalších severokórejských koncentračných táboroch.

Reakcie medzinárodných organizácií a vlád na túto problematiku boli rôznorodé. Organizácie ako Amnesty International, Human Rights Watch či OSN sa snažili upozorniť na porušovanie ľudských práv v Severnej Kórei a požadovali uzavretie tábora.

Niektoré vlády vrátane USA, Európskej únie a Južnej Kórey vyjadrovali obavy a odsudzovali severokórejský režim za jeho neľudské praktiky.

Napriek medzinárodnému tlaku a pokusom o uzavretie tábora sa však toto miesto stále udržiavalo v prevádzke. Severná Kórea popierala jeho existenciu (a to dokonca aj po zhotovení satelitných snímkov z tohto miesta) a obviňovala zahraničné vlády z pokusov o destabilizáciu svojho režimu. 

Čo sa nakoniec udialo?

Smutné a priam až neuveriteľné bolo to, že Tábor 22 sa aj naďalej rozrastal, a to napriek medzinárodným protestom a odsudzovaniu. Satelitné snímky dokonca ukázali, že sa nielen rozšíril, ale aj zmodernizoval, čo naznačovalo, že severokórejský režim celkom určite neplánuje jeho uzavretie.

Správa o jeho uzávere zaplavila médiá až v júni roku 2012. Napriek tomu sa ale dlhodobo diskutovalo o tom, či je tejto správe možné veriť – satelitné snímky totiž zaznamenávali pohyb nejakých osôb aj mesiace po oficiálnom oznámení o uzatvorení tohto objektu.

Pochybnosti vyvolávalo aj to, že Severná Kórea odmietala žiadosti o možnosť oficiálnych zahraničných návštev, ktoré by potvrdili, že Tábor 22 je skutočne zatvorený. 

Aktuálne však nič nenasvedčuje tomu, že toto miesto by naďalej fungovalo, ostáva nám preto veriť, že brány do tohto pekla boli skutočne zatvorené. 

Pretrvávajúce porušovanie ľudských práv, ktoré sa tu servvírovalo na dennom poriadku, malo ale hrozné dôsledky nielen na jeho obete, ale aj na celosvetovú situáciu. Príbehy o utrpení väzňov sú príkladom toho, ako môže autoritatívny režim ignorovať základné ľudské práva a demokraciu aj vtedy, keď sa na to pozerá celý svet. 

Odomknúť kamošovi / rodine
Zdroje: Wikipedia, poznatsvet.cz, Wikipedia, The Guardian, WayBack Machine, Amnesty International, US Department od State

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie

Aktuálne čítajú

Trendové videá