Čo by pri­nie­sol zákaz sociál­nych sietí mlad­ším ako 16 rokov?

Alexandra Dulaková / 29. december 2015 / Tools a produktivita

Znie to až sur­re­álne, ale orgány Európ­skej únie seri­ózne zva­žujú zákaz sociál­nych sietí pre deti mlad­šie ako 16 rokov. Je to vraj na ochranu ich dát a súkro­mia, ale ako to už býva, zále­ži­tosť vôbec nie je taká jed­no­značná, akou ju pre­zen­tujú. Pod ochra­nou malo­le­tých by sa mohla skrý­vať mož­nosť ich ohro­ze­nia a obme­dze­nia slo­bôd, ktoré sú nám Euró­pa­nom garan­to­vané – deťom nevy­ní­ma­júc.

Sú deti schopné infor­mo­va­ných roz­hod­nutí? A sú nich schopní ich rodi­čia? Aj týmito otáz­kami sa zaobe­rajú ľudia, ktorí sa pokú­šajú ochrá­niť deti pred škod­li­vými vplyvmi inter­netu a záro­veň chrá­niť ich práva, ktoré im garan­tuje naprí­klad aj európ­ska Dekla­rá­cia práv die­ťaťa. Medzi nimi sa nachá­dza aj právo na súkro­mie, ktoré sa vzťa­huje aj na súkro­mie pred rodičmi. A aj keď je roz­hodne potrebné deti infor­mo­vať o tom, že vešať na inter­net polonahé/nahé fotky, súkromné infor­má­cie a detaily z ich súkrom­ného života nie je vôbec správne, zame­dziť im prí­stup k inter­netu úplne je len ďalší extrém. 

Teenagers lying on floor with Ipad and mobile

Keďže žijeme v slo­bod­nej demok­ra­tic­kej spo­loč­nosti, náš prí­stup na inter­net nemôže regu­lo­vať žiadna štátna ani nad­ná­rodná auto­rita, pokiaľ ním samoz­rejme neo­hro­zu­jeme slo­body a bez­pe­čie iných ľudí. Na inter­nete nemô­žeme dis­kri­mi­no­vať, pro­pa­go­vať a roz­ši­ro­vať ile­gálne akti­vity, pop­rí­pade k nim iných ľudí pod­ne­co­vať. (Okrem týchto exis­tuje veľa ďal­ších pra­vi­diel, ktoré aj tak úspešne poru­šu­jeme.) Aj keď nechať deťom abso­lútne voľný prí­stup k inter­netu bez roz­ho­vo­rov o jeho nebez­pe­čiach je nezod­po­vedné, aj tvá­riť sa, že deti mlad­šie ako šest­násť rokov nedo­kážu v rámci sociál­nych sietí postu­po­vať zod­po­vedne a roz­umne, je odtr­hnuté od rea­lity. Iste, každý z nás, ktorý pod touto veko­vou hra­ni­cou sociálne siete pou­ží­val, si určite spo­mína na dáta, ktoré neskôr vyma­zal, a ktoré by v živote nech­cel znova pre­bú­dzať k životu. 

Možno sme sa aj dostali do neprí­jem­ných situ­ácií, ktoré našťas­tie neskon­čili kata­stro­fálne. Boli by sme sa tohto prí­stupu ale ochotní vzdať? A pova­žo­vali by sme to spätne za správne? Ja určite nie, pre­tože aj keď si uve­do­mu­jem isté riziká, z vlast­ných skú­se­ností môžem zhod­no­tiť aku­rát to, že naj­väč­šou neprí­jem­nos­ťou sociál­nych sietí vo vzťahu k deťom sú ich často smiešne a trápne akti­vity, nad kto­rými síce pre­vrá­time očami, ale nedajú nám moc deti ohro­zo­vať.

Father and son using digital tablet

Keď už sme pri strán­kach s veko­vými obme­dze­niami – ruku na srdce, kto z nás nikdy nekla­mal pri zakla­daní neja­kého účtu a nevyt­vo­ril si pro­fil s faloš­ným vekom? Bolo to až zará­ža­júco jed­no­du­ché, tak prečo by sa to nemohlo poda­riť aj dneš­ným nepl­no­le­tým? Iste, sociálne siete fun­gu­júce v Európ­skej únii by sa tomuto pra­vidlu museli nejako pod­vo­liť, ale je otázne ako. Kon­tro­lo­vali by nám pri res­gis­trá­cii pasy, alebo občian­ske pre­ukazy, mali by prí­stup k data­bá­zam s údajmi o našom – sku­toč­nom – veku, alebo by si žia­dali povo­le­nie rodi­čov?

Ak sa dnes opráv­nene sťa­žu­jeme na ich zne­uží­va­nie našich súkrom­ných infor­má­cií a skla­do­va­nie zve­rej­ne­ných dát, nezdá sa, že by sme im chceli opo­no­vať oveľa roz­um­nej­ším spô­so­bom. Je totiž veľmi náročné tíne­dže­rom pre­sved­če­ných o ich vlast­nej pravde a doko­na­losti zaká­zať na siete vešať fotky, či si písať so svo­jimi kama­rátmi, keď si to raz vezmú do hlavy. Práve oni sú predsa naj­väč­ším dôka­zom toho, že kde je vôľa, tam je aj cesta. Často­krát toho vedia o inter­nete dokonca viac ako rodi­čia, takže prels­tiť túto pre­kážku by pre nich ani nemu­selo byť ani veľmi náročné.

Facebook-Child-Gamers1

Pred­stava tvor­cov tejto legis­la­tívy tak­tiež skres­ľuje reálne vzťahy medzi deťmi a ich rodičmi. Rodi­čov pre­zen­tuje ako nie­koho, kto vie nepo­chybne odlí­šiť dobré od zlého a pre svoje dieťa chce len a len to naj­lep­šie. Bodaj by to tak vždy bolo, lenže všetci vieme, že nie každé dieťa má na takýchto rodi­čov šťas­tie. Pred­stavme si cel­kom oby­čaj­ných ľudí, ktorí nie sú detailne infor­mo­vaní o záku­tiach inter­netu a legál­nych dohrách mož­ných pre­šľa­pov. Ich infor­mo­va­nosť nemusí byť oveľa lep­šia ako infor­mo­va­nosť detí. A netýka sa to len inter­netu.

Deti sa v rámci webu často nie­len pre­zen­tujú úsmev­nými fot­kami, ale si v ňom nachá­dzajú úto­čisko, ak im ho ich bez­pro­stredné oko­lie nepo­núka. Pre deti, ktoré sú rodičmi týrané a zne­uží­vané (a je ich oveľa viac, ako si chceme pri­pus­tiť), či také, ktoré pat­ria do LGBT komu­nity, je inter­net a sociálne siete, kde sa dokážu roz­prá­vať s podobne trpia­cimi ľuďmi, ich jedi­ným úto­čis­kom. Nemu­sia ani hneď byť homo­se­xu­álne orien­to­vaní – stačí, ak naprí­klad trpia psy­chic­kými prob­lé­mami, ktoré by ich kon­zer­va­tívni rodi­čia neb­rali vážne a odmie­tali rie­šiť, naprí­klad preto, lebo by sa báli zahan­be­nia pred oko­lím, alebo preto, lebo na ne ani neve­ria.

Keby mali takíto rodi­čia neob­me­dzený prí­stup ku všet­kým infor­má­ciach ohľa­dom pou­ží­va­nia inter­netu ich die­ťa­ťom, ktoré by pri­ro­dzene nesch­va­ľo­vali, mohlo by to násť­ročné dieťa dostať do veľmi neprí­jem­nej, až nebez­peč­nej pozí­cie. Prí­pady, kedy žiaľ nechá­paví a neto­le­rantní rodi­čia svoje „iné“ dieťa postupne odre­zali od sveta a neskôr dohnali k samov­ražde, nie sú úplne zried­kavé. Autori Dekla­rá­cie o prá­vach die­ťaťa si to uve­do­mili, bohu­žiaľ sa to isté nedá pove­dať o orgá­noch EU. 

facebook-privacy

Otázne je aj to, ako by EU postu­po­vala pri sociál­nych sie­ťach, ktoré nesíd­lia v Európe, nes­kla­dujú tu svoje dáta a nijako nespo­lu­pra­cujú s európ­skymi pre­daj­cami a inze­rentmi. EU na ne nemá žia­den vplyv, zatiaľ čo oni na náš inter­ne­tový pries­tor prí­stup majú. Posil­nilo by to vplyv a roz­mach mimo­európ­skych firiem a star­tu­pov a vzalo moc tým miest­nym, čo je samoz­rejme v úpl­nom roz­pore so záuj­mami a cieľmi Európ­skej únie.
Skôr ako tvrdé zákazy a obme­dze­nia by sme mohli rad­šej pro­pa­go­vať lep­šiu a otvo­re­nej­šiu dis­ku­siu o inter­nete s malo­le­tými. Deti treba o nebez­pe­čiach infor­mo­vať, nie im prí­stup cel­kom zatr­hnúť. Zaká­zané ovo­cie predsa chutí naj­lep­šie a vyna­lie­za­vosť v pries­to­roch inter­netu sku­točne nemá hra­nice. Deti a tíne­džeri si spô­sob nájdu a budú preň ochotné aj kla­mať, či poru­šo­vať zákony. Rad­šej než takýto prí­stup by sme ich mohli naučiť, že ich práva sú dôle­žité a že sme odhod­laní ich rešpek­to­vať – samoz­rejme za pred­po­kla­dom, že aj oni budú rešpek­to­vať vše­obecné pra­vidlá a vní­mať ohro­ze­nia, kto­rému na inter­nete vždy čelia. Netreba sa hlavne tvá­riť, že rodi­čia a dospelí tieto infor­má­cie ovlá­dajú lep­šie – mili­óny zve­rej­ne­ných (aj nahých) fotiek ich rato­lestí a detail­ných infor­má­cii o kaž­dom ich kroku, tomu vôbec nena­sved­čujú.

kids_at_computers_credit_Leonardo_Augusto_Matsuda_Creative_Commons_520_320_c1_center_top (1)
Pridať komentár (0)