Michal Yaksha Novotný — Slo­vák, čo oblieka mla­dých a pod­po­ruje rebe­lov ume­nia

Veronika Janeckova, odviati.com / 12. január 2016 / Tools a produktivita

Pri mojom nedáv­nom výlete do New Yorku som mala mož­nosť stret­núť naozaj jedi­neč­ného Slo­váka. Michal Novotný, pre nie­koho možno známy pod pre­zýv­kou YAKSHA, žije síce na Slo­ven­sku, no vďaka svojmu viet­nam­skému pôvodu a pra­vi­del­ným ces­tám do zahra­ni­čia, kde chodí čer­pať inšpi­rá­ciu tak, ako tomu bolo aj ten­to­krát počas jeho výletu v NY, ho suve­rénne môžeme pri­jať medzi odvia­tych.

Je preňho cha­rak­te­ris­tické, že sa rád púšťa do nových vecí a svo­jou prá­cou pomáha dru­hým ľuďom uspieť. Od pre­dá­va­nia baló­ni­kov na jar­moku ešte ako dieťa, cez kon­kurz do filmu s Keanu Ree­ves-om, ria­de­nie stre­et­we­a­ro­vých obcho­dov a mnohé iné dob­ro­druž­stvá, o ktoré sa s nami pode­lil, doká­zal tento „chla­pec z Vrú­tok, čo vie“ – ako sa sám ozna­čuje na Twit­teri, začať a skon­čiť viac akti­vít než mnohí séri­oví pod­ni­ka­te­lia. Aj napriek svo­jim túla­vým topán­kam sa drží pevne pri zemi a život na Slo­ven­sku by nevy­me­nil za zahra­ni­čie. Vydajte sa spolu s nami na jeho 30-ročnú cestu, v kto­rej figu­ruje ces­to­va­nie, slo­boda a kre­a­ti­vita.

Tak teda začnime pekne od začiatku: „Aké pre teba bolo vyras­tať na Slo­ven­sku?“ Spo­mí­nam na to často úsmevne. Som 85-ka roč­ník, z Mar­tina, malého mesta, takže som si užil rôzne prí­hody. Môj otec bol Viet­na­mec, mama Slo­venka a jej rodina z Čiech. Navyše môj pra­dedko bol Fran­cúz, takže mám fakt pomie­šaný pôvod a nedá sa jed­no­značne pove­dať, že som Viet­na­mec, či Slo­vák. Čo sa týka pro­stre­dia počas môjho det­stva, všetko bolo vtedy veľmi fami­liárne, všetci naši suse­dia sedá­vali vonku pred vcho­dom, popí­jali kávu, všetci sa poznali. Často som obe­do­val u suse­dov, suse­dia pre­spá­vali u nás, takže vyras­tať v tej dobe a pro­stredí bolo super. Na dru­hej strane som však v tomto malo­mest­skom pro­stredí dosť vytŕčal, a veľa ľudí ma tým pádom aj poznalo.

Michal Yaksha Novotný

Mal som pár kama­rá­tov, kto­rých rodi­čia neboli pri­veľmi „open-min­ded“, a teda keď som sa s nimi chcel stret­núť, musel im ísť zazvo­niť nie­ktorý z mojich ďal­ších kama­rá­tov. Mali skrátka zaká­zané sa so mnou pria­te­liť. Lebo bolo lep­šie aby mali „nor­mál­nych“ kama­rá­tov, a nie nie­koho ako ja. Vtedy ma to trošku urá­žalo, nie­ktoré veci som si bral veľmi k srdcu a bol som kvôli tomu dosť drzý. Keď nad tým však teraz roz­mýš­ľam, chá­pem, že sa len báli, bol to všetko strach. Moja mama, pôvo­dom z východ­ného Slo­ven­ska, slo­bodná matka s dvomi viet­nam­skými deťmi, to ale tiež nemala úplne naj­ľah­šie.

Takže si sa na nás mohol pozrieť buď tak, že si si pove­dal: akí sú zlatí, slo­bodná mamička a tie dve malé viet­nam­ské deti v takejto dobe, alebo si si pove­dal, že rad­šej s nimi nech­cem mať nič spo­ločné. Čo je ale roz­hodne veľmi vtipné, a záro­veň by som tým chcel oce­niť a pozdra­viť všetky moje bývalé pria­teľky, je, ako si museli náš vzťah neus­tále obha­jo­vať. Či už pri rodi­čoch, kama­rá­toch alebo spo­lu­žia­koch pýta­jú­cich sa ‚prečo akože cho­díš s Viet­nam­com?‘ V dneš­nej dobe je hrozne cool keď má baba nie­koho zahra­nič­ného, ale vtedy to tak nebolo. Vždy som mal super fra­jerky a toto si od nich naozaj cením.“

Pre dosť veľa ľudí, hlavne hip­ho­povú komu­nitu na Slo­ven­sku a v Čechách, je Michal známy ako YAKSHA. „Odkiaľ vlastne táto pre­zývka pochá­dza?“ Dostal som ju od tré­nera thaj­ského boxu, bol to od neho mar­ke­tin­gový ťah, samoz­rejme bolo atrak­tív­nej­šie, keď som mal thaj­ské meno, než Michal Novotný. Boxu som sa veno­val ešte v skor­šom veku, no dlho som pri ňom neos­tal – to vysvet­lím. Mal som už za sebou pro­fe­si­onálne zápasy, ktoré boli vysie­lané na Euro­sporte, mal som medaily z maj­strovs­tiev, no a v tom momente som pre­stal. Roz­ho­dol som sa, že sa chcem veno­vať hudbe a začal som si kupo­vať platne. Po neja­kej dobe, keď som bol práve vo svo­jej kari­ére naj­lep­šie pla­tený a naj­viac booko­vaný ako DJ, sa mi to ale spro­ti­vilo, zne­chu­tilo a pre­stal som hrá­vať. Je to taká moja divná pova­hová črta. So všet­kým, čo som začal robiť a malo to úspech, som pre­stal a začal robiť niečo nové.

Mňa spraví vždy šťast­ným to, keď moje sna­že­nie dospeje do bodu, v kto­rom už vidím, že som niečo dosia­hol. V tom momente som spo­kojný a cítim, že je už čas odísť a robiť niečo iné.“

Bolo to rov­naké, aj keď som v osem­nás­tich rokoch otvo­ril jeden z prvých stre­et­we­a­ro­vých obcho­dov na Slo­ven­sku, dva roky na to som už otvá­ral ďalší v Koši­ciach, takže som už vlastne vie­dol sieť hip­ho­po­vých pre­dajní. No v momente, keď to pros­pe­ro­valo a malo to zabe­hnutý sys­tém, som sa roz­ho­dol skon­čiť s pod­ni­ka­ním, zatvo­ril som obchody a odišiel som do Lon­dýna. Šiel som na fil­mový kas­ting filmu 47 Ronin s Tomom Cru­isom. Dostal som veľmi dobrý kom­parz, ktorý sa mal točiť 33 dní, čo je na kom­parz fakt dosť a navyše je to veľmi dobre pla­tené. Teraz už tiež neviem, prečo som sa tak pobláz­nil a vybral sa tam. Tak som si začal vyba­vo­vať všetko pre pobyt v Lon­dýne. V deň keď mali byť kos­tý­mové skúšky mi ale ozná­mili, že ter­mín sa pre­kladá na ďalší deň a takto sa to posú­valo pár dní, až som si nako­niec pove­dal, že nie som na gumičku a odišiel som na Slo­ven­sko. Keď som bol už odces­to­vaný, tak mi volali a začali robiť prob­lémy, že mám pod­pí­sanú zmluvu a mal by som tam byť, proste som pove­dal, že už nemám záu­jem.“

Bol si nie­kedy vlastne zamest­naný?“ Napadne mi spý­tať sa pri týchto prí­ho­dách. „Pra­cu­jem odkedy si pamä­tám, no v úlohe zamest­nanca som sa nikdy veľmi dlho neoh­rial. V devia­tich rokoch som na jar­moku pre­dá­val baló­niky, ktoré mi nakú­pila babka, bol som už od malička v kon­takte so zará­ba­ním peňazí. Je zau­jí­mavé, že ten pod­ni­ka­teľ­ský gén nemám po mojom otcovi, ktorý bol Viet­na­mec, ale po mojej čes­ko­slo­ven­skej rodine. Babka pod­ni­kala celý život, a mama tiež, takže z tejto strany som tým bol obklo­pený den­no­denne. Keď som mal sedem­násť, zamest­nal som sa ako čaš­ník vo veľmi dob­rej reštau­rá­cii v Čechách, kde som si počas šty­roch mesia­cov doká­zal zaro­biť na pod­ni­ka­nie, takže som to tam hneď potom nechal. Na Slo­ven­sku som bol zamest­naný jediný raz – v reštau­rá­cii, a to v čase, keď som otvo­ril už spo­me­nutý stre­et­we­a­rový obchod. 

Uve­do­mil som si tú zod­po­ved­nosť mať biz­nis a zamest­nan­cov a tak som sa chcel pois­tiť a mať ešte ved­ľajší zdroj príjmu. Vydr­žal som tam ale iba dva mesiace, pre­tože pod­mienky boli pre mňa nepri­ja­teľné. Zará­bal som menej ako moja zamest­nan­kyňa v obchode, pri­čom som sa naro­bil o dosť viac. Prvú výplatu som ešte strá­vil, ale ozval som sa – čo to má zna­me­nať? Veď som mal uro­benú hote­lovú školu, bar­man­ský kurz, skú­se­nosť a neviem čo všetko, bral som to vážne, bol som pre­mo­ti­vo­vaný 19-ročný cha­lan. A oni na to: ‚Michal, veľmi si vážime, ako pra­cu­ješ‘ a že ďal­šia výplata bude lep­šia. Bola lep­šia tak o 600 korún slo­ven­ských, čo je 20 eur teraj­ších. Mal som vtedy ten istý pocit ako som mal pri kas­tingu – že som pre nich abso­lútne nič, a tak to aj bolo. Necí­til som sa dobre v pozí­cii bevýz­nam­nej čas­tice biz­nisu nie­koho iného. V deň dru­hej výplaty som nechal tento job a tým sa skon­čila aj moja cesta zamest­nanca.“

Michal Yaksha Novotný

Dnes sa nachá­dzame v kaviarni newy­or­ského Man­hat­tanu, Michal má na konte o pár rokov viac a s nimi aj množ­stvo roz­be­hnu­tých úspeš­ných pro­jek­tov. „Čomu sa teda venu­ješ dnes a prečo si vlastne v New Yorku?“

V New Yorku som preto, lebo som cítil, že som bol už dlho na Slo­ven­sku a začal som roz­mýš­ľať slo­ven­sky. To zna­mená roz­mýš­ľať až prí­liš nad tým, čo si ľudia asi pomys­lia o tom, čo robíš. A to mi začalo vadiť.“

Ja som dosť známy tým, že nerie­šim, čo si ľudia pomys­lia. Keď začnem niečo robiť, ostatní to berú dosť posmešne. Potom to začnú trošku sle­do­vať, ale to len preto, že chcú vidieť, ako to nebude fun­go­vať, ľudia fakt radi sle­dujú neús­pech. No nako­niec si pove­dia, že neve­dia, ako to doká­zal. Cítil som, že schop­nosť igno­ro­vať tento sys­tém sa mi začala vytrá­cať a možno je to aj vekom – kedysi som bol odváž­nejší púš­ťať sa do nie­kto­rých vecí, dnes som opatr­nejší, no v kaž­dom prí­pade som sa roz­ho­dol, že pôj­dem do New Yorku načer­pať silu a inšpi­rá­ciu, a že tu budem tak dlho ako to budem potre­bo­vať.“

Žijem v Har­leme, štvrti, kde nie je veľa turis­tov, u Ame­ri­čana. Je to tam divoké, ale žije sa tam nor­málne, reálny newy­or­ský, ame­rický život. Takže mám mož­nosť nahliad­nuť do tohto a vní­mať tú komu­nitu, o ktorú sa zau­jí­mam, hlavne okolo rapu. Rap je tam všade v uli­ciach, vystú­piš z metra a máš pocit, že sa tam točí klip. Oni tam tak žijú. To je pre mňa úžasné, to je to, kvôli čomu som chcel prísť do NY. Pred­tým, keď som tu bol, som trá­vil čas na Man­hat­tane s Euró­panmi, ktorí tu žijú a majú štan­dardný až nadš­tan­dardný život. Cho­dia tam po dob­rých reštau­rá­ciách a kaviar­nič­kách. Teraz bývam u Ame­ri­čana, ktorý rieši úplne iné prob­lémy. Minule bol ukľu­dňo­vať susedu, ktorá je na cracku a bila svoje dieťa alebo niečo, úplne kri­čalo, on sa ju sna­žil usmer­niť. Otvo­rila mu s hrn­com plným horú­ceho oleja a chcela to naňho vyliať. Nie, že by som takéto situ­ácie vyhľa­dá­val, ale chcel som proste spoz­nať Ame­riku aj takto, so všet­kou jej auten­ti­ci­tou a suro­vos­ťou. Takže v pod­state teraz trá­vim dni takto. Vez­mem si foťák, počú­vam hudbu a roz­jí­mam len tak v newy­or­ských uli­ciach, dýcham tú atmo­sféru.“

Keď neces­tu­jem, žijem v Bra­ti­slave a venu­jem sa para­lelne mojim dvom momen­tál­nym čin­nos­tiam – mám hudobný label I LOVE PARTY PRO­DUC­TION a odevnú značku PAY. Pod týmto hudob­ným labe­lom sú umelci, ktorí robia rôzne veci od hudby po vizu­álne ume­nie, a ja ich vlastne zastre­šu­jem. Kedysi som robil mana­žéra áčko­vým inter­pre­tom, ale to ma po čase pre­stalo napĺňať, pri­pra­viť im kari­éru a rea­li­zo­vať ju, a tak som sa roz­ho­dol byť teraz ten, kto poskytne kom­plet ser­vis umel­com, má s nimi rov­no­cenný vzťah a umož­ňuje im, aby mali pries­tor veno­vať sa tomu, čo robia naj­lep­šie – svojmu ume­niu.“ „Zís­kať si dôveru, hlavne keď ide o kari­éru nie­koho iného, a záro­veň vytvo­riť spo­me­nutý rov­no­cenný vzťah asi nie je ľahké, ako si to dosia­hol?“

S mojimi inter­pretmi máme až prí­liš dobré pria­teľ­ské vzťahy, nie­kedy je to dokonca na škodu, ale vo vše­obec­nosti je to veľmi pozi­tívne. Tým, že som šéf labelu, musím mať určitú auto­ritu, no mys­lím, že vďaka kama­rát­skym vzťa­hom sa aj toto zvláda ľah­šie. Hlavne mám naozaj skve­lých inter­pre­tov ako naprí­klad HAHA Crew, Gleb, Radi­kal, Dalyb, ktorí si neulie­ta­vajú a sú stále nohami pevne na zemi, aj keď toho doká­zali na scéne už pomerne dosť.“

Mojím cie­ľom a úlo­hou je, aby tento hudobný label bol pre­dov­šet­kým miesto, ktoré napo­máha rôz­nym kre­a­tív­nym ľuďom, ktorí zmýš­ľajú podobne – nechcú sa pris­pô­so­bo­vať spo­loč­nosti a zau­ží­va­ným pra­vid­lám, ale len jed­no­du­cho robiť to, čo ich baví a tvo­riť veci aj spolu, naprieč ume­niami tak, aby ich to aj živilo.“

Druhá časť toho, čo robím, je moja stre­et­we­a­rová značka. Zalo­žil som ju ešte s dvoma ďal­šími ľuďmi, Zuzka sa venuje výrobe, zháňa látky a roz­ho­duje, kde čo budeme vyrá­bať, Pat­rik má na sta­rosti dizajn a ja sa venu­jem všet­kému okolo toho, t.j. imi­džu značky, mar­ke­tingu, influ­en­ce­rom, finan­co­va­niu. Teraz spúš­ťame tre­tiu kolek­ciu, takže je to v pod­state ešte bábätko, ale mali sme veľmi dobrý štart, dostali sme sa do pove­do­mia komu­nity, pre ktorú je to robené v Čechách a na Slo­ven­sku. Úplne s prvou kolek­ciu sme hneď šli do zahra­ni­čia, vtedy som to ucho­pil tak „neslo­ven­sky“, prvý look­book sme fotili v New Yorku s newy­or­ským inter­pre­tom, mali sme objed­ná­vaky zo zahra­ni­čia, no nebolo to zas až tak inten­zívne. Tam som si uve­do­mil, že by sme mali byť v tom, čo robíme, naj­lepší tam, odkiaľ sme a až potom sa posú­vať ďalej.

Chce to strašne veľa ener­gie dostať nejaký pro­dukt do zahra­ni­čia, už aj samotný čes­ko­slo­ven­ský trh je dosť veľký, tak sa teraz sústre­díme na pokry­tie tohto trhu. Dôle­žité je pove­dať, že filo­zo­fiou značky PAY. je kva­lita, a teda sa nevy­rába vo veľ­kom. Takže ak by sme mali objed­návku z jed­nej kra­jiny na tisíc kusov, odmie­tol by som, lebo určite nech­cem, aby to takto fun­go­valo. Nerád by som, naprí­klad, stre­tol na ulici tri­sto ľudí vo veciach PAY., rad­šej by som ich stre­tol desať, pri­čom by som vedel, že každý, kto si tie pro­dukty kúpil, pozná prí­beh značky a je rád, že tých kusov je tak málo. Takisto som si pred­sav­zal, že značka PAY. sa nikdy nespojí so slo­vom zľava alebo akcia. Tak si vážime ten pro­dukt, že ak sa nepredá v plnej sta­no­ve­nej cene, tak buď ostane skla­dom alebo sa zničí. No nech­cem, aby sme sa zapá­jali do akcií typu sha­ruj fotku a dosta­neš zadarmo tričko.

Takýto mar­ke­ting určite nech­ceme robiť. Náš mar­ke­ting je v tom, že máme kva­litný vizuál, fotky a pro­duk­tové videá, ktoré si skôr ľudia nájdu cez kanály, kde sa zame­ria­vame na náš typ zákaz­ní­kov. Cie­ľom je ich ohro­miť a uká­zať im kva­litu, kedy si pove­dia: ‚ty kokos, vyzerá to naozaj veľ­ko­lepo‘. No my sa nikdy nesna­žíme o žiadny celo­plošný boom. Kvôli tomuto všet­kému sa sna­žím robiť malú značku tak poc­tivo ako veľkú značku, zhá­ňame kva­litnú látku, nechá­vame veci kom­pletne šiť. Aj oby­čajné basic tričká máme ušité, a to by člo­vek neve­ril, aké zlo­žité je zaob­sta­rať kva­litný lem na tričko, aby tie švy boli zarovno – na takýchto veciach si veľmi zakla­dáme. Takže to nie je o tom, že si kúpiš biele tričko a vymys­líš si naň obrá­zok.“ Úplne fan­dím tomuto prí­stupu sme­rom od kvan­tity ku kva­lite, je to oči­vidne niečo, čo ľudia začí­najú vyhľa­dá­vať viac a viac vo svete, ktorý pomaly začína pri­po­mí­nať skládku odpadu. Menej je roz­hodne viac.

Cool, takže toto sú tvoje teraj­šie akti­vity, alebo sme na niečo zabudli?“ „Toto sú tie hlavné, ale pomá­ham ešte ako kon­zul­tant nie­kto­rým fir­mám s mar­ke­tin­gom. Moje akti­vity sú ale na prvom mieste a takto som si to aj usta­no­vil s pro­jek­tami, ktoré robím na zákazku. Ešte sa venu­jem aj orga­ni­zo­va­niu even­tov v rámci I LOVE PARTY PRO­DUC­TION. Kedysi to bolo naozaj inten­zívne, v roku 2013 som pri­pra­vil 117 podu­jatí, vtedy som agen­túru vie­dol úplne sám a veľká časť even­tov bola nad 1000 ľudí. Takže dnes, aj keď menej inten­zívne, orga­ni­zu­jem ešte aj eventy.“

Teraz je už asi jasné, prečo Michal chodí čer­pať ener­giu a inšpi­rá­ciu ces­to­va­ním a obja­vo­va­ním iných kra­jín. Pre­zra­dil mi, že tento rok bol zatiaľ tri­krát v Ame­rike, v Talian­sku či vo Fran­cúz­sku, „Keď som doma viac ako dva mesiace, už sa mrvím a potre­bu­jem vyces­to­vať. Zahra­ni­čie mám naozaj veľmi rád a potre­bu­jem ho nav­šte­vo­vať, no neve­del by som si pred­sta­viť žiť dlho­dobo za hra­ni­cami. Z jed­no­du­chého dôvodu:

V momente, keď začneš žiť v zahra­ničí, ukrá­tiš sa o mož­nosť si ho uží­vať.“

Vidím to naprí­klad na mojej ses­tre a na kama­rá­toch, ktorí v zahra­ničí žijú. Rie­šia tam kaž­do­denné veci, no keď tam ja prí­dem na dovo­lenku, tak si to uži­jem a to je to, čo potre­bu­jem – prísť tam na krátky výlet a vytiah­nuť z toho maxi­mum.“ „Táto častá kon­fron­tá­cia iných kul­túr ti musí dávať aj super prí­le­ži­tosť na porov­ná­va­nie Slo­ven­ska a život v ňom s tým za hra­ni­cami. Čo je pre teba naj­väčší postreh v porov­naní, tre­bárs, s Ame­ri­kou?“ „Čo v Ame­rike naozaj platí je, že keď sa ti darí, hovor o tom čo naj­viac. Uka­zuj, že sa ti darí a člo­vek, ktorý je v tvo­jich kru­hoch alebo ťa sle­duje, sa tým väč­ši­nou neja­kým spô­so­bom inšpi­ruje. Na Slo­ven­sku toto vôbec nefun­guje. Chá­pem, že to pra­mení z našej his­tó­rie.“

Michal Yaksha Novotný

Nie je to tak dávno, keď sme ešte žili v tota­lit­nom režime, v kto­rom keď sa nám náho­dou niečo poda­rilo, tak o tom muselo byť extrémne ticho, nesmelo sa o tom nikde roz­prá­vať, hlavne nevy­tŕčať z radu.“

Ja som v tomto vždy nasle­do­val skôr ten ame­rický spô­sob a ľudia si nejak zvykli na túto pre­zen­tá­ciu mojej osoby a mojej práce. A nie­ktorí si stále nezvykli (smiech). Naprí­klad kon­zul­tá­cie na zákazky, ktoré robím práve pre tie firmy, pre ktoré robím, uspeli aj preto, lebo som svoje služby tak odpre­zen­to­val. Keby som mal čakať, kým nie­kto začne roz­prá­vať o mojej práci, tak som možno strašne indie, v pohode a nezá­vis­lák, lebo som šikovný a nikde o tom neroz­prá­vam, ale rad­šej som v pozí­cii, kde som videný ako chvá­len­kár a každý presne vie, čo môže odo mňa čakať. Musím ale pove­dať, že by som nech­cel, aby sa Slo­váci sprá­vali ako Newy­or­ča­nia, mám skrátka rád to svoje miesto doma, medzi ľuďmi, ktorí majú aj kladné aj záporné črty, ale je to domov, kde mám svoje veci ulo­žené v komín­če­koch a som tu oddýc­hnutý. Občas si tie svoje komín­čeky hodím do kufra a idem ces­to­vať. Veľa sa toho na Slo­ven­sku za posledné tri-štyri roky zme­nilo, hlavne v Bra­ti­slave, a mys­lím, že už to bude len lep­šie.“

Neviem si pred­sta­viť, že by som nie­koho z kre­a­tív­neho prie­myslu pus­tila z roz­ho­voru pred­tým, ako sa stih­nem spý­tať na pár jeho vášní – ume­lec­kých aj neume­lec­kých. „Ešte mám pre teba posled­ných pár rých­lych otá­zok, môžem?“ – „Jasné, poďme na to!“ „Pre­zdra­díš nám nejaké tvoje srd­covky z oblasti hudby, filmu a ume­nia cel­kovo?“ „Toto je asi dosť vtipné, ale môj najob­ľú­be­nejší film je už od det­stva Hriešny tanec. Robil som aj spo­lo­čen­ské tance takže sa mi to veľmi páčilo. Spi­so­va­teľ, znovu niečo det­ské, no naj­rad­šej mám Tol­kiena, Hobita som pre­čí­tal šesť­krát. Čo sa týka hudby, tu asi veľa ľudí prek­va­pím, ale strašne rád počú­vam Franka Sinatru, Zuzanu Nava­rovú.

Keď príde na ume­nie vo vše­obec­nosti, tak sa mi páči každý jeden úspešný člo­vek a ume­lec pre to, čo robí. Každý úspešný člo­vek je pre mňa inšpi­rá­ciou.” „Hovo­riac o inšpi­rá­cii, odkiaľ berieš ener­giu? Čo ťa poháňa vpred?“ „Slo­boda. Zvlád­nem prejsť cez čokoľ­vek, zvlád­nem hocičo nekom­fortné, keď viem, že mi to dodá viac slo­body. Nemys­lím len finančnú, skôr slo­bodu v zmysle byť pánom svojho času a nemu­sieť sa zamýš­ľať nad neprí­jem­nými vecami. Slo­boda pre mňa zna­mená môcť roz­ho­do­vať o tom, čo bude s mojím časom.“ „Bola v tvo­jom živote situ­ácia, ktorú pova­žu­ješ za svoj fail? Niečo, čo ľutu­ješ?“ „Áno – áno. Úplne naj­väčší fail v mojom živote je, že veľa ces­tu­jem, ale nikdy som nebol vo Viet­name, kde mám polo­vicu svo­jej rodiny, svoje korene, dokonca som nevi­del svoju babku.

Cítim, že by som s tým mal niečo spra­viť, lebo mám už 30 rokov. Som pri­tom naj­starší syn naj­star­šieho syna, čo je vo Viet­name veľká váha v rámci rodiny, je to taký Simba. Bojím sa, že keď sa už roz­hod­nem tam ísť, čo chcem zre­a­li­zo­vať už tento rok alebo začiat­kom budú­ceho roka, dozviem sa, že babka nedávno zomrela, alebo niečo také. Môj životný fail je, že možno neuvi­dím časť svo­jej blíz­kej rodiny. Rodina je pre mňa veľmi dôle­žitá a teším sa keď budem mať tú svoju, res­pek­tíve, na úlohu otca. Dúfam, že už v blíz­kej budúc­nosti sa budem nahá­ňať na záh­rade s deťmi. Takto sa vidím.“

Fan­tas­tické! Ďaku­jem ti naozaj veľmi pekne, že si nám veno­val čas, Michal. Je ešte niečo čo by si rád dodal na záver?“ „Že mám rád svoju ses­tru. Ona si to bude určite čítať a bude mať radosť. A som rád, že som mohol robiť konečne nejaký iný roz­ho­vor ako o topán­kach (smiech).“

Michal Yaksha Novotný

Zdroj: odviati.com

Pridať komentár (0)