Pat­rick Hes­sel, CEO c2i: Už pra­cu­jem na firme, nie vo firme

Michal Tomek / 18. jún 2014 / Tools a produktivita

Má za sebou významné školy v New Yorku, Cam­bridgi a Lon­dýne. Kari­éru mal našliap­nutú veľmi dobre – v jed­nej z najp­res­tíž­nej­ších kon­zul­tač­ných spo­loč­ností na svete. Vybral sa však iným sme­rom a zalo­žil si firmu. Dodáva kar­bó­nové kom­po­nenty takým znač­kám ako Pors­che, Ben­tley či Jaguar. Za sebou má toho veľa, ešte viac pred sebou. Je poho­dový a teší sa na nové tech­no­lo­gické výzvy, ktoré pri­náša ves­mír. Pat­rick Hes­sel.

Nie si síce zo Slo­ven­ska, ale máš slo­ven­ské korene. Ako to je?

To je pravda, nie som Slo­vák. Mama je Slo­venka, ja tu žijem asi deväť rokov. Vyras­tal som v Nemecku, potom som šiel na štú­diá do sveta.

Kedy si odišiel z Nemecka?
Keď som mal 16. Išiel som štu­do­vať do Anglicka, Fran­cúz­ska a Ame­riky. Dva roky stred­nej školy som si dokon­čil v San Fran­ciscu a v Paríži. Tam som zma­tu­ro­val a išiel na stro­ja­rinu na Uni­ver­sity of Lon­don. Takto som behal asi do 24-ky.

Stále počuť mnohé nega­tívne reak­cie na slo­ven­ské škols­tvo, že je prí­liš teore­tické a zame­rané na memo­ro­va­nie. Na slo­ven­skej škole si neštu­do­val, tak to nevieš porov­nať. Vieš ale pove­dať, v čom vidíš roz­diely medzi štú­diom v Ame­rike a v Európe?

Naprí­klad Lon­don School of Eco­no­mics je na veľmi sil­nej teore­tic­kej úrovni. Určite tam vyučo­vali aj ľudia z praxe, ale predsa len to bolo aka­de­micky náročné štú­dium. Totiž, aj keby si vedel všetko, čo ti tam pove­dali, nemáš šancu dostať jed­notku (úsmev).To by si mal až vtedy, keby si si naprí­klad pre­čí­tal zoznam ďal­ších sto kníh povin­nej lite­ra­túry.

Na New York Uni­ver­sity – Stern School of Busi­ness to bolo zase oveľa prak­tic­kej­šie, čo však môže tro­chu súvi­sieť s tým, že išlo o MBA prog­ram. Všetci pro­fe­sori boli z praxe, pomerne úspešní ľudia z biz­nisu.

Skon­čil si stro­ja­rinu, teraz si pod­ni­ka­teľ a mana­žér. Čo pre­va­žuje?

To je naozaj ťažko pove­dať, stále som robil pol na pol. Aj obchodný a mana­žér­sky smer aj tech­nické zame­ra­nie. Štu­do­val som tak výrobné sys­témy a výrobný manaž­ment, ako aj kla­sický manaž­ment a finanč­níc­tvo. Zo všet­kého niečo.

Práve na týchto ško­lách si začal reálne pre­mýš­ľať o pod­ni­kaní?

Počas štú­dií či už v Lon­dýne alebo Cam­bridge som par­ti­ci­po­val na rôz­nych biz­nis súťa­žiach. Každý rok je veľká súťaž biz­nis nápa­dov s cie­ľom, aby mladí ľudia začali uva­žo­vať o zalo­žení vlast­nej firmy a vývoji pro­duktu. Cel­kom sa mi v tých súťa­žiach darilo, povy­hrá­val som nie­ktoré z nich. Práve tam nie­kde dozrie­vala vízia mať vlastný biz­nis.

Aká bola tvoja cesta k biz­nisu na Slo­ven­sku?

Po škole som v pod­state začal na Slo­ven­sku roz­bie­hať firmu. Pred­tým som ešte chvíľu pra­co­val v McKin­sey Mana­ge­ment Con­sul­ting, čo bol tiež jeden z mojich cie­ľov. Chcel som si vyskú­šať takúto prácu. Záro­veň ma popri výške chy­til kon­cept vlast­nej firmy. Tak som dosť tuho pre­mýš­ľal.

Veľmi ma ovplyv­nil kama­rát, ktorý vtedy robil práve v McKinsy asi päť rokov a v tom čase sa roz­ho­do­val ísť vlast­nou ces­tou. Už mal toho akosi dosť. Pove­dal mi, že je to síce naozaj dobrá skú­se­nosť, ale predsa len tam necháš dosť rokov, čím stra­tíš čas, kedy by si mohol roz­be­hnúť niečo vlastné. Keď to vyskú­šaš čím skôr, možno sa chvíľu potrá­piš, no stále máš čas, a keby to aj zle dopadlo, môžeš vyskú­šať niečo iné. Celé moje pod­ni­ka­nie je dlho­dobý pro­ces, nebolo to tak, že zo dňa na deň som zažil úspech.

V rokoch štú­dia si vytvo­ril nejaké zau­jí­mavé 3D modely pro­to­ty­pov. Prečo si s tým návrhom nepok­ra­čo­val ďalej, keď ťa to zau­jí­malo?

Je to zlo­ži­tej­šie. Ak chceš pro­dukt vyro­biť a dať ho na trh, potre­bu­ješ aj finan­cie naprí­klad na fyzické pro­to­typy. Nie­len na prvý, pokusný pro­to­typ, ale na ten x-tý, ktorý budeš môcť uká­zať svetu. V tomto smere som rea­lista a sna­žím sa uva­žo­vať dopredu. Chcem, aby veci bolo možné nie­len začať, ale aj úspešne ukon­čiť.

…tak si sa zame­ral skôr na výrobu ako vývoj. 

Áno, po škole som si tu zalo­žil firmu zame­ranú nie na vývoj vlast­ných výrob­kov, ale skôr na výrobu pro­duk­tov pre iné firmy a vývoj tech­no­ló­gií. Tiež robíme kon­štrukčnú pod­poru kom­po­nen­tov. Teraz sme už ale vo fáze, kedy sa sna­žíme aj sami robiť výskum a vývoj vlast­ných vecí. 

Spo­mí­nal si, že trvalo dlho, kým si vybu­do­val svoje pod­ni­ka­nie. V pod­state stále ho budu­ješ. Čo bolo alebo je na tom to ťažké?

My sme B2B firma, ponú­kame pro­dukty najmä auto­mo­bil­kám. A auto­mo­bi­lový prie­my­sel je vše­obecne veľmi kon­zer­va­tívny. Pre každý kom­po­nent exis­tuje len zopár dodá­va­te­ľov, nie desiatky ani stovky. Maxi­málne päť. A tam, do tej top 5 vo svete, sa musíš dostať, aby ti ponúkli spo­lu­prácu a zákazky. Okrem toho chcú vidieť kom­pletne vybu­do­vanú firmu, žia­den star­tup alebo niečo malé. Tým pádom už len dostať sa tam trvalo nejaký čas.

Dostali ste sa už do fázy, kedy máte istotu? 

Mys­lím, že sa to vyvíja dobre. Medzi našimi top kli­entmi sú pré­mi­ové auto­mo­bilky ako Pors­che, Jaguar, Ben­tley alebo BMW. Momen­tálne pat­ríme medzi ich naj­lep­ších a etab­lo­va­ných dodá­va­te­ľov. Máme veľmi dobrú repu­tá­ciu, vní­majú nás ako spo­ľah­li­vého dodá­va­teľa. Vďaka tomu pat­ríme do okruhu tých, kto­rých s novými pro­jektmi oslo­via. Keď už máme takéto refe­ren­cie, je oveľa jed­no­duch­šie oslo­viť koho­koľ­vek na sve­to­vom trhu. Nie­len v auto­mo­bi­lo­vom, ale naprí­klad aj v letec­kom prie­mysle. Dôve­rujú nám. Mar­ke­ting je dôle­žitý, ale word-of-mouth možno dôle­ži­tej­šie.

Kedy bol u teba ten kri­tický moment, že si si pove­dal – už to vyzerá dobre?

Asi pred troma rokmi. Mali sme pri­bližne päť­de­siat ľudí a vtedy sme dostali dve veľmi dobré zákazky – Ben­tley a Pors­che 918 Spy­der, čo bol veľký séri­ový pro­jekt. Vtedy sa to začalo –objed­návky boli nie­koľ­ko­ná­sobne vyš­šie než obrat firmy. Napriek tomu to bolo tro­chu ťažké, pre­tože v tej chvíli firma ešte nevy­ze­rala tak, ako by si to zákaz­níci pred­sta­vo­vali. Takže aj oni išli čias­točne do rizika. No poda­rilo sa mi pre­sved­čiť ich, že to všetko vybu­du­jeme, len potre­bu­jeme väč­šiu zákazku, na základe kto­rej sa to bude dať. 

Finan­co­va­nie bolo asi tiež istým míľ­ni­kom.

Samoz­rejme, ďal­ším kri­tic­kým bodom potom bolo finan­co­va­nie. Asi pred dvoma rokmi vstú­pil do spo­loč­nosti inves­tor za 40%-ný podiel. Táto finančná injek­cia nás veľmi posu­nula vpred. Po tých dvoch veľ­kých zákaz­kách som si uve­do­mil, že bude ťažké vybu­do­vať firmu podľa urči­tých požia­da­viek — či už našich alebo zákaz­ní­ko­vých — bez ďal­ších finan­cií. Vďaka inves­tí­cii sme vybu­do­vali tech­nickú infra­štruk­túru, zara­de­nia, halu, ale aj celý manaž­ment – stredný aj vyšší. To bolo zákla­dom ďal­šieho rastu.

Čo bolo dôle­žité na budo­vaní manaž­mentu?

Asi moti­vá­cia. Ľudia pri­chá­dzali s tým, že idú pomá­hať budo­vať jed­notku na trhu, nie­len pra­co­vať pre nejakú malú firmu. Sú to ľudia, ktorí majú aj pod­ni­ka­teľ­ské vlast­nosti. Pre nich je zau­jí­mavé budo­vať firmu. Pra­cujú na tom, aby posta­vili celú štruk­túru a nasta­vili pro­cesy– infor­mačný, HR, finan­cie, a ostatné.

Kto vstú­pil do spo­loč­nosti ako inves­tor?

Jeden rakúsky finančný fond v rámci family office. Ide o prie­my­selnú rodinu, ktorá pro­stred­níc­tvom tohto fondu rein­ves­tuje svoje zisky.

Bol to jediný oslo­vený inves­tor? Alebo si hovo­ril s via­ce­rými?

Určite boli via­cerí. Len mne nešlo čisto o to zís­kať peniaze. Chcel som aj par­tnera, ktorý vie pri­niesť niečo viac – skú­se­nosti s ras­tú­cimi fir­mami v prie­mysle či kon­takty.

Medzi takých patrí naprí­klad pred­seda dozor­nej rady vo firme, ktorý za pri­bližne trid­sať rokov vybu­do­val z 20-mili­ó­no­vej firmy 6-miliar­dovú a v Rakúsku je to jeden z naj­výz­nam­nej­ších prie­my­sel­ných mana­žé­rov. Aj vďaka takýmto ľuďom má zákaz­ník určitú istotu, že firma neskra­chuje, lebo vždy v nej budú ľudia, ktorí ju budú tla­čiť ďalej.

Dobre sa spo­lu­pra­cuje s inves­to­rom?

Určite, má totiž dlho­dobý záu­jem, nejde len o finanč­ného „žra­loka“ , ktorý chce nabrať peniaze a ísť ďalej. V našom prie­mysle je trpez­li­vosť nesmierne dôle­žitá, keďže vývoj trvá nie­koľko rokov. Naprí­klad aj samotné pro­jekty — kým sa začnú rea­li­zo­vať, tak prejdú 2 – 3 roky od momentu pod­pisu zmluvy.

Pri­márne sa s kar­bó­no­vými kom­po­nentmi sústre­díte na auto­mo­bi­lový prie­my­sel?

Momen­tálne áno. Ale určite ideme v budúc­nosti do diver­zi­fi­ká­cie – aj do letec­kého alebo zbro­jár­skeho prie­myslu. Nejaké malé pro­jekty sme už stihli spra­viť, no je tu množ­stvo ďal­ších vecí. Okrem toho by sme sa radi veno­vali oblas­tiam ako je prie­my­selný dizajn, auto­ma­ti­zá­cia alebo robo­tika. V auto­mo­tive ešte aj motor­sport, v rámci kto­rého robíme naprí­klad pre slo­ven­ské pre­te­kár­ske auto Praga, kto­rému dodá­vame všetky kom­po­nenty.

Pro­to­typ aero­mo­bilu Šte­fana Kle­ina zo Slo­ven­ska poznáte? 

Samoz­rejme, aj čias­točne spo­lu­pra­cu­jeme. Ide o kom­bi­ná­ciu výbor­ného dizajnu a ľah­kých mate­riá­lov. Tieto dve veci musia hrať.

Cel­kom zau­jí­ma­vou oblas­ťou sa v posled­ných rokoch stáva ves­mír. Tam sa tiež plá­nu­jete posu­núť?

Mňa osobne ves­mír veľmi zau­jíma a chceli by sme sa veno­vať práve aj ino­va­tív­nym pro­jek­tom týmto sme­rom. Veď vo ves­mír­nych tech­no­ló­giách sa stále viac využí­vajú práve kar­bó­nové kom­po­nenty, keďže sú ultra­ľahké. Na jed­nej strane ide o niž­šie objemy, ale ceny sú dosť vyš­šie.

Tak sa usmie­vaš pri téme ves­míru. Fas­ci­nuje ťa? 

Ves­mír je veľmi zau­jí­mavá vec v súčas­ných tech­no­ló­giách. Mnoho ľudí vstu­puje práve tam, ide o veľkú výzvu. Naprí­klad také vyrá­ba­nie nano­tech­no­ló­gií – fab­riky, ktoré budú vo ves­míre, kde bude fun­go­vať bez­g­ra­vi­tačná výroba nano­ma­te­riá­lov. A mnoho podob­ných vecí. Stále však ide o hudbu budúc­nosti. I keď dopyt je, kon­krétne dodávky alebo biz­nis ešte nie sú. Či už je to Euro­pean Space Agency a podobní. Tie pro­jekty reálne začnú až o nie­koľko rokov.

Mal som infor­má­cie, že ste dodá­vali aj pre ame­rickú vládu. Je to pravda?

Nejaké pro­dukty išli naprí­klad do US NAVY. Ale to nebolo priamo od nás. NAVY kupuje od veľ­kých glo­bál­nych dodá­va­te­ľov tech­no­ló­gií, v kto­rých sú aj naše pro­dukty.

Plá­nu­jete okrem toho vyví­jať aj vlastné pro­dukty? Máte naprí­klad vlastné R&D cen­trum?

Momen­tálne je to dosť obme­dzené, ale určite máme vývoj v rámci výrob­ných tech­no­ló­gií. S tým sa počíta, že firmy ako my budú robiť aj vlastný vývoj. No nemáme vlastné pro­dukty. Nejde ani tak o to, či by sme ich vedeli vyvi­núť, ale aj o všetko, čo je s tým spo­jené – pre­daj a budo­va­nie značky pro­duktu. To je už skôr o mar­ke­tingu a finan­ciách. Naj­skôr bolo našou stra­té­giou dostať sa na určitú veľ­kosť v rámci dodá­va­nia kom­po­nen­tov pre iné firmy – B2B biz­nis — a potom chceme pre­in­ves­to­vať zisk na výrobu vlast­ných kar­bó­no­vých pro­duk­tov. V tom je naše know-how, a teda vieme tie pro­dukty vyvi­núť tech­nicky lep­šie aj efek­tív­nej­šie. Tento rok sme začali prvý­krát s vývo­jom pro­duktu.

Aký pro­dukt idete vyví­jať?

Air­box na motor pre Nis­san GTR s uni­kát­nym dizaj­nom aj výko­nom, ale teda pod našou znač­kou.

Ako je to so zamest­nan­cami? Musíte mať veľa vzde­la­ných a šikov­ných ľudí. Aké pro­fe­sie pokrý­vate?

Máme kla­sic­kých mana­žé­rov a potom sú to výkonní zamest­nanci, či už kon­štruk­téri, vývo­jári, inži­nieri alebo pro­cesní tech­no­ló­go­via.

Všet­kých si našiel na Slo­ven­sku?
Áno, všetko sú to Slo­váci. Raz za čas pri­šiel aj člo­vek zo zahra­ni­čia, ale to len oje­di­nele. Na Slo­ven­sku nie je síce silná tra­dí­cia vývoja z kar­bónu, na dru­hej strane je tu silný auto­mo­bi­lový prie­my­sel. Preto šikov­ných ľudí vieme nájsť. Samoz­rejme, špe­ci­fické veci sa musia už naučiť priamo u nás.

Pamä­táš si na svoj prvý tím? 

Zo začiatku som mal prak­tický know-how s uhlí­ko­vými vlák­nami v pod­state len ja. Vtedy som si vybu­do­val taký malý tím, v kto­rom bolo za pár mesia­cov asi päť ľudí. Jeden kon­štruk­tér, pro­jek­tový mana­žér, neskôr dvaja ľudia vo výrobe, ktorí nemali veľmi prax, tak som im uka­zo­val, ako sa čo robí.

Spo­lu­pra­cu­jete aj so ško­lami?

Momen­tálne nie. Ľudí berieme z praxe. Možno v budúc­nosti sa to zmení. Bolo ťažké dohod­núť sa so ško­lami, aby začali vyučo­vať naše témy. Asi by to bolo veľmi zlo­žité. Skôr by sme začali rie­šiť dip­lo­mové práce. Naprí­klad teraz máme neja­kých štu­den­tov z Cam­bridgu.

Spo­lu­práca so ško­lami je cel­kom nevý­ho­dou oproti zahra­ni­čiu, kde sú dobré školy a ľudia z nich vychá­dzajú už s vedo­mos­ťami z danej oblasti. To je škoda. Mať pri­pra­ve­ných ľudí priamo zo školy by bolo veľké plus.

Školy boli vyslo­vene proti alebo nemali na to kapa­city a bolo by to prí­liš zlo­žité?

Zme­niť štu­dijné osnovy vraj trvá mini­málne 3 – 4 roky a stále musí byť jeden člo­vek, ktorý by sa tomu veno­val a tla­čil, aby to pre­šlo. To pre nás nie je až také zau­jí­mavé.

V oblasti Dunaj­skej Stredy ponú­kate vyše 200 pra­cov­ných miest. Ako ste sa tam dostali? 

V pod­state to bola náhoda, lebo môj otec vlast­nil areál, kde sa momen­tálne nachá­dzame. Tak sme to chceli využiť. V prie­behu 3 – 4 rokov plá­nu­jeme ísť na 500 – 600 ľudí .

Začí­nali ste na zele­nej lúke? 

Budovy tam už boli, ale všetko ostatné sme si museli nakú­piť a inves­to­vať do toho úplne od nuly.

Spo­lu­pra­co­vali ste aj so star­tupmi?

Boli sme dodá­va­te­ľom aj pre nie­ktoré star­tupy, ktoré prišli s pro­duktmi obsa­hu­jú­cimi kar­bó­nové kom­po­nenty. A, žiaľ, nie vždy to vyšlo. Práve tam som videl, že star­tupy sú dosť rizi­ko­vou zále­ži­tos­ťou. Bolo by fajn, keby im to vyšlo, pre­tože by sme mohli prejsť od pro­to­ty­pov pre nich k séri­ovej výrobe.

Čo ty a star­tupy?

Ak sa bavíme o star­tu­poch, tak v zahra­ničí to majú veľmi dobre vymys­lené najmä vďaka tým súťa­žiam, čo som spo­mí­nal. Naprí­klad jedna z naj­väč­ších a najp­res­tíž­nej­ších bola súťaž Busi­ness Plan Com­pe­ti­tion na Cam­bridge. Neviem, či sa ešte stále orga­ni­zuje. Pre­stížne to bolo aj z toho dôvodu, že práve v okolí Cam­bridgu je akési high-tech cen­trum, pove­dzme, že také anglické Sili­con Val­ley. Zdru­žuje sa tam veľa nie­len star­tu­pov, ale aj tech­no­lo­gic­kých firiem a inves­to­rov. To dodá­valo súťaži váž­nosť. Nebola len čisto aka­de­mická.

Za Mekku star­tu­pov sa pova­žuje Sili­con Val­ley na západ­nom pobreží USA. Ty si strá­vil dva semes­tre na východe, v New Yorku. Ako vyzerá star­tu­pová scéna tam? 

Osobne som tam veľmi so star­tupmi nerie­šil nič. Ale určite to tam nie je tak roz­vi­nuté ako vo Val­ley. Východ a New York je skôr zame­raný na finanč­níc­tvo – Wall Street, finančné trhy, burzy, alebo vše­obecne na inves­to­va­nie.

Slo­ven­skú star­tu­povú scénu sle­du­ješ? Vieš, čo sa tu deje, či si mimo toho? 

Trošku, ale nie nejak aktívne.

Čo si mys­líš vše­obecne o pod­ni­kaní na Slo­ven­sku?

To závisí asi od toho, čo člo­vek robí. Naprí­klad tak­mer 100% toho, čo robíme my, ide na export. To zna­mená, že nie som v pod­state vôbec závislý od slo­ven­ského trhu. Toto treba asi roz­li­šo­vať.

Ak je kon­cept posta­vený tak, že na Slo­ven­sku sa spraví vývoj, vyrobí sa pro­dukt, a potom ide do zahra­ni­čia, to je dobré. Vtedy máš na odbyt celý sve­tový trh. Ak si závislý iba od obme­dze­ného trhu, tak je to oveľa nároč­nej­šie. Do toho by som ja naprí­klad ani nešiel – pre­dá­vať iba na lokál­nom trhu. Na dru­hej strane takýto menší a menej vyvi­nutý trh je šan­cou pre tých, ktorí sa inšpi­rujú v zahra­ničí a ponúknu to tu.

A keď sa pozrieš na pod­ni­ka­nie z pohľadu legis­la­tívy a cel­ko­vého pod­ni­ka­teľ­ského pro­stre­dia? Mno­ho­krát totiž poču­jem názory, že pod­ni­kať sa u nás neo­platí, keď sú pod­mienky také, aké sú. 

Nemys­lím si, že legis­la­tíva nám v pod­ni­kaní neja­kým spô­so­bom bráni. Ale ani nás veľmi nepod­po­ruje.

Spý­tam sa inak. Keby si mal teraz roz­bie­hať svoje pod­ni­ka­nie, ideš do toho? 

Ale mys­lím, že v pohode. Veď aké sú tie obme­dze­nia? V kaž­dej kra­jine máš nejaké, ktoré ovplyv­ňujú tvoje náklady – dane, odvody, mzdy. Sú samoz­rejme kra­jiny, kde je to lep­šie. Ale zas, môže to byť aj hor­šie. Naprí­klad mzdové náklady na pozí­ciách vývoja alebo manaž­mentu sú tu už cel­kom vysoké, čiže Slo­ven­sko nie je už tá kla­sická lacná pra­covná sila.

Na dru­hej strane, takéto nákla­dové položky sú v západ­nej Európe ešte drah­šie. Ak chceš lac­nej­šie, ideš ďalej na východ.

Ako vidíš Slo­ven­sko ako eko­no­miku?

Na jed­nej strane je dobré, kam sa Slo­ven­sko dostalo. Je dobré, že je také silné najmä v oblasti auto­mo­tive a prie­myslu. To následne pod­nie­tilo vznik mno­hých dodá­va­teľ­ských firiem, neho­vo­riac už o zamest­na­nosti.

Na dru­hej strane je to aj riziko do budúc­nosti. Slo­ven­sko by malo prejsť viac na prie­my­sel s vyš­šou pri­da­nou hod­no­tou s fir­mami, ktoré majú sídlo tu, a teda nemajú záu­jem odísť za pár rokov do Turecka alebo Rumun­ska. V tomto zohráva istú úlohu aj štát, aby vyví­jal v tomto smere akti­vity.

Keď sa vrá­time k tebe a c2i, aká je tvoja súčasná úloha vo firme? 

Som CEO spo­loč­nosti a mám pod sebou tri odde­le­nia. Medzi nimi Ope­ra­ti­ons, čo zahŕňa výrobu, kva­litu, supply chain, dru­hou je Sales, pro­jek­tový manaž­ment a vývoj pro­duk­tov. A posled­nou je interná orga­ni­zá­cia firmy, čo je finančné odde­le­nie, HR, IT, aby všetko fun­go­valo. S vicep­re­zi­dentmi, ktorí majú na sta­rosti tieto odde­le­nia, trá­vim dosť času, aby veci išli tým sme­rom, ako si pred­sta­vu­jem.

Okrem toho musím stále zlep­šo­vať exis­tu­júci stav – redu­ko­vať náklady, zvy­šo­vať efek­ti­vitu, a potom je to aj stra­té­gia, za ktorú nesiem zod­po­ved­nosť. Ako bude vyze­rať budúci stav, či už viac zákaz­ní­kov alebo viac pro­jek­tov so súčas­nými zákaz­níkmi, alebo posi­ti­oning. Musím zosú­la­diť všetky potreby zákaz­ní­kov s našimi mož­nos­ťami, hľa­dať odpo­vede dopredu, ešte než sa spý­tajú. Dodá­vať im pri­danú hod­notu. 

Záro­veň musím kon­zul­to­vať pro­cesy s ľuďmi, lebo v koneč­nom dôsledku som ja ten, kto je zod­po­vedný za výsle­dok. Keď vidím čísla a nie sú naj­lep­šie, nemô­žem len kri­ti­zo­vať, musím člo­veka kon­fron­to­vať, pomôcť mu navr­hnúť rie­še­nie. Keby som iba kon­tro­lo­val, čo robia, tak ma nepot­re­bujú. Ja sám musím niečo pri­dať.

V jed­no­du­chosti by som to pove­dal tak, že už nepra­cu­jem vo firme, ale pra­cu­jem na firme.

Zdá sa, že máš rád svoju prácu. Je to tak? 

Určite.

Roz­ho­vor pri­pra­vil @miso­to­mek.

Pridať komentár (0)