Korporát vymenil za sprevádzanie turistov v Poľsku: Slovák dnes živí rodinu prácou v uliciach Gdańsku (ROZHOVOR)

Marián s manželkou Riou vymenil Košice za poľský Gdańsk a dnes tam živí rodinu ako sprievodca. Poľsko mu pritom ponúklo nielen lepšie pracovné podmienky, ale aj nový pohľad na život v zahraničí. Prečo tvrdí, že Poliaci sú oveľa súdržnejší, ako sa na prvý pohľad zdá, koľko si vie zarobiť sprevádzaním turistov a prečo sa miestni najprv čudujú, že o ich histórii rozpráva Slovák?

Má za sebou skúsenosť s viacerými krajinami. Ešte počas strednej školy skúsil Taliansko, neskôr s partnerkou Ria žili v Holandsku, Nemecku či Švajčiarsku. Nakoniec ich však opäť priviedla do zahraničia pracovná ponuka v Poľsku. Z pôvodného rozhodnutia skúsiť život v Gdańsku sa napokon stalo miesto, ktoré dnes považujú za svoj domov.

Medzičasom dostal k práci, ktorá ho baví a zároveň mu umožňuje spoznávať mesto každý deň z inej perspektívy. Ako sprievodca vozí turistov po Gdańsku, rozpráva im o jeho histórii a architektúre a postupne si vybudoval vlastnú klientelu. V rozhovore prezradil, ako sa k sprevádzaniu dostal, koľko stojí prehliadka, akí bývajú turisti a čo všetko môže človek zažiť, keď svoju prácu robí priamo v uliciach mesta.

• Prečo vymenil korporát za sprevádzanie?
• Ako získava turistov priamo na ulici?
• Prečo Poliaci neveria, že pozná ich históriu?
• Aké bizarnosti zažíva s turistami?

Začnime úplne od začiatku. Čo vás na Slovensku tak frustrovalo a dusilo, že ste sa rozhodli zariskovať absolútnu neistotu a odísť do cudzej krajiny, konkrétne do Poľska?

My sme už predtým skúšali aj iné krajiny. Ja som už počas strednej školy skúsil ísť do Talianska, po vysokej sme skúsili Holandsko, spolu sme skúsili Nemecko a Švajčiarsko. A môžu za to, samozrejme, aj peniaze a politická situácia. Napriek tomu, že by som zostal na Slovensku a žil s rodinou. Za mňa to bola prvýkrát hlavne tá práca. V podstate som tu dostal robotu za celkom dobré peniaze, lepšie ako na Slovensku.

V čom vnímate najväčší rozdiel, pokiaľ ide o bezpečnosť či celkovú situáciu v spoločnosti?

Až po druhom presťahovaní sme si poriadne uvedomili ten rozdiel v bezpečnosti. Predtým sme žili v Košiciach v centre. Súvisí to trochu aj s aktuálnou politickou situáciou na Slovensku, kde je v podstate povolené kradnúť do 700 eur. Aspoň tak sa to teraz berie. Ria sa napríklad bála vychádzať von, keď bolo deväť alebo desať hodín večer.

Veľmi vnímam to, že Poliaci vo všeobecnosti vyzerajú, že ťa idú zabiť, alebo že ťa minimálne nemajú radi. Tvária sa tak aj počas najlepšieho dňa svojho života. Ale za tou mrzutou tvárou sa skrýva neskutočná slušnosť. Bežne sa mi stalo, že išla oproti mne skupina obrovských, drsne vyzerajúcich chlapov, a oni sa mi uhli, otvorili dvere a pekne pozdravili. Nikto do teba len tak nevrazí. Poliaci sú známi aj tým, že veria v Boha, no na rozdiel od iných sa tou vierou naozaj aj riadia.

Vráťme sa k peniazom po vašom presťahovaní. Bol tam zo začiatku strach, že ak to finančne nevyjde, musíte sa zbaliť a vrátiť domov?

Nepamätám si presne, koľko sme mali vtedy na účte, ale viem, že so sťahovaním nám dosť pomohla moja firma. Pri oboch sťahovaniach som dostal relokačný bonus. Prvýkrát to bolo pre mňa ťažšie, prišiel som sem o tri-štyri týždne skôr ako Ria so synom. Spočiatku som mal problém zvyknúť si na ich menu. Chodil som nakupovať do Žabky, čo je poľská obdoba večierky. Majú tam dosť predražené veci na poľské pomery, no v podstate to bolo na úrovni našich slovenských cien. A chodieval som tam často aj v nedeľu, pretože normálne obchody tu v nedeľu otvorené nie sú.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Veronika Tóthová || Život v Gdańsku (@riushiinka)

V akej výške sa pohyboval tento relokačný bonus a ako fungoval v praxi? Pokrylo vám to tie úvodné náklady?

Marián: Prvý raz to bolo okolo dvetisíc eur, čo nám v podstate vykrylo depozit a nájom. Cestu nám preplácali samostatne.

Ria: Keď sa sťahuješ z inej krajiny, väčšinou ti firma ponúkne nejaký relokačný bonus. Prvýkrát nám dali tie peniaze naraz, druhýkrát to rozdelili na tri mesiace. Ale vždy nám to určite vykrylo tie najnutnejšie úvodné výdavky, ako bol nájom a depozit, a zvlášť preplácali cestu.

Marián, ako si sa vlastne dostal k práci sprievodcu v Gdaňsku? Nepozerajú sa na teba miestni divne, keď zistia, že im o Poľsku rozpráva Slovák?

Poliaci na mňa pozerajú divne, kým nezistia, že o ich histórii viem viac než oni. Mňa to vždy bavilo, takže tieto veci som vedel už dávno. K sprevádzaniu som sa dostal cez kamaráta, bývalého kolegu z korporátu. Boli sme na stretnutí Slovákov a Čechov, kde mi spomenul, že sprevádza ľudí a že by mi to sedelo. Z korporátu som tak trošku cítil burnout. Chvíľu som váhal, ale potom som si to vyskúšal. Dva dni som s ním len tak jazdil a učil sa trasy. Najviac som sa musel naučiť, ako vôbec šoférovať po centre. Na tretí deň som už išiel sám a moji prví zákazníci boli turisti zo Singapuru.

Ako si zháňaš zákazníkov? Zastavuješ ľudí priamo na ulici, alebo máš iné metódy?

Ľudí lovím väčšinou priamo z ulice. Rád s každým aspoň trochu prehodím reč. Aj keď ma odmietnu, snažím sa aspoň zavtipkovať, aby sa zabavili. Raz mi jedna pani povedala, že nie, lebo ona je z Gdaňska. Tak som jej poľsky odpovedal: „Prepáčte, asi ste boli u kaderníka, nespoznal som vás.“ Začala sa nahlas smiať. Už sa mi však ľudia, hlavne Slováci a Česi, ozývajú aj priamo cez Instagram.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Slovenský sprievodca v Gdańsku (@sprievodca_gdanskom)

Aké možnosti prehliadok ponúkaš a koľko zvyčajne trvajú?

Mám štyri hlavné možnosti: polhodinové, hodinové, hodinu a pol a dvojhodinové. Ale viem všetko prispôsobiť požiadavkám klienta. Napríklad v nedeľu pôjdem aj na hrad Malbork alebo do bývalého koncentračného tábora Stutthof. Viem prehliadku zamerať viac na históriu alebo na architektúru, keďže som študoval umeleckú školu.

Musíš sa na tieto prehliadky špeciálne pripravovať, alebo už máš históriu mesta natoľko v malíčku, že rozprávaš z hlavy?

Jazdím takmer denne, takže to mám už vžité a nepotrebujem si to špeciálne osviežovať. Ten Malbork si asi budem musieť trochu zopakovať, ale inak viem asi všetko podstatné z hlavy. Vždy sa však snažím dopĺňať si nové informácie, ak vyjde nejaká nová štúdia alebo historické prepojenia. Snažím sa ľuďom odovzdať maximum toho, čo viem.

V akej cenovej relácii sa pohybujú tvoje služby sprievodcu?

Záleží to od počtu osôb a dĺžky prehliadky. Každá prehliadka má v podstate inú cenu, povedzme však, že približne okolo 50 eur na osobu. Navyše, z tých peňazí nejde zďaleka všetko mne. Platí sa elektrika do vozidla – keďže je plne elektrické, platím firme percentá a financujem aj servis auta, ktorý je pri jazde v meste dosť nákladný.

V Gdaňsku musí byť veľká konkurencia medzi sprievodcami. Je to tvrdý boj o každého zákazníka?

Ria: Vôbec nie. Tí sprievodcovia si tam neskutočne pomáhajú. Nie je tam žiadna bojovnosť, aspoň z môjho pohľadu. Keď niekto nemá zákazníkov, druhý mu ich pokojne posunie.

Marián: Presne tak. Jeden poľský kolega, ktorý hovorí perfektne po nemecky, mi pokojne dohodí nemeckých turistov ako prvému, hoci by na nich sám zarobil viac. S druhým Slovákom sme sa tiež hneď na začiatku dohodli, že si nebudeme podliezať ceny. Všetko máme nastavené férovo a je to postavené na absolútnej vzájomnej dôvere.

Ako vyzerá tvoj pracovný režim? Predpokladám, že najviac práce máš práve počas víkendov a sviatkov, keď majú ostatní voľno.

Áno, pracuje sa primárne v piatky a cez víkendy, prípadne cez týždeň keď do prístavu prídu veľké výletné lode zo Španielska či Nemecka. Je to trochu prehodený režim. A najväčší nápor býva počas takzvanej „Majówky“ alebo iných poľských sviatkov, kedy do Gdaňska prídu desiatky tisíc ľudí. Vtedy ťahám celé dni. Moja najdlhšia pracovná zmena mala asi dvanásť hodín.

Spomínal si aj iné typy prehliadok, napríklad pivné tours. Spomínaš si na nejakú naozaj bizarnú situáciu s turistami, ktorú môžeš zverejniť?

Môžem povedať jednu kolegovu. Mal partiu opitých turistov, ktorí keď zastavil na semafore, vybehli von medzi autá a začali tancovať a spievať. Potom ho vyložili na strechu vozíka a preliačili ju. Alebo bežali popri idúcom vozíku a pili pivo. Gdaňsk je takým Las Vegas Škandinávie a Pobaltia, chodia sem primárne Škandinávci. Ale polícia to už začala dosť regulovať a pitie alkoholu len tak na verejnosti vám už dnes v meste neprejde.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Slovenský sprievodca v Gdańsku (@sprievodca_gdanskom)

Zažívaš pri práci aj bizarné reakcie od ľudí?

Keď oslovujem Čechov na ulici, častokrát sa stane, že na mňa buď začnú hovoriť po anglicky, alebo keď spustím po slovensky – menej sa to deje, keď spustím po česky –, začnú väčšinou kričať: „Né, né!“ Zakrývajú si tvár a utekajú, akoby som ich išiel okradnúť.

Čím ťa Gdaňsk, čo sa týka zaujímavostí, prekvapil?

Je tam jeden klub, ktorý sa volá Bunkier. Ako už názov napovedá, bol to skutočný vojenský bunker, z ktorého je dnes diskotéka. Vyzerá to fakt super. Priamo uprostred mesta máš bunker so stenami z poldruhametrového železobetónu. Vo vnútri má štyri poschodia, no kvôli hrúbke stien tam nie je žiadny signál a von neprepustí ani kúsok hluku. Na streche je strieľňa a z jednej strany dokonca lezecká stena. Je to skvelé miesto.

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory