Horiaca časť väznice, držanie hladovky aj útoky tehlami. Takto vyzerala vzbura väzňov v Leopoldove

Aj napriek tomu, že vzbura vo väznici v Leopoldove vyvrcholila až 28. marca 1990, tomuto finále predchádzalo niekoľko udalostí, ktoré sa tiahli približne od januára.

V tomto mesiaci totiž vtedajší prezident Václav Havel udelil niekoľkým väzňom amnestie. Jednalo sa o oslobodenie vyše 23-tisíc ľudí, z toho 8-tisíc na Slovensku. Práve to sa nepáčilo väzňom, ktorí brány väzníc opustiť nemohli.

V súvislosti s Leopoldovom šlo konkrétne o prepustenie 600 z 2 500 odsúdených. Aj spomínané číslo bolo dôvodom obrovských nepokojov. Odsúdení totiž čakali, že spoza mreží sa dostanú von všetci.

Vzbura naberala na obrátkach postupne

Vo väzniciach situácia ale priaznivou nebola už od Vianoc 1989. Nakoľko v tomto roku padol režim, odsúdení žiadali aj zmenu pravidiel súvisiacich s výkonom trestu.

Niekoľko dní pred Štedrým dňom sa začali konať približne v 16 nápravno-výchovných zariadeniach vzbury. Najhoršie vyzerala situácia v Ilave a Leopoldove.

Odrezávanie hláv, či premenenie obete na krmivo pre prasatá. Popravy slovenských mafiánov v 90. rokoch boli brutálne

Už 5. januára sa začali za mrežami leopoldovskej väznice, v ktorej sa nachádzali odsúdení za najzávažnejšie trestné činy, odohrávať určité formy protestu. Išlo napríklad o držanie hladovky. Podobné prejavy však pracovníci dokázali potlačiť.

Správanie väzňov však začínalo byť čoraz agresívnejšie a napätie sa stupňovalo. O niekoľko týždňov sa už k hladovke pridala tvorba barikád a príprava zápalných fliaš.

Aj napriek tomu, že šlo o hromadnú vzburu, medzi väzňami sa našli takí, ktorí sa odmietali zúčastňovať na niečom podobnom. Týchto, konkrétne 1 500 väzňov, vzbúrenci držali ako rukojemníkov a bili ich.

Taktiež si vynútili otvorené cely a prestali rešpektovať akékoľvek nariadenia. Začali chodiť do kancelárií referentov, v dôsledku čoho padlo rozhodnutie, že ľudí z oddielov stiahnu a budú iba na dvore, píšu Aktuality.

V tom čase vraj šlo doslova o život, nakoľko sa v priestoroch väznice nachádzali ľudia odsúdení za vraždy.

Nad situáciou vo väznici začali kompetentní strácať kontrolu. Jeden z recidivistov sa dokonca označil za riaditeľa väznice. Správanie odsúdených sa už nedalo kontrolovať a 28. marca to nabralo na obrátkach.

zdroj: TASR

Zápalné fľaše aj útok tehlami

Ako sme už spomenuli vyššie, marec bol len vyvrcholením. Predchádzali mu kroky, ktorých súčasťou bolo aj vytlačenie strážnikov z jednotlivých priestorov.

28. marca väzni zapálili strechu časti, ktorá bola nazývaná hradom. K jednej z brán umiestnili fľaše s plynom a zapálili oheň. Dráma sa stále stupňovala a na zásah muselo prísť viac ako tisíc nasadených ľudí.

Väzni na príslušníkov ozbrojených zborov zo striech hádzali tehly, fľaše s horľavinami aj iné predmety. Povzbudení vraj boli alkoholom a inými látkami.

Čo sa alkoholu týkalo, ten si vyrábali z chleba a ovocných štiav. Z ústavnej lekárne si zas ukradli lieky, ktoré si medzi sebou prerozdelili. Tie potom využívali ako drogy.

Ako sa zo študenta žurnalistiky stal obávaný slovenský mafián. Miroslava Sýkoru dokonca vyhodili zo školy

V útrobách horiacej miestnosti zomrel aj jeden z väzňov. Ten sa vraj pravdepodobne pokúšal hodiť zápalnú fľašu na vrtuľník, ktorý krúžil nad väznicou. V dôsledku toho bol postrelený. Nakoľko ale ostatní odsúdení odmietli, aby bol ku nemu pustený lekár, muž vykrvácal.

Zranených bolo približne ďalších 30 ľudí. Portál Teraz uvádza, že materiálne škody na zariadení leopoldovského NVÚ predstavovali vyše 27 miliónov Kčs.

zdroj: YouTube/video Vzbura v Leopoldove (marec 1990)

Svojho sa nedočkali

Podobnú vzburu možno zo strany väzňov označiť za kontraproduktívnu. Dožadovali sa totiž nižších trestov a prepustenia, no namiesto toho v dôsledku svojich skutkov dostali tresty vyššie.

Predtým, než si vypočuli svoj verdikt, sa všetci stretli v kinosále leopoldovskej väznice, počas najväčšieho súdneho procesu. Pred súdom totiž stálo približne 60 mužov. Stalo sa tak konkrétne 15. októbra 1992, teda 2 roky po vzbure.

Portál Aktuality opisuje, že počas tohto procesu väzni kričali aj ukazovali rôzne posunky predsedovi senátu. Išlo napríklad o gesto, ktorým jeden z väzňov znázorňoval jeho podrezanie.

Pojednávanie sa odohrávalo takmer každý deň a prebiehalo 7 mesiacov. Trestný spis mal viac ako 15-tisíc strán a vážil 110 kg. Niektorí z väzňov si vypočuli rozsudok s trestom vo výške až 14,5 rokov.