Miroslav Gašpárek z Imperial College: Mojím cieľom je vybudovať biotechnologickú spoločnosť a ideálne na Slovensku

Ahoj Miro, prečo si si vybral školu v Londýne?

Je to jedna z najlepších technických škôl na svete. Podľa niektorých rebríčkov v Európe bola hodnotená ako najlepšia škola v oblasti inžinierstva. Mal som odtiaľ dobré referencie, niekoľko známych tam študovalo. Počas strednej školy som chodil na rôzne olympiády, kde som stretol mnoho ľudí, ktorí mali záujem ísť študovať na Harvard, Oxford, Cambridge a aj Imperial, čo ma posmelilo, aby som to skúsil aj ja. No až po tom, čo ma prijali, som sa dozvedel, že bioinžinierstvo je na Imperiali vo svetovej špičke. Je tu intenzívne štúdium.

V akom zmysle intenzívne štúdium?

Človek na to, aby mohol nejakým spôsobom excelovať, musí tomu oddať relatívne veľkú časť svojho času. Hneď na úvodnej prednáške nám bolo nám raz povedané, že prvý ročník na Imperiali je ako štvrtý ročník niekde inde v bioinžinierstve.

Znamená to, že by si mal mať dostatok informácii pred tým ako tam nastúpiš?

Človek musí mať silný základ z matematiky a fyziky. A hlavne sa predpokladá, že človek je kreatívny a vie rozmýšľať. Lebo celé inžinierstvo je o hľadaní a otváraní problémov.

..na ktoré hľadáte riešenia, áno?

Áno. To ma na tom veľmi fascinuje. Mať niekoho na posteli na prístrojoch je fajn, ak prežije, ale ak mu spravím malý kardiostimulátor, s ktorým bude vedieť bežne fungovať, je to oveľa lepšie. Taký človek má hneď úplne inú kvalitu života.

Pokiaľ viem, na STU existuje minimálne predmet bioinžinierstva. Zaujíma ťa aj situácia na Slovensku?

Celkom áno. Tuším, že aj v Košiciach je niečo podobné. Jedna z oblastí, ktorým sa bioinžinierstvo venuje, je medicínska fyzika, konštrukcia medicínskych prístrojov. Na iných fakultách sa robí biochémia.

Predpokladám, že celý koncept štúdia je odlišný ako na slovenských školách.

Ja to hovorím na príklade. Mám spolužiakov na fyzike na Imperiali, oni nemajú ťažšiu matematiku ako majú napríklad tu na Matfyze. Ale niektoré súčasti matematiky na takom Matfyze nemusia byť úplne užitočné, aj keď matematika je, samozrejme základom. Je trochu zbytočné sa učiť v prvom ročníku mimoriadne pokročilú množinovú teóriu, najmä pre inžinierov. Môže to byť síce veľmi užitočné, ale nie v prvom kroku. Avšak, viac času by sa malo venovať tomu, aby sa študent naučil rozmýšľať a prakticky využívať svoje poznatky.

V Anglicku ťa naučili rozmýšľať najprv „out of the box“, rozumiem tomu správne?

Presne tak. Prvý deň nás zobrali do elektrického laboratória, kde bol profesor, ktorý je zodpovedný za celý labák. Má 25 ročné skúsenosti z priemyslu. Povedal nám, že tieto priestory sú otvorené do siedmej hodiny večer. Povedal: „keď chcete byť v škole aj po siedmej večer, tak mám ešte svoje laboratórium, kde môžete byť do polnoci“ (čas, kedy sa už zatvára škola).

V prvom ročníku sme sa hrali s obvodmi. Všetko sme si museli namerať sami. Keď sme niečo nevedeli riešiť, učitelia medzi nami stáli a vedeli sme diskutovať o probléme. Od začiatku nám vraveli, že si máme písať všetky merania. „Tie, ktoré sú zlé, len prečiarkni, veď čo ak o pár rokov zistíš, že to bolo dobre?“ Angličania sú precízni a dávajú dôraz na detail.

V druhom trimestri prvého ročníka nám dali urobiť praktickú vec. Povedali „tu si najprv nadizajnujete obvod v počítačovom programe a potom to postavíte.“  Všetci sme museli postaviť elektronický stetoskop – dáš si na srdce prístroj a v slúchadlách môžeš počuť ako ti bije srdce.

Čo všetko sa učíte na bioinžinierstve?

Je to asi ten najrozmanitejší predmet na Imperiali, pretože kombinuje predmety, ktoré študujú elektrickí inžinieri, mechanickí inžinieri, či biochemici. No my neštudujeme mechaniku len teoreticky, veď to u nás robia aj matematici!

V druhom ročníku nám dali montérky a poslali nás frézovať, rezať, sústružiť, aby sme vedeli nielen navrhnúť nejaký ten kĺbový implantát, ale aby sme vedeli ako sa takáto vec reálne vyrába – čo sa urobiť dá a čo nie. Ďalej máme aj modelovanie v biológii, programovanie, medicínsku vedu a fyziológiu, biologické labáky, ba dokonca aj inžiniersku etiku.

Čiže ťa to učia preto, aby si v budúcnosti vedel, čo sa vyrezať dá ručne, aby si tým minimalizoval problém v ďalšom kroku, áno?

Áno, presne si to odhadla. Úžasná vlastnosť z bioinžinierstva je, že máme všetko od hard matematiky, fyziky, mechaniky tekutín aj elektromagnetizmu.

Bioinžinieri nie sú hneď od začiatku najlepší na nejakú konkrétnu oblasť, ale my sme schopní zobrať tím zložený z mechanického inžiniera, elektrického inžiniera, medicínskeho fyzika a lekára a vieme sa s každým z nich porozprávať a s každým z nich vieme tím zintegrovať a byť schopní navrhnúť riešenia.

Pracoval si na nejakom zaujímavom projekte v škole?

V druhom ročníku robíme na projekte Sports Innovation Challenge. Robíme vo väčších skupinách, kde pracujeme na riešeniach pre paralympijských atlétov alebo pre postihnuté detičky. Zobrali sme komerčne dostupný headset, ktorý bude merať elektromagnetické vlny z mozgu. A spravili sme to, že keď sa človek sústredí, tak môže rozbehnúť autíčko. Je to spojené cez Bluetooth.

Koľko vás je v jednom ročníku?

Je to veľmi zaujímavé, lebo Fakulta inžinierstva má 270 chalanov a 10 dievčat. U nás je to presne na polovicu. My máme 53 chalanov a 53 dievčat a zloženie z 33 krajín. Na bioinžinierstve som jediným Slovákom v histórii – bohužiaľ. Bol by som veľmi rád, keby sa to zmenilo.

S prístupom učiteľov si spokojný?

Funguje to veľmi dobre. Ak je na hodine prestávka, učiteľ nejde na kávu do kabinetu, venuje sa nám a diskutuje s nami. Taktiež prijímajú spätnú väzbu od študentov, resp. od ich reprezentantov. Hlas študenta tu niečo znamená. Našimi komentármi zlepšujeme proces výučby a samotné výučbové techniky jednotlivých učiteľov.

V prvom ročníku si ma spolužiaci zvolili za Year Representative, teda reprezentanta ročníka, ktorý v mene všetkých študentov komunikuje s vedením Departmentu. No a minulý rok ma zvolili za Departemntal Representative, teda za študenta, ktorý reprezentuje všetkých bakalárskych a magisterských študentov. Takto človek naozaj môže meniť veci – no je to veľká zodpovednosť.

U nás sa pracuje aj medzi sviatkami. Dnes sme pracovali na rozhovore s Mirom, ktorý študuje syntetickú biológiu na jednej z najlepších univerzít na svete vo svojom odbore – Imperial College London. Už čoskoro sa môžeš tešiť na rozhovor u nás na webe. #startitup #rozhovory #biznis #inovacie #motivacia

Príspevok, ktorý zdieľa STARTITUP SK (@startitup_sk), Dec 29, 2017 at 4:57 PST

Hovoríš veci veľmi zanietene. Vidieť, že to, čo študuješ ťa veľmi baví. Rozmýšlal si aj nad nejakým vlastným projektom?

V škole som aktívny, áno, baví ma to. Je normálne, ak študent príde za učitelom a povie mu – „wow, super prednáška“ alebo aj naopak – „viac ako polovica ľudí tvojmu vysvetľovaniu nechápala, vôbec si sa nepripravil“ – samozrejme, slušným spôsobom.

Už v prvom ročníku som sa v decembri začal venovať výskumu v systémovej biológii. Začal som si čítať učebnicu pre tretiakov, štvrtákov až jedného dňa som došiel na konzultáciu ku profesorke. A spýtal som sa jej, či by mi vedela dať nejaký projekt. Spravil som prezentáciu pre výskumnú skupinu z dynamických systémov v matematike. Začal som sa potom venovať ekzému – matematickému modelovaniu liečby. Neskôr som sa začal zaoberať skôr o syntetickú biológiu ako o systémovú.

Na Caltechu v Kalifornii majú letné výskumné programy, kde študent musí napísať výskumný návrh, potom prvý report, druhý report, a nakoniec spraviť poster alebo prezentáciu. Ľudia venujúci sa rôznym smerom spolu na Caltechu networkujú. A takto to u nás na Imperiali nefunguje aj keď sme top škola a mohlo by to u nás fungovať. Na Caltechu však takéto programy robia už takmer 35 rokov.

Vieš to zmeniť?

Imperial je týmto veciam otvorený. Nie je to tak, že dôjdem za niekým a poviem svoj návrh na riešenie a odmietnu ma slovami „čo by sme menili, veď tuto to je dobré“. Ale povedia, že je to zaujímavý nápad a vieme nájsť riešenia.

Pracuješ na vlastných projektoch, robíš školu, spolupracuješ s Unimak-om. Ako to celé zvládaš, stíhaš?

Ono to je tak – nechcem zase povedať, že mám najlepší time management, ja si skôr naberiem veľa vecí a potom si poviem okej, už som sa do toho namočil, musím to postíhať.

Keď si človek dokáže zvýšiť výkonnosť tak, že potom stíha viac, keď si zoptimalizuje životný štýl. Spravidla vstávam o 5.00 hodine ráno. Do 6.00 hodiny sa dám do poriadku, vypijem si kávu, prečítam si maily, idem do fitka, ktoré mám na intráku. Na 9.00 hodinu idem do školy. V škole som spravidla od 9.00 hodiny do 18.00 hodiny. Keď mám voľnú hodinu tak si tam dám nejaký meeting. Potom idem domov, v metre čítam noviny a čaká ma tiež 20 minútová prechádzka cez park. Tam väčšinou telefonujem, keď potrebujem alebo počúvam napríklad podcasty Andreessen Horowitz a tak.

Čiže snažím sa stále využívať ten čas, potom sa večer najem – každý deň si varím a ešte dve hodiny robím. Keď sa v tom človek nájde a vidí v tom zmysel, je to fajn. Niekedy to vie byť ťažké, ale vidím v tom zmysel. Keď človek dostal dary alebo talent, mal by ho nejakým spôsobom využívať, aby ho znásobil. Nech to má impakt.

Čo to je za podcast?

Marc Andreeseen a Ben Horowitz sú dvaja venture capital-isti v Amerike. Robia jeden z najlepších venture capital fund-ov.  Sú to chlapci, ktorí „vytiahli“ Twitter, Facebook, myslím, že aj Snapchat a podobne. To sú reálne ľudia, ktorí vedia ako robiť biznis. Odporúčam tieto podcasty. Majú tam top ľudí z akadémie, z politického prostredia, z technologického prostredia.

Ako si riešil školné?

Ročné školné predstavuje cez 9 000 libier. Je to bez kampusu, len čisto školné. Mám pôžičku od britskej vlády. Každý rok ti dôjde list, či chceš pôžičku aj na aktuálny rok. Pošlem svoj súhlas na štátnu firmu, kde údaje spracujú. Dostanem od nich info, aký je môj celkový dlh.

Kedy začneš splácať pôžičku?

Má to takú výhodu, že ju môžem splatiť až po ukončení školy, keď začnem zarábať nad určitý limit. Je to aktuálne 1 750 libier v Británii. Keď človek robí na Slovensku, limit je nižší. Ale nefunguje to tak, že keď nikdy nedosiahnem limit tak nemusím pôžičku splatiť. Berie sa určité percento z platu. Avšak, keď sa pôžička nesplatí do 30 rokov, tak mu ju odpustia. Ale v zásade to všetci splatia.

Predpokladám, že študent, ktorý je už prijatý na školu, je aj zároveň zodpovedný, má určité sebazaprenie a charakter na to, že pôžičku raz splatí.

Presne tak. Ten charakter robí svoje.

Na Slovensko si došiel pred Vianocami a viem, že si absolvoval konferenciu Žijem vedu. Čo na ňu vravíš?

Bola to vedecká konferencia na SAV. Je to iniciatíva slovenských vedcov zo zahraničia. Niektoré veci ma prekvapili. Z toho čo som počul na Slovensku veľmi nefunguje spolupráca so súkromným sektorom či zaangažovanie bakalárskych študentov do výskumu. Je to ešte v plienkach. Aj čo sa týka zdravotníctva. Obávam sa, že štát to tu nevyrieši a bude treba súkromý sektor.

U nás na Imperiali to funguje tak, že keď akademik niečo vymyslí, tak TTO ( Technology Transfer Office) rieši monetizovanie produktov. Ja ako študent vlastním Intelectual property – čo urobím, tak to je moje, keďže si platím školné. Zamestnanci Imperialu to majú trošku inak – 50% si berie Imperial, ale on sa o všetko postará – o patenty, o založenie firmy, administratívu.

A presne tento proces by mohol byť raz na Slovensku. Avšak u nás je to ešte problém, že aj keď máme vybavenie, nemáme dostatok kvalitných ľudí. Obrazne povedané, nemôžeme učiť biochemikov po absolvovaní vysokej školy ako sa pipetuje. To sú základy, ktoré musí študent vedieť.

Keď už sme sa dostali k téme zdravotníctva, vedel by si mi povedať, aké zmeny by si navrhol?

Medicína sa neustále vyvíja. Teraz sa dostávame do takej fázy, že v Británii umiera už viac ľudí na demenciu ako na kardiovaskulárne ochorenia. A tu už smerujeme do ďalšej kategórie, čím je diabetes, rakovina, neurodegeneratívne choroby vo všeobecnosti – Alzheimer a podobne.

Taký diabetes napríklad nevieme ešte liečiť, vieme ho len dlhodobo manažovať. No liečba diabetika trvajúca 20 rokov je hrozne nákladná. Pritom taký diabetes typu 2 je civilizačnou chorobou, za ktorú si množstvo ľudí môže samo (diabetes typu 1 je geneticky podmienený), pretože celý život je sladké, pije a fajčí. Pichanie inzulínu celých 20 rokov vychádza veľmi draho. Napríklad britský model je postavený na tom, že ty ako pacient máš všetko zadarmo. NHS (The National Health Service) je na to hrdá, ale nefunguje to. Čakáš 8 mesiacov na nejaké vyšetrenie (pokiaľ to nie je životu ohrozujúce).

Ale vo všeobecnosti, kam by sa medicína mala hýbať, je to, že ľudia by mali prebrať zodpovednosť za svoje zdravie. Príklad, keď niekto fajčí krabičku cigariet denne, tvoje riziko na rakovinu pľúc je omnoho vyššie. Dostaneš rakovinu a liečba ťa vyjde milión dolárov. A tá liečba bude stáť milión dolárov aj keď zomrieš. Prečo by mal poisťovateľ platiť plnú sumu za liečbu, keď ten milión dolárov mohlo dostať dieťa, ktoré ma nejakú vzácnu dedičnú chorobu, za ktorú si naozaj nemôže? Veď počúvame množstvoj smutných príbehov o tom, ako na Slovensku s ľudom s postihnutím nechcú dať ani len príspevok na zdravotnú pomôcku.

Regulácie liekov sú dnes neustále drahšie. Ako máš Moorov zákon, kde klesá exponenciálne cena čipov, tak cena uvedenia nového výrobku na trh sa volá Eroomov zákon. Ten exponenciálne narastá. Dnes doviesť liek na trh stojí dve až tri miliardy eur. Už sa to ani farmaceutickým firmám veľmi neoplatí ti urobiť výskum na nejaké vzácne ochorenie. Povedia si, proste tí pacienti majú smolu.

Podľa mňa, ak ľudia budú mať možnosť neprebrať zodpovednosť za svoje zdravie, tak zdravotníctvo bude neudržateľné, bude to zlé. Na Slovensku to vidíme. Slovenskí muži majú najväčší výskyt rakoviny hrubého čreva na svete.

Malo by sa teda investovať viac prostriedkov do prevencie ako potom na liečbu ochorení.

Presne tak. Najväčší dar, ktorý ľudstvo kedy dostalo, je sloboda. Ale sloboda v tom, že urobiť niečo a niesť za to zodpovednosť. Ľudia musia začať preberať zodpovednosť za svoje zdravie a za svoj životný štýl. Mali by sme odmeňovať dobré správanie, trestať zlé správanie a mali by sme sa istým spôsobom posúvať k tomu, že by sme mali robiť genetické testy. Vieme testovať dnes mnoho vecí – intolerancie na potraviny, či genetické faktory podmieňujúce rôzne choroby, či hladiny hormónov. Počul som jedného odborníka, ktorý vravel, že zdravotníctvo sa bude posúvať tým smerom, že dieťaťu spravia genetický profil a podľa toho sa mu nastaví optimálny poistný plán.

Medicína sa hýbe k personalizácii. U nás sa teraz začali robiť klinické štandardy.

Čo sú klinické štandardy?

Lekár má stanovené postupy pri liečbe – jednotlivé kroky ako by pri jednotlivých diagnózach mala vyzerať zdravotná starostlivosť. Toto funguje na veľkú väčšinu ľudí. Na zvyšných ľudí je potrebný individuálny prístup. Ale toto už relatívne dlho funguje, je to zabehnuté. Nikto nemôže chcieť od lekára aby čítal 10 hodín denne učebnice a články v Journal of Clinical Immunology, aby sa dozvedel, čo je nové. Preto fungujú štandardné postupy. A potom sa môžeš odchýliť, keď máš na to dôvod. My sa k tomuto ešte len hýbeme.

Big picture je, že medicína sa bude individualizovať. Každý z nás má vlastnú genetiku. Máš ľudí, ktorí sa celý život zdravo stravujú a sú chorí. A potom máš ľudí ako Churchill, je to typický prototyp. Celý život pil alkohol, fajčil a dožil sa 90 rokov.

Vráťme sa opäť do školy. Ako sa ti podarilo dostať na internship na Caltech?

Zaujímal ma matematický aspekt. To, že niečo zdanlivo neuchopiteľné ako je vývoj ekzému na pokožke môžeme opísať matematikou. Takto som sa dostal až k syntetickej biológii. A povedal som si, že by bolo zaujímavé urobiť internship u niekoho známeho. Na radu svojho profesora som začal som čítať učebnicu Biomolekulárne feedbackové systémy. Napísala to profesorka z MIT – Domitilla Del Vecchio a profesor z Caltechu – Richard M. Murray.

Po hodine matematiky som došiel za svojou supervízorkou a spýtal som sa jej, že či by som mohol ísť von do zahraničia robiť výskum, ak by som si vedel zohnať funding. Nevidela v tom žiadny problém. Chcel som ísť na internship k Domitille, avšak išla akurát na materskú dovolenku. Skúsil som ešte ďalších profesorov a skončil som u skvelého Richarda.

Zobraziť celú galériu (1)

zdroj: archív MG

Kto je Richard M. Murray?

Richard robil do roku 2007 samonavádzacie umelé autá. On bol šéfom celého inžinierstva na Caltechu. Neskôr sa začal venovať syntetickej biológii a stal sa v tom úplnou špičkou. Dnes sa venuje sa kontrolným systémom. Je to univerzálna matematika, ktorá sa dá použiť všade, od odpaľovania navádzacích rakiet, až po fungovanie mechanických pásov a ľudských buniek.

Poslal mi výskumný článok o umelo programovateľných bunkách, ktorý mal pripravený pre Ministerstvo Obrany. Je totiž aj poradcom pre inovácie (pre americké Ministerstvo obrany) spolu s Jeffom Bezosom, zakladateľom Amazonu a momentálne najbohatším človekom na svete, a Ericom Schmidtom, šéfom Alphabetu a teda aj Googlu.

Článok mal 75 strán. Naštudoval som si to a napísal výskumný návrh. Našiel som si na webe Caltechu, akým spôsobom mám návrh písať. Chcel som modelovať prepojenie molekulárnych systémov v umelých bunkách. Návrh som dokončil a odoslal.

Aký si mal feedback od Richarda?

Povedal, že to je veľmi dobré. Mal som akurát po skúškach, myslel som, že zomriem od radosti – teda hneď po tom, ako zomriem od únavy. Zobral ma. :)

Pokračoval som v písaní úvodu, cieľoch, metód, čo plánujem každý týždeň. Prešli sme potom administratívne procedúry. Potreboval som štyri referencie. Dokonca som dostal možnosť pracovať aj v laboratóriu, aj keď som pôvodne čakal, že budem robiť len matematické a počítačové simulácue. Naučil som sa robiť s biomolekulárnymi obvodmi, s DNA, ako sa robí génová expresia, ako sa klonuje DNA, či ako sa vyhodnocujú merania.

Máš nejaký zaujímavý zážitok z Kalifornie, ktorý si zažil mimo labáku?

Chodil som do fitka patriaceho do siete Gold’s Gym. Je to staré fitko, kam chodia mladí makači aj starší ľudia. Dokonca som stretol jedného pána, ktorý do posilňovne chodil s Bibliou! A celkovo som tam stretol veľmi zaujímavých týpkov, napríklad aj bývalého vice-prezidenta Bank of America. Bol to mimoriadne zaujímavý človek, ktorý precestoval 48 krajín a študoval na jednej z najlepších biznisových škôl na svete. Nakoniec ma pozval na obed do reštaurácie, akú by som si nikdy nemohol dovoliť a viedli sme skvelú diskusiu. No a keď ma vysádzal pred školou zo svojho dvojmiestneho kabrioletu, dokonca z kufra vyčaroval aj proteínový drink – jednoducho skvelý chlapík.

Ďalším zážitkom bola zlomená noha. Raz som išiel behať, zle som doskočil a zlomil som si nohu. Bola to taká stresová fraktúra, v podstate mi praskla píšťala. Najprv som si myslel, že to je natiahnutý sval. Konzultoval som situáciu s veľmi dobrým fyzioterapeutom, ktorý bol presvedčený, že stresová zlomenina to byť nemôže – určite nie z behania.

Ďalších 10 dní som kráčal, denne som peši prešiel asi 10 km do školy. Keďže ma noha stále bolela, nakoniec som išiel k lekárovi. V nemocnici mi urobili komplet všetky vyšetrenia. Na základe röntgenu zistili, že mám nohu naozaj zlomenú. Nikto tomu neveril, ako je to možné, keď som nespadol, ani sa neudrel – ani americká lekárka, ani slovenskí lekári, ba ani môj profesor biomechaniky ešte nič také nevidel. Našťastie mi slovenská poistka všetko uhradila. S americkým zdravotníctvom mám teda veľmi dobré skúsenosti.

A posledná otázka, čo po škole, vrátiš sa na Slovensko?

Teraz som tretiak na undergraduate, budúci rok končím magistra, ktorý u nás trvá len štyri roky. Chcel by som pokračovať ďalej na PhD. Mojím cieľom je vybudovať zaujímavú biotechnologickú spoločnosť, využiť svoje skúsenosti a zhromaždiť šikovných ľudí – a ideálne na Slovensku. V Unimaku, kde spolu s inými zahraničnými študentami zadarmo pomáhame šikovným slovenským stredoškolákom s prijímacími procesmi na zahraničné univerzity mi prechádza kopa deciek pomedzi ruky a zdôrazňujem, veľmi šikovných.

Mojím snom je teda vymyslieť niečo zaujímavé v oblasti biotechnológií a rozvíjať to doma, na Slovensku tak, aby som mohol priťahovať aj ďalších Slovákov zo zahraničia. Keď človek počuje o Elonovi Muskovi, o SpaceX a dizajne vesmírnych rakiet, o Tesle a elektromobiloch – je to super. Nuž a mojím snom, ak na to budem mať silu a schopnosti, je vybudovať niečo podobné v biotech-u.