Narodil sa bez kostí v predlaktiach, teraz búra mýty: Handicap sa stal mojou značkou, hlási tatér Ajdži (ROZHOVOR)

Igor Barta, známy pod umeleckým menom Ajdži, sa narodil s raritným TAR syndrómom. Toto genetické ochorenie, ktoré postihuje len jedného z približne stotisíc ľudí, so sebou nesie absenciu vretenných kostí v predlaktiach a nízky počet krvných doštičiek.

Pre väčšinu by takáto diagnóza znamenala stopku v akejkoľvek manuálne náročnej profesii, no Ajdži sa rozhodol pre cestu, kde je precízna motorika a pevná ruka alfou a omegou. Stal sa tatérom.

Dnes v Bratislave vedie vlastné štúdio a denne dokazuje, že fyzické limity sú často len v našich hlavách. Jeho prístup k remeslu nie je o ľútosti, ale o dravosti, ktorou presvedčil nielen skeptických kolegov z brandže, ale aj samotných klientov. Vybudoval si vlastný štýl, „sketch“, kde sa chaos čiar mení na umenie, ktoré si ľudia nesú na koži po celý život.

V rozhovore sme sa rozprávali o technických aspektoch tetovania s handicapom či o tom, ako si musel prispôsobiť pracovné prostredie. Ponorili sme sa aj do biznisu s vlastným merchom a predstavy o otvorení kaviarne. Ajdži nám navyše odhalil, prečo je podľa neho dôležité risknúť všetko pre jeden (ne)reálny sen.

• Prečo sa rozhodol opustiť istotu korporátu a začať s remeslom, ktoré si vyžaduje dokonalú jemnú motoriku?

• Akým spôsobom si musel prispôsobiť techniku, aby dosiahol maximálnu presnosť?

• Ako na jeho handicap reagovala komunita profesionálnych tatérov?

• V čom spočíva špecifikum jeho „sketch“ štýlu a prečo je práve tento umelecký smer ideálne prepojený s jeho spôsobom tvorby?

• Ktoré miesta na tele netetuje a prečo?

V akom momente si si uvedomil, že sa chceš tetovaniu venovať profesionálne, napriek fyzickým limitom spojeným s TAR syndrómom?

Zlom prišiel okolo tridsiatky, počas pandémie Covidu. Uvedomil som si, že už nie som dieťa a chcem po sebe zanechať trvalý odkaz. Tetovanie je pre mňa večné – je to služba, ktorú si človek nesie so sebou celý život. Na rozdiel od brady, ktorá narastie, alebo nechtov, ktoré odrastú, tetovanie ostáva. Keď som si dal v mladosti potetovať krk, vedel som, že práca v banke pre mňa končí a moja cesta bude iná.

Do akej miery si na začiatku pochyboval o tom, či je možné v profesii vyžadujúcej precíznu jemnú motoriku uspieť?

Vedel som, že to nebude ľahká cesta. Predtým, než som si založil živnosť a kúpil vybavenie, oslovil som kamarátov tatérov. Chcel som si to vyskúšať „na nečisto“, aby som zistil, či vôbec dokážem udržať strojček v ruke a či je môj sen reálny. Keď mi po prvom tetovaní povedali, že je to na začiatočníka s handicapom dobré, vedel som, že to pôjde.

Akým spôsobom si si prispôsobil techniku práce, aby si dosiahol potrebnú presnosť a stabilitu pri tetovaní?

Som veľmi kontaktný tatér, k ľuďom sa musím dostať fyzicky bližšie. Musel som si nájsť vlastné spôsoby, ako kožu naťahovať, pretože bez toho sa tetovať nedá. Strojček držím jednou rukou a druhou si fixujem plochu. Často musím hľadať správny uhol – niekedy stojím, inokedy sedím, niekedy musím ísť na klienta viac zhora alebo zboku. Je to o neustálom hľadaní techniky, ktorá v danom momente funguje.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Strihoruký Ajdži (@strihoruky_ajdzi)

Vyžadovalo si to aj úpravu pracovného prostredia alebo špecifické riešenia v štúdiu?

Základom je pre mňa hydraulické, „pumpovacie“ kreslo. Vďaka nemu si viem klienta nastaviť presne do výšky, ktorú potrebujem, aby som mal nad prácou potrebný nadhľad a stabilitu. Práve kvôli mojim limitom však netetujem niektoré miesta, napríklad krk spredu. Vyžaduje si to špecifické naťahovanie kože a uhly, pri ktorých by som si nebol istý výsledkom, a preto takéto zákazky radšej odmietam.

Ako reagovalo odborné prostredie, keď si vstúpil na trh – stretol si sa so skepsou alebo podporou?

Stretol som sa s oboma pólmi. Jeden tatér mi verejne do komentára napísal, nech sa na to vykašlem a idem radšej maľovať obrazy. Na druhej strane mi chalani z jedného veľkého bratislavského štúdia dali konštruktívnu kritiku. Povedali mi na rovinu, čo nerobím dobre, zavolali ma k sebe a ukázali mi správne techniky. Táto podpora mi pomohla v progrese.

TAR syndróm je spojený aj so zdravotnými rizikami. Ovplyvňuje tento aspekt tvoju každodennú pracovnú výkonnosť?

Moje telo ma niekedy neposlúcha a vyžaduje si dlhšiu regeneráciu, než by som si želal. Mám operované nohy, skracujú sa mi šľachy a rýchlejšie sa vyčerpám. Napriek tomu som disciplinovaný – pokiaľ nemám vysokú horúčku, termín nezruším. Aby som to však fyzicky zvládol, nastavil som si systém „jeden klient na deň“. Je jedno, či tetujem hodinu alebo štyri.

Považuješ svoju diagnózu skôr za prekážku, alebo sa časom stala súčasťou tvojej profesionálnej identity?

Stala sa mojou značkou. Ľudia si ma v Bratislave zapamätali ako „toho handicapovaného tatéra“. Musel som však makať dvakrát viac ako zdraví kolegovia. U nich sa kvalita predpokladá, ja som musel všetkých presvedčiť, že na to mám. V tetovaní neexistuje krok späť ani guma, preto som musel techniku vybrúsiť tak, aby nikto nemusel brať ohľad na môj handicap.

Ako ťa život s týmto ochorením naučil disciplíne a vytrvalosti, ktoré využívaš v podnikaní?

Naučil ma obrovskej trpezlivosti. V súkromí aj v práci som oveľa pokojnejší. Pochopil som, že výsledky neprídu hneď zajtra, ale treba si ich odmakať. Táto vytrvalosť mi pomohla prejsť z korporátu za počítačom k vlastnému remeslu a udržať si štúdio už štyri roky.

Aké hodnoty si chcel prostredníctvom značky Tattoo Ajdži predať ostatným?

Chcem ukázať, že limity existujú len v hlave. Moja značka nesie odkaz: „Keď to dokážem ja, môžeš si svoj sen splniť aj ty.“ Okrem tetovania robím aj vlastný merch s „plytkým“ a sebaironickým humorom. Mám tam napríklad motív ‚kurie oko‘, čo je doslova kura, ktoré má oko pri nohách. Okrem toho tam mám aj dizajn potetovaného srdca s monoklom, rukami a nohami, pri ktorom svieti nápis: ‚Tetovanie bolí menej ako zlomené srdce.‘ Je to o nadhľade a radosti z toho, čo robíš.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Strihoruký Ajdži (@strihoruky_ajdzi)

Ako reagujú noví klienti, ktorí sa s tvojim príbehom stretávajú prvýkrát osobne?

Chodia ku mne dva typy ľudí – tí na odporúčanie a tí, čo ma nájdu na internete. Keďže sa na sociálnych sieťach neskrývam, väčšina vie, do čoho ide. Nestáva sa mi, že by niekto vo dverách pocítil ľútosť alebo sa otočil. Skôr sú radi, že môžu podporiť práve mňa a odnášajú si nielen tetovanie, ale aj spomienku na človeka.

Máš špecifický štýl alebo rukopis, ktorý je priamo prepojený s tvojim individuálnym spôsobom práce?

Venujem sa štýlu „sketch“. Sú to chaotické čiary, ktoré však vo výsledku dávajú jasný obraz. Tento štýl mi nesmierne sadol práve kvôli handicapu. Každé tetovanie je originál, ktorý sa nedá presne zopakovať. Ak by tam aj niekto hľadal chybu, v tomto štýle je to súčasť umeleckého zámeru. Každý kus je iný, tak ako sme iní my.

Aký odkaz by si poslal mladým ľuďom, ktorí sa cítia limitovaní prekážkami?

Choďte do toho. Keď máte sen, vyskúšajte ho. Najhoršie, čo sa môže stať, je, že to nevyjde a vrátite sa k tomu, čo ste robili predtým. Ale ak to vyjde, budete robiť niečo, čo vás skutočne baví. Život je krátky na to, aby ste desať rokov frflali v práci, ktorú neznášate. Ak vieš robiť najlepšie bagety alebo ťa baví strihať vlasy, začni to robiť. Neukazuj na iných, že oni majú a ty nie – ty máš tú istú možnosť voľby.

Aké sú tvoje dlhodobé vízie – plánuješ rozširovať štúdio alebo pracovať s AI?

Chcem tu zostať a naďalej tetovať a robiť piercingy. Čo sa týka AI, vnímam ju ako hrozbu v rukách podvodníkov, ktorí si generujú falošné portfóliá tetovaní na tele a lákajú od ľudí zálohy za prácu, ktorú nikdy neurobili. Varujem ľudí, aby si overovali, komu posielajú peniaze. Mojou víziou je budovať značku „Ajdži“, možno sa raz vrátiť k merchu vo väčšom, ale hlavne robiť to, čo ma robí šťastným. A ak by som raz mal priveľa peňazí, otvoril by som si kaviareň.

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory