„Z domov sa stali hroby, len sme čakali, kedy tí ľudia zomrú,“ hovorí bývalý legionár Kijaba. Pri zemetrasení na Haiti vraj zomrelo až 250-tisíc ľudí

Za hranicou: Peter Kijaba

O pôsobení ruskej žoldnierskej skupiny Wagner v Afrike kolujú mnohé mýty a predstavy o nekompromisnej elite. Skutočnosť priamo v teréne je však často úplne iná. Bývalý príslušník Francúzskej cudzineckej légie, autor kníh a dlhoročný bezpečnostný kontraktor Peter Kijaba v rozhovore so Samuelom Drozdom odkrýva, ako v skutočnosti vyzerá zákulisie ozbrojených konfliktov v Stredoafrickej republike, aký je zásadný rozdiel medzi medzinárodným kontraktorom a žoldnierom a prečo na modernom bojisku často rozhodujú peniaze namiesto morálky.

Peter Kijaba strávil v radoch legendárnej Francúzskej cudzineckej légie približne päť rokov. Ako sám spomína, už samotný vstup do légie v minulosti znamenal zmenu identity – pridelenie nového mena a prísny anonymát, ktorý chránil nováčikov pred vonkajším svetom. Aj keď dnes už légia dávno neprijíma kriminálnikov, toto prostredie v ňom zanechalo nekompromisný vojenský dril, schopnosť improvizácie a psychickú odolnosť, ktorú neskôr pretavil do viac ako pätnásťročnej kariéry privátneho bezpečnostného kontraktora v najrizikovejších kútoch planéty.

Konfrontácia s realitou: Wagnerovci v Stredoafrickej republike

V roku 2020 priviedli pracovné povinnosti Petra Kijabu do Stredoafrickej republiky (CAR), konkrétne do hlavného mesta Bangui, kde pôsobil v rámci bezpečnostnej misie Európskej únie. V tom čase v krajine už zhruba rok operovali príslušníci ruskej žoldnierskej skupiny Wagner (dnes pretransformovanej pod označenie Africa Corps).

Miestna vláda vtedy čelila obrovskému tlaku – rebeli a povstalecké skupiny kontrolovali takmer 80 percent územia s rozlohou porovnateľnou s Francúzskom. Do tejto nestabilnej šachovnice vstúpili wagnerovci s cieľom vycvičiť vládne jednotky FACA a zatlačiť povstalcov. Predstava o dokonale vycvičených a moderných ruských komandách sa však v očiach skúseného legionára rýchlo rozplynula.

„Predtým som registroval ich pôsobenie v Sýrii a myslel som si, že budú mať vyššiu úroveň profesionality. Boli to však milné predstavy,“ priznáva Kijaba. Prekvapilo ho najmä demografické zloženie a vybavenie: „Boli buď príliš mladí, alebo príliš starí. Úroveň ich vybavenia – od osobných zbraní až po spôsob ich nosenia – pôsobila zastaralo. Keď potrebujete kvantum ľudí, kvalita nutne klesá. Bežných členov by som prirovnal skôr k zálohám než k elitným vojakom.“

Zároveň vyvrátil mýtus, že túto skupinu tvoria výhradne Rusi. Podľa jeho slov wagnerovci masívne rekrutovali napríklad v Sýrii a k radovým bojovníkom sa dostávali ľudia rôzneho pôvodu za relatívne nízke finančné odmeny. Na druhej strane pripúšťa, že vedenie a špecializované tímy – napríklad osobná stráž prezidenta CAR – pozostávajú z vysoko kvalifikovaných ľudí s jazykovou vybavenosťou, medzi ktorými paradoxne stretol aj svojich bývalých kolegov z Cudzineckej légie.

Poradenstvo na papieri, bezohľadnosť v teréne

Oficiálny naratív žoldnierskej skupiny je jasný: tvrdia, že nevedú bojovú činnosť, ale pôsobia iba ako inštruktori a vojenskí poradcovia. Realita v provinciách je však oveľa temnejšia. Hoci Kijaba zdôrazňuje, že monitorovanie vojnových zločinov prináleží skôr misii OSN (MINUSCA) než delegácii EÚ, informácie o brutalite a mimosúdnych popravách rebelov či podozrivých dedinčanov boli bežnou súčasťou správ z terénu.

Kritickým bodom je právny status takýchto zoskupení. Na otázku, kto vlastne dokáže wagnerovcov usmerniť alebo potrestať, Kijaba odpovedá nekompromisne: „Žoldnierske skupiny sa nedržia nejakého trestného práva ani medzinárodných konvencií. Majú prakticky len vlastné firemné pravidlá. Žoldnierov v podstate neobmedzuje nič – okrem ich vlastnej morálky.“

V očiach bežných obyvateľov hlavného mesta Bangui sú však wagnerovci nezriedka vnímaní ako hrdinovia. Civilisti totiž neriešia geopolitické pozadie ani detaily bojov v provinciách, ale hmatateľný výsledok – hlavné mesto zostalo ubránené a vláda získala späť kontrolu nad väčšinou krajiny, hoci sa tak stalo za cenu nejasných dohôd a čerpania nerastných surovín.

Kontraktor verzus žoldnier: Svet zviazaný zákonmi

Práve právna zodpovednosť predstavuje najväčšiu priepasť medzi klasickým žoldnierom a legálnym bezpečnostným kontraktorom. Zatiaľ čo žoldnieri operujú v šedej zóne bez medzinárodného dozoru, kontraktor pracujúci pre inštitúcie, ako je Európska únia, podlieha mimoriadne striktným pravidlám použitia sily (Rules of Engagement).

Použitie zbrane je prípustné výlučne v situáciách nutnej obrany a krajnej núdze – pri priamom útoku na chránenú osobu alebo vlastný život. Navyše, bilaterálne dohody zabezpečujú, že európsky personál podlieha jurisdikcii a súdom svojich domovských štátov.

Samotná denná rutina kontraktora v rizikovej oblasti nemá veľa spoločného s akčnými filmami. Kijaba ju definuje známym bezpečnostným pravidlom: „Deväťdesiatdeväť percent času je čakanie a rutina, no to jedno percento je absolútne kritické.“

Zabezpečenie ochrany VIP zahŕňa precízne plánovanie tzv. predvojom – preverovanie trás, zisťovanie bezpečných miestností (safe rooms), časové kalkulácie presunov v opancierovaných vozidlách a neustále sledovanie atmosféry v uliciach („meranie teploty“ mesta).

Vojna a bezpečnostný biznis podľa Kijabu nie sú čiernobiele. Za deklarovanými hodnotami, ideológiami a politickými vyhláseniami sa takmer vždy skrýva moc, vplyv a boj o peniaze. Civilný pozorovateľ by si mal preto zachovať zdravú skepsu a nehodnotiť globálne konflikty iba na základe zjednodušujúcich novinových titulkov.

Pre viac rozhovorov so zaujímavými osobnosťami sleduj aj ďalšie epizódy Za hranicou.