27-ročná Monika vyhorela ako sestrička: „Uvedomila som si, že nemám supermanovský plášť.“ (ROZHOVOR)

Monika Považanová má 27 rokov a zdravotníctvo pozná na vlastnej koži. Ako praktická sestra – asistentka pracovala približne dva roky, kým ju náročné služby a psychické vyčerpanie priviedli k vyhoreniu. Zo zdravotníctva odišla, no postupne si k nemu našla cestu späť.

Dnes pomáha ľuďom so sťaženým prístupom k zdravotnej starostlivosti a začína doktorandské štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rozhovore otvorene hovorí o vyhorení v mladom veku, nedostatku sestier, náročných pracovných podmienkach aj o tom, prečo zdravotníci potrebujú viac uznania a ľudskosti.

Môžeš nám prezradiť, kedy si začala pôsobiť v zdravotníctve? Kde sa začala tvoja cesta?

Približne dva roky, potom som vyhorela a išla študovať sociálnu antropológiu. V poslednom ročníku som sa do nemocnice vrátila na polovičný úväzok, pretože mi chýbala. Teraz začínam doktorandské štúdium na lekárskej fakulte. K zdravotníctvu som sa teda napokon vrátila, hoci trochu inou cestou, než som si pôvodne predstavovala.

Ako si v tomto odbore začínala?

V roku 2018, ešte ako študentka. Bola to moja prvá brigáda a prvý kontakt s realitou po škole, na orto-traume v jednej z bratislavských nemocníc. Už vtedy som vnímala nedostatok zdravotníkov, hoci podľa mňa ešte nebol taký výrazný ako dnes.

Na niektorých oddeleniach vedeli slúžiť po dvoch a mali sanitára alebo zdravotníckeho asistenta, no pamätám si aj zatváranie oddelení. Moja prvá výplata vrátane nočných a víkendov bola približne 623 eur v čistom. Ešte mi strhli asi 20 či 30 eur za ubytovanie; v hrubom to bolo okolo 800 eur.

Prečo si pri tom nakoniec zostala?

Chcela som si zdravotníctvo vyskúšať aj popri škole, keďže som študovala ošetrovateľstvo. Pôvodne som mala ísť na brigádu do pražskej nemocnice, kde som bola prijatá na UKF a chcela som pracovať popri štúdiu.

V Prahe boli veľmi milí a tešila som sa tam, plánovala som ísť na ortopédiu. Nevedela som si však vybaviť potrebné povolenie na prácu zdravotníckeho pracovníka, a tak sme sa dohodli, že sa môžem vrátiť o rok.

Zavolala som preto do bratislavskej nemocnice, kde mi ponúkli podobnú možnosť. Keby som mala potrebný doklad, išla by som do Prahy – mala som tam vyšší zárobok a podľa vlastnej skúsenosti aj veľmi dobre nastavené podmienky pre brigádnikov.

Na akých oddeleniach si vlastne pracovala?

V Bratislave som približne rok pracovala na gynekológii. V jednom období boli oddelenia spojené, takže sme mali operačné pacientky aj tehotné ženy. Bolo to náročné, pretože sme mali všetko naraz, ale veľa som sa naučila a práca ma bavila.

Už vtedy som cítila nedostatok personálu. Bola som najmladšia, mala som jednu mladšiu kolegyňu a ostatné boli výrazne staršie, niektoré už v preddôchodkovom či dôchodkovom veku. Keď som sa s jednou z nich stretla po šiestich či siedmich rokoch, stále tam pracovala. Niekedy mám pocit, že naše zdravotníctvo držia nad vodou najmä staršie sestry.

Z toho, čo počúvam, mladí ľudia dnes nechcú ísť do zdravotníctva, však?

Niektoré moje spolužiačky sa stali sestrami a práca ich naozaj napĺňa. Iné už odišli. Jedna napríklad začala pracovať ako farmaceutická reprezentantka a túto prácu si pochvaľuje viac než služby. Každý to má inak.

Kedy prišla fáza, že si si povedala, že tu už je tvoja hranica?

V októbri 2020 som nastúpila do pražskej nemocnice na jednotku intenzívnej starostlivosti na kardiochirurgii, keď sa začínala druhá vlna pandémie. Mali sme aj covidové lôžka. Systém služieb bol náročný: niekedy som išla z nočnej do nočnej a mala som tri či štyri nočné po sebe, fungovalo sa v režime krátkeho a dlhého týždňa.

Na konkrétnom pracovisku som mala viac kompetencií, než som bola zo Slovenska zvyknutá, a vykonávala som aj činnosti, ktoré som predtým nerobila. Mala som pocit, že ešte nie som dostatočne zručná a potrebovala som si na nový systém zvyknúť.

Zároveň som sa tam cítila dobre. Po službe sme sa vedeli spontánne stretnúť, podporovali sme sa a mala som mentorku, na ktorú som sa mohla kedykoľvek obrátiť. Dala mi materiály a proces zaučenia bol dobre nastavený – trval približne tri až šesť mesiacov, počas ktorých som sa na ňu mohla obrátiť, kým som bola pripravená samostatne sa starať o pacienta.

Napriek tomu si vyhorela?

Áno, po približne roku a niečo sa na mňa všetko nakopilo. Kamaráti a spolužiaci boli v inej životnej fáze, ja som bola unavená zo služieb a cítila som extrémnu únavu. Diagnostikovali mi aj tetániu a navštívila som psychológa. Uvedomila som si, že nemám supermanovský plášť a nedajú sa všetci zachrániť. Chcela som pomôcť každému, ale nešlo to.

Bola som veľmi mladá a nemala som ešte dostatok skúseností. Spávala som dve-tri hodiny, bola som plačlivá, rozplakala som sa aj bez zjavného dôvodu a nechcela som veľmi komunikovať. Začala som si menej veriť, počas služieb som sa stále kontrolovala a bála sa, aby som pacientovi neublížila. Pracujeme s ľudskými životmi a chyba môže mať vážne následky. Preto bolo najlepšie rozhodnutie odísť.

Čo si urobila potom?

Po PN a období na úrade práce som mala ešte poslednú brigádu v nemocnici. Potom som sa rozhodla pre sociálnu antropológiu, hoci som mala možnosť znovu nastúpiť na ošetrovateľstvo a dorobiť si ďalšie tri roky. Postupne mi však zdravotníctvo začalo chýbať. V roku 2024 sme mali na škole job fair a bola tam aj Výskumná a inovačná autorita.

Hovorila som o zdravotníctve, pretože som už pri bakalárskej práci skúmala socioekonomický status a postoje k zdraviu a zdravotnej starostlivosti. Prihlásila som sa aj do programu Misia zdravie a ako stážistka som sa stretávala s odborníkmi a pacientskymi organizáciami. Lepšie som pochopila, ako ľahko sa pacient môže v systéme stratiť a aké problémy riešia zdravotníci. Povedala som si, že sa k zdravotníctvu vrátim aspoň čiastočne, nie na plný úväzok.

Chceš mu teda pomáhať skôr z inej pozície než priamo v nemocnici?

Aj, aj. Antropológia mi pomohla pozerať sa na zdravotníctvo z inej perspektívy. Začala som rozumieť tomu, koľko čo stojí, ako fungovanie systému ovplyvňuje legislatíva a aký dopad majú rozhodnutia na zdravotníkov aj pacientov.

Keď sme ako zdravotníci kritizovali rozhodnutia prichádzajúce zhora, často sme nevideli celý proces, ktorý za nimi bol. Predtým to pre mňa boli akoby oddelené svety – zdravotníci, pacienti a ľudia, ktorí rozhodujú. V skutočnosti sa všetky rozhodnutia napokon dotýkajú pacienta, na ktorého sa podľa mňa často pozerá málo.

Veľmi si vážim pacientské organizácie a občianske združenia, ktoré robia veľa a pomáhajú tam, kde vznikajú medzery v dostupnosti starostlivosti.

Vďaka čomu si sa z vyhorenia dostala a mohla si sa vrátiť?

Zdravotníctvo mi veľmi chýbalo a zároveň som dozrela. Keď som mala dvadsať či dvadsaťjeden rokov, na niektoré situácie som možno nebola pripravená. Okolo dvadsiatich šiestich som sa na ne pozerala inak. Aj počas štúdia antropológie som si zadania často prepájala so zdravotníctvom, hoci s ním pôvodne nesúviseli. Bavilo ma o ňom čítať a skúmať ho.

Pomohlo mi aj to, že som sa na kolegyne začala pozerať nielen ako na zdravotníčky, ale aj ako na ľudí s rodinami, starosťami a vlastnými problémami. Bolo mi ľúto vidieť, aké sú niektoré vyčerpané, najmä staršie sestry.

Ich skúsenosti sú nenahraditeľné a zaslúžia si väčšie uznanie aj lepšie finančné ohodnotenie. Sestra s ročnou praxou nemá rovnaké skúsenosti ako tá, ktorá pracuje tridsať rokov. Pri hodnotení starších sestier by sme mali myslieť aj na podmienky, v ktorých roky pracujú.

Čo by sa podľa teba malo zmeniť v prístupe k zdravotníkom?

Staršie sestry majú obrovské vedomosti a praktické skúsenosti, ktoré si zaslúžia väčšie uznanie aj lepšie finančné ohodnotenie. Často počúvame, že sú unavené či nepríjemné, no treba sa pozrieť aj na podmienky, v ktorých pracujú celé desaťročia: nedostatok personálu, administratívu a stále väčšie nároky. Medzi pacientmi a zdravotníkmi potom vzniká nepochopenie.

Pacient má svoje potreby, zdravotník pracuje pod tlakom a nemusí mať dosť času. Obe strany potom môžu byť frustrované a nemusia si uvedomovať, čo prežíva tá druhá. Chcela by som prispieť k väčšej empatii. Niekedy pomôže aj milé slovo, vypočutie, objatie či obyčajná prítomnosť pri človeku. Mala som veľkú radosť, keď ma pacient objal a poďakoval mi, no také uznanie si zaslúžia aj kolegyne, ktoré túto prácu robia roky.

Ako veľmi ovplyvňuje nedostatok sestier pacientov aj samotné zdravotníčky?

Sestry často slúžia samy, najmä v noci. Nie je to ich chyba, ale problém systému. Chýbajú aj sanitári a ďalší pomocný personál, bez ktorého zdravotníctvo nemôže fungovať. Ak má sestra na starosti napríklad tridsať pacientov, nemôže byť všade naraz. Niektorí pacienti to chápu, iní nevidia, čo sa deje za oponou. Zdravotníci majú rodiny, vlastné ochorenia a starosti; niektoré sestry sú matky samoživiteľky.

Napriek vyčerpaniu niekedy prídu do služby choré, pretože sa boja, že ich nebude mať kto zastúpiť. Ak však ochorie alebo odpadne sestra, ktorá je na oddelení sama, ohrozená môže byť aj bezpečnosť pacientov.

Vzniká začarovaný kruh: jedna ochorie, ostatné ju zastupujú a postupne sa vyčerpajú tiež. Niekedy zostávame v práci aj po skončení služby, aby sme dokončili, čo sme nestihli, a nezaťažili kolegyne. Veľmi záleží na kolektíve – keď si ľudia pomáhajú, zvládajú aj náročné chvíle lepšie.

Myslí sa podľa teba na duševné zdravie zdravotníkov?

Závisí to od zariadenia. V nemocnici, kde som pracovala, sa zbierali údaje o duševnom zdraví zdravotníkov a mohli sme využiť externých psychológov. Keď sme sa o tom rozprávali, videla som, že sa tomu venujú. Otázne však je, či sa zdravotníci odvážia povedať pravdu.

Súčasná situácia môže vplývať na dôveru: aj pri anonymnom dotazníku sa ľudia boja, že sa niekto dozvie, ako sa cítia, alebo že prídu o prácu. Radšej predstierajú, že je všetko v poriadku, až kým nepadnú na dno. Podobne je to aj s chodením do práce počas choroby. Niektorí sa boja, čo sa stane, keď vypadnú zo služby, a vedia, že personálu je už teraz málo.

Stačilo by vychovať viac sestier?

Nie. Odhaduje sa, že na Slovensku chýba 14- až 16-tisíc sestier, ale nemáme neobmedzené kapacity škôl ani ľudí, ktorí by sa mohli venovať výučbe ďalších študentov. Musíme riešiť aj to, prečo zdravotníci odchádzajú a prečo mladí do zdravotníctva nechcú ísť. Dôležité sú pracovné podmienky, náročnosť povolania aj možnosti štúdia.

Aj keby sme prijali viac študentov, musíme mať kapacity na ich výučbu a ľudí, ktorí sa im budú venovať. Nestačí zvýšiť počty študentov, ak potom nevieme zabezpečiť podmienky, v ktorých budú chcieť pracovať. Nedostatok zdravotníkov pritom nie je len slovenský problém, chýbajú milióny ľudí na celom svete. Predlžuje sa dĺžka života a rastie tlak nielen na nemocnice, ale aj na sociálne služby a zariadenia pre seniorov. Ak tieto kapacity nebudú stačiť, záťaž zdravotníkov sa bude ďalej zvyšovať.

Vnímaš, že zdravotníci po škole odídu do zahraničia alebo mimo odboru?

Určite nie všetci zostanú na Slovensku. Niektorí odídu do zahraničia a iní pracujú mimo odboru. Z pohľadu štátu je to problém, keďže štúdium bolo zadarmo, no veľa závisí od pracovných podmienok. Ja to však vnímam aj tak, že ak niekto zachraňuje životy na Slovensku alebo v zahraničí, stále pomáha človeku.

Pre mňa je zdravotníctvo krásne práve tým, že pomáhate bez ohľadu na to, koho človek volil či akú má národnosť. V iných sektoroch zamestnávatelia bojujú o ľudí a ponúkajú benefity. Nemocnice majú možnosti obmedzené, napríklad pri flexibilnom pracovnom čase či práci z domu, a mnohé sú zadlžené. Nemajú dosť peňazí ani ľudí.

Keď porovnáš Slovensko a Česko, kde si sa cítila lepšie?

Úprimne, v Česku. Hovorím o období, keď som tam pracovala, nie o dnešnom stave, ktorý by som musela znova zažiť, aby som ho vedela porovnať. Mala som pocit, že systém bol lepšie nastavený a nedostatok zdravotníkov nebol taký citeľný. Mali sme aj ďalší pomocný personál, napríklad sanitárku či pracovníčku, ktorá pomáhala s jedlom a čajmi.

Dostali sme pracovné oblečenie vrátane topánok, šiat a nohavíc. Aj keď niekto chýbal, jeho neprítomnosť nebola taká citeľná ako na pracoviskách, kde som pôsobila na Slovensku. Lepšie sa mi zdali aj možnosti vzdelávania.

Počas covidu som v Česku dostala za tri mesiace približne 60-tisíc českých korún, presnú sumu by som si musela overiť. Dostávali sme aj príplatky za covidové služby, približne dvetisíc korún za službu. Na Slovensku som za covid dostala asi sto eur, z ktorých mi ešte niečo odpočítali. Rozdiel vo výplate bol výrazný.

Čomu sa venuješ teraz?

Pracujem v občianskom združení, kde pomáhame ľuďom so sťaženým prístupom k zdravotnej starostlivosti, napríklad ľuďom bez domova, utečencom či ľuďom, ktorí zažili násilie. V teréne poskytujeme základnú zdravotnú pomoc – ošetrujeme rany, meriame tlak a pomáhame podľa aktuálnych potrieb a našich možností.

Keď treba, pomáhame aj s prístupom k ďalšej zdravotnej starostlivosti, sociálnym službám či iným formám pomoci. Táto práca ma baví a dáva mi zmysel. Zároveň som začala doktorandské štúdium na lekárskej fakulte, kde skúmam diskrimináciu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Je to pre mňa dobrá kombinácia: zostávam v kontakte s praxou a zároveň robím výskum.

V nemocnici ma niekedy frustrovalo množstvo administratívy a mala som pocit, že papiere sú dôležitejšie než pacient. Dokumentácia je, samozrejme, nevyhnutná, ale najviac ma vždy bavil priamy kontakt s pacientmi a možnosť vidieť výsledky svojej práce.

Nebojíš sa, že znovu vyhoríš?

Už poznám príznaky a viem, že keď na mňa prichádza únava, musím spomaliť. Kedysi som si hovorila, že nemôžem vyhorieť, lebo som mladá a ešte nemám odpracovaných päť až sedem rokov, ako nám vraveli v škole. No vyhorenie môže prísť oveľa skôr, dokonca aj po prvom týždni.

Veľa závisí od prostredia. Môžete byť skúsený a zručný zdravotník, ale ak sa ocitnete v prostredí, ktoré vám nesadne, môžete vyhorieť. Nie je to osobné zlyhanie. Sme ľudia, nie stroje, a ak sa bojíme o únave a vyhorení hovoriť, nič nezmeníme.

Vyhorenie nemusí znamenať len úplné vyčerpanie; môže sa prejavovať únavou, stresom či nesústredenosťou, čo má dosah na pacienta, kolegov aj nás samotných.

Čo by si poradila niekomu, kto chce ísť pracovať do zdravotníctva?

Nebáť sa. Pre mnohých je zdravotníctvo práca, ale podľa mňa aj poslanie. Pacienti s vami svojím spôsobom zdieľajú svoje životy a niektorých si budete pamätať navždy – či už pre pozitívnu, alebo negatívnu skúsenosť. Pristupujte k nim tak, ako keby to bola vaša rodina, alebo tak, ako by ste chceli, aby sa správali k vám.

Začiatky sú ťažké, preto si pripomínajte, prečo ste sa stali zdravotníkmi. A pýtajte sa. Mladí aj starší sa niekedy boja, že budú vyzerať hlúpo alebo že niečo nevedia zo školy. Radšej sa opýtam desaťkrát, než by som mala urobiť chybu.

Je niečo, čo by si chcela odkázať mladým aj skúsenejším zdravotníkom?

Spolupracujte a pomáhajte si. Na pracoviskách sa môžu objaviť nepríjemné vzťahy, ohováranie či šikana, no zlé správanie nemusíme posúvať ďalej. Nemôžeme vždy ovplyvniť, ako sa k nám správajú ostatní, ale môžeme ovplyvniť vlastné správanie.

Učme sa od skúsenejších kolegov, pretože majú vedomosti a praktické skúsenosti, ktoré nenájdeme v učebniciach. Zároveň netreba tolerovať nevhodné správanie. Dôležité je nájsť si kolektív, v ktorom sa vieme podporiť a požiadať o pomoc. Možno práve naša generácia môže prispieť k tomu, aby bolo zdravotníctvo ľudskejším prostredím pre pacientov aj zdravotníkov.

Keby si mala povedať niečo, čo by sa malo zmeniť celkovo, čo by to bolo?

Zdravotníctvu obetujeme veľkú časť života. Pracujeme v noci, cez víkendy a sviatky a často prichádzame o čas s rodinou. Práca nám preto musí dávať zmysel. Ak ho strácame alebo sme veľmi vyčerpaní, môže pomôcť prestávka, ak si ju môžeme dovoliť. A ak zistíme, že zdravotníctvo nie je naša cesta, nie je to zlyhanie. Možno si nájdeme niečo iné a raz sa k nemu vrátime.

Zlepšenie neznamená iba vyššie platy, nové prístroje a lepšie medicínske postupy. Môžeme začať aj vlastným prístupom: pomôcť kolegyni, vypočuť pacienta a správať sa k ľuďom ľudsky. Aj keď sme unavení či frustrovaní, skúsme to neprenášať na kolegov a pacientov.

Viem, že sa to ľahko hovorí a ťažšie robí, aj ja s tým niekedy bojujem. Ak sa však budeme snažiť byť k sebe ľudskejší a pomáhať si, môže sa nám to postupne vracať.

Aký odkaz toto všetko v tebe zanechalo?

Zdravie je jedna z najdôležitejších vecí, ktoré máme, no často si jeho hodnotu uvedomíme až vtedy, keď oň začneme prichádzať alebo vidíme, čo prežíva niekto blízky. Preto by sme nemali zabúdať na ľudskosť a empatiu voči pacientom aj kolegom. A nezabúdajme ani na seba.

Nájdime si niečo, čo nás baví a pomáha nám oddýchnuť si – prechádzku, čas s blízkymi alebo čokoľvek iné. Je krásne pomáhať druhým, ale nemali by sme pritom stratiť samých seba. Možno nezmeníme celý systém zo dňa na deň, ale môžeme začať od seba a tým, ako sa správame k ľuďom okolo nás, prispieť k tomu, aby bolo zdravotníctvo o niečo lepšie.