Janka žije svoj americký sen: V New Yorku nikto nevykrikoval ako na Slovensku, že si divadelníci zaslúžia menšiu podporu (ROZHOVOR)

  • Janka Holková urobila odvážny krok, rozhodla sa opustiť svoje zázemie, ukončila pracovný pomer v televízii Markíza a odišla do New Yorku
  • Jej cesta za úspechom však bola tŕnistá, oklamali ju, ocitla sa v podstate na ulici a vyzeralo to tak, že New York bude musieť opustiť
  • Dnes patrí k stabilným členom West End Artists Company, spravuje sociálne médiá a stará sa o chod 2 Off Broadwayských divadiel
Jana Holková, herec, New York
Foto/Zuzana Krajči
  • Janka Holková urobila odvážny krok, rozhodla sa opustiť svoje zázemie, ukončila pracovný pomer v televízii Markíza a odišla do New Yorku
  • Jej cesta za úspechom však bola tŕnistá, oklamali ju, ocitla sa v podstate na ulici a vyzeralo to tak, že New York bude musieť opustiť
  • Dnes patrí k stabilným členom West End Artists Company, spravuje sociálne médiá a stará sa o chod 2 Off Broadwayských divadiel

Ako jedna z mnohých neuspela na prijímacích skúškach na VŠMU. Ako jedna z mála sa však dokázala presadiť v americkom kultúrnom biznise. Janka Holková pracuje v New Yorku ako asistent general manager a social media manager pre West End Artists Company. Taktiež pracuje ako house manager pre dve Off Broadwayské divadlá, zahrala si aj v niekoľkých predstaveniach a zmluvu podpísala s Actor’s Equity Union. 

Napriek rozbehnutej kariére v televízii Markíza sa rozhodla Slovensko opustiť. Chcela sa presadiť aj za hranicami. Jej rodina nebola z tohto nápadu nadšená a vnímala ju ako „rojka“. Rodičovské rady neposlúchla, odletela a dnes je neodmysliteľnou súčasťou West End Artists Company. 

Na Slovensku o nej veľa ľudí nevie, no za veľkou mlákou s ňou robili rozhovory viaceré médiá. Za svoje úspechy je vďačná a pripisuje ich aj svojej dobrodružnej povahe. Dlhší čas strávila aj v Anglicku a Austrálii. Rada spoznáva nové kultúry, ľudí či jedlá. Potrebuje stále nové impulzy a vďaka nim sa posúva vpred. V rozhovore nám prezradila viac o jej kariére, objasnila, ako fungujú divadlá v New Yorku, ale priblížila nám aj bežný život Newyorčana. 

  • Či sú americké divadlá dôslednejšie v reklamnej kampani
  • Ako NewYorčania vnímajú koronavírus a s ním súvisiace opatrenia
  • Či sú v New Yorku platové podmienky pre divadelníkov lepšie ako na Slovensku
  • Že v New Yorku je byrokratickejší systém ako na Slovensku
  • Či americké produkcie riešia prízvuk a výslovnosť
  • Že pracovné pozície v divadlách sú rodovo vyvážené

Jani, v úvode som vypichla asi 3 tvoje povolania. V skutočnosti ich máš ešte viac. Ako si zvládaš prerozdeliť prácu pri takomto pracovnom nápore?

Správna organizácia času je kľúčová. Moje zamestnania v NYC, teda skôr funkcie, súvisia spolu a sú pre toho istého zamestnávateľa. Víza mi ani neumožňujú pracovať inde. Nemusím sa teda naháňať, presúvať sa z budovy do budovy či prispôsobovať sa viacerým pracovným úväzkom.

Ale pravdou aj je, že som veľmi aktívny človek a vždy som bola rozbehaná na všetky strany. Škola, robota, iná škola, iná robota, krúžky a to všetko naraz. Neviem si seba predstaviť úplne v klasickom štýle života „od 9 do 5“.

Nesmierne ma baví všetko, čo sa týka divadla, čiže som za každú príležitosť vďačná. Pre naše divadlá som dokonca pracovala ako kostymérka. Bolo to veľmi vtipné, napriek tomu, že módu milujem a som známa „handrárka“, nevedela som prišiť ani gombík. Vďaka tejto príležitosti už viem.

 Je viacero prác potrebných na prežitie v New Yorku? 

Sú Newyorčania, ktorí behajú z práce do práce, niektorí aj do tretej, aby sa uživili. Ale to asi neplatí iba pre Newyorčanov. Áno, život v New Yorku je drahý. Našťastie, mne moja práca, aj keď práca vo viacerých funkciách, stačí. Nemusím si privyrábať nikde pomimo.

A nie je to preto, že by ma dotovali rodičia. Odkedy som ešte na strednej utiekla z domu, snažím sa byť finančne nezávislá. Podvedome ma však v pokoji udržuje myšlienka, že ak by som potrebovala, mám sa na koho obrátiť.

Sú platové podmienky pre divadelníkov v New Yorku lepšie ako na Slovensku? 

Ťažko povedať, záleží na tom, kde si. Iné je to na Broadway, iné na Off Broadway. Taktiež to závisí od konkrétneho producenta a výšky jeho investície. Samozrejme, je tu isté minimum, pod ktoré sa nesmie ísť. Toto minimum je vyššie ako na Slovensku. Ale treba do úvahy brať, že v New Yorku je úplne iná životná úroveň a iné výšky výdavkov.

Svojím odchodom do New Yorku si sa definitívne vzdala miesta v Markíze. Neľutuješ to?

Ja som vlastne v Markíze tak postupne prestávala pracovať, odkedy som si uvedomila, že už nechcem strácať čas. Aj keď ma práca dramaturgičky a reportérky pre Teleráno, rovnako ako aj práca redaktorky pre rôzne iné programy veľmi bavila, prišiel moment, kedy som si uvedomila, že toto robiť nechcem. Moja vízia bola venovať sa naplno herectvu.

A tak som ako vysokoškoláčka išla študovať na Cirkevné konzervatórium v Bratislave – opäť medzi 14-ročné deti a opäť sa učiť písať ospravedlnenku pre triednu učiteľku. Vďaka škole a Markíze som však získala potrebné skúsenosti. A vieš čo? Ani trošku svoj odchod neľutujem! Pre môj herecký a osobnostný rast bolo toto rozhodnutie nesmierne dôležité.

Prečo práve New York? Mala si tam dohodnutú nejakú prácu?

Tak nejako som vždy vedela, že raz tam chcem ísť žiť aspoň na rok. Počas školy som využila možnosť Work&Travel a išla tam na pár mesiacov pracovať do fast foodu. Iná pracovná ponuka tu nebola a ja som nechcela ísť nikam inam. A potom, ako to už v New Yorku chodí, náhodou som spoznala na jednej roof top párty bývalú modelku, ktorá si založila neziskovú organizáciu a hľadala dobrovoľníkov.

Predpokladala som, že budem klasicky naberať jedlo ľuďom bez domova, ale na pohovore mi povedala, že som veľmi šikovná a chce, aby som jej pomáhala v kancelárii. Víza mi skončili, vrátila som sa domov, no v spolupráci sme naďalej pokračovali – spravovala som sociálne médiá pre jej organizáciu a pridružené projekty. Robila som to na dobrovoľnej báze, ona mi však ponúkla platenú stáž, na základe ktorej som získala ďalšie víza.

 Víza v Amerike je náročné získať. Nemala si s tým problém?

Víza Work&Travel je pre študentov relatívne jednoduché získať. Ak chceš v New Yorku stráviť dlhší čas, je to komplikovaný proces.
Ja som sa vďaka mojej platenej stáži mohla do New Yorku vrátiť naspäť na rok a pol. Tiež to však nebolo také ružové. Jeden môj kolega sa môjho príchodu obával a vnímal ma ako ohrozenie jeho pracovnej pozície. Robil rôzne intrigy, zrazu som sa dozvedela, že mám pracovať zadarmo. 

Obalamutiť ma chceli tým, že by som mohla bývať u majiteľky na gauči. A na veľmi luxusnom gauči na Upper East side. Ja som to však odmietla, keďže nedodržali časť svojej dohody. Môj sponzor mi následne poslal email, v ktorom mi oznámil, že buď si nájdem do 2 týždňov prácu v rovnakom odvetví, alebo musím krajinu opustiť.

 

V Amerike si zostala, malo to teda happy end?

Po odstúpení z mojej hosťujúcej organizácie som sa ocitla v podstate bez práce a na ulici. Mala som už v New Yorku pár kamarátov, ktorí mi ponúkli možnosť dočasného bývania. Spávala som na chodbe na nafukovacom matraci a všetok čas som investovala do hľadania práce. Dva týždne je vražedné ultimátum na nájdenie si práce v takomto špecifickom odvetví. A to nehovorím o tom, že ako cudzinka som pre každého zamestnávateľa príťažou, keďže treba vybavovať množstvo papierov.

Nikdy som si nemyslela, že to poviem, ale Slovensko naozaj nie je najbyrokratickejšia krajina. Doma som o tom nikomu nepovedala, tlačili by na mňa, nech sa vrátim. Toto som nepotrebovala. Problémy sú na to, aby sa riešili. Táto krízová situácia ma nakopla a prácu som si našla v stanovenom termíne. 

Podnikateľ v Gastre: Viac ako polovica podnikov po kríze neotvorí

Plánuješ v New Yorku už definitívne zakotviť alebo koketuješ s myšlienkou návratu domov?

Čo ti mám na to povedať? Nie som typ, ktorý má svoj život naplánovaný do detailov. Všetko beriem tak, ako to príde. Nerada stagnujem a teším sa z každej pracovnej príležitosti. 

Momentálne mám však podpísanú zmluvu s Actor’s Equity Union. Je to jedna z hereckých únií v Spojených štátoch. Vďaka nej sa mi otvárajú dvere k oveľa väčším hereckým príležitostiam. Je naozaj náročné sa do nej dostať, poznám aj 50-ročných Američanov, ktorým sa to nepodarilo. 

Čo ti zo Slovenska najviac chýba?

Treska, babičkine bryndzové halušky, francúzske zemiaky, kapustnica. A ticho! Milujem New York, ale je to veľmi hlučné mesto. Človek si síce zvykne, ale to ticho, keď som na Slovensku, je úžasné. Ale, samozrejme, najviac mi chýba môj priateľ, rodina a kamaráti. 

V New Yorku s tebou robili už viaceré médiá rozhovory, zaujímajú sa o teba, no na Slovensku vie o tvojich úspechoch málokto. Necítiš sa ukrivdene? 

Snažím sa sústrediť vždy len na to pozitívne. Utápanie sa v sebaľútosti je najväčšou stratou času. Samozrejme, klamala by som, ak by som tvrdila, že mi to neprišlo ľúto. Každý má rád, keď je ocenený. Našťastie, existujú ľudia, ktorí si moje úspechy všímajú. Teraz nehovorím iba o médiách, ale aj o mojich najbližších, o mojej rodine a priateľoch. To je pre mňa povzbudzujúce. 

Si herečka, momentálne viac pracujúca mimo javiska. V divadle v New Yorku si už ale jedno predstavenie mala. Je vedenie divadiel otvorené aj pre zahraničných hercov?

Nie len jedno! Verím v to, že človek si vie nájsť priestor všade. Dôležitá je však otázka pracovných povolení. Ak nemáte správne pracovné víza, tak sa síce na castingu môžete zapáčiť, ale Off Broadway, Broadway a iné TV produkcie s vami uzavrieť zmluvu nemôžu. 

Môj šéf je aj generálnym manažérom niektorých Off Broadwayských produkcií a vďaka práci pre neho som sa s čistým svedomím zúčastnila castingov. Na niektorých som bola úspešná. Tak som sa dostala aj k Off Broadway kreditom, na ktoré som hrdá.

 

Javisková reč musí byť omnoho vycibrenejšia ako bežná hovorová. Nemala si problém s angličtinou, ako si bojovala s akcentom? 

Jazyková bariéra nie je pre mňa problém, keďže anglicky hovorím od detstva. Akcent môže byť komplikáciou, ale dá sa naňho pozerať aj ako na výhodu. Pre niektoré roly hľadajú vyslovene určitý druh akcentu. Pokiaľ chceš mať však otvorených viacero dverí, musíš na svojom prízvuku zapracovať.

Ako vnímaš postavenie žien v amerických divadlách? 

Mám pocit, že rodovo sú pozície vyvážené. Ak sa pýtaš na finančné ohodnotenie, tak ja som sa v našom, ale ani v iných divadlách a produkciách, nestretla s tým, že by sme boli menej ohodnotené ako muži. A to som ešte aj cudzinka! Obťažovanie tam berú veľmi vážne, čo je správne, ale niektoré veci mi prídu až prehnané. Obťažovanie je absolútne neprípustné, no v Spojených štátoch to vyústilo až do takej situácie, že muž sa obáva dať žene na pracovisku kompliment.

Slovenské divadlá sú častokrát poloprázdne. Ako sú na tom s návštevnosťou divadlá v New Yorku? 

Američania majú zmysel pre kultúru v sebe hlboko zakorenený. Chodiť do divadla je samozrejmé, notoricky známe predstavenia sú predmetom každodennej konverzácie. Broadway a Off Broadway sú veľmi navštevované turistami, ale aj domácimi z celých Spojených Štátov. 

Z hráča NHL sa stal policajt. Boris Valábik precestoval kus sveta, no jeho domovom bolo vždy Slovensko

Sú newyorské divadlá dôslednejšie v reklamnej kampani?

Ťažko povedať, pretože každý zvádza úplne iný boj. V New Yorku sa bijú o diváka, respektíve, aby sa o ich produkcii divák dozvedel, u nás skôr ide o to, či vôbec divák do divadla pôjde.

Ľudí na celom svete postihla koronakríza. Aká pomoc americkým divadelníkom prišla zo strany štátu?

V Amerike sa nerobil rozdiel medzi divadelníkmi a inou pracovnou skupinou. Každý, kto bol nahlásený v daňovom systéme, aj divadelníci, dostal jednorazové stimuly a ak si o prácu prišiel, tak aj podporu v nezamestnanosti. Mnohé divadlá mali oddialené či znížené nájmy. Napriek tomu viem o mnohých, ktorým hrozí zánik. Je to veľmi smutné pozorovať. 

 

Počas pandémie žiadali slovenskí umelci finančnú pomoc od štátu, na internete sa však na ich adresu rozprúdila vlna kritiky. Ako berie americká spoločnosť vás – divadelníkov? 

Tam sa tiež zastavil divadelný život, ale rozhodne nikto nevykrikoval, že divadelníci si zaslúžia menšiu podporu ako iné povolania. Je to práca ako každá iná a tak to aj vnímajú. Dokonca by som povedala, že v Amerike je to tvrdý biznis. Nedokážem pochopiť, prečo sa Slováci pozerajú na umelcov ako na „cirkusantov“ či bohatých lenivcov. Ono to možno trošku súvisí aj s tým, že sme závistlivý národ a nedokážeme sa tešiť z cudzieho úspechu. Tú závistlivosť pripisujem postkomunistickému komplexu. Ale môžem sa mýliť.

Od divadla si trošku oddýchnime. Situácia v New Yorku bola od prepuknutia koronavírusu veľmi vážna. Donald Trump s „hnusobou“ bojoval veľmi svojsky. Ako však situáciu vnímali Newyorčania? 

Na začiatku to bolo veľmi chaotické. Dlhé popieranie faktu, že pandémia existuje a neskoré zavedenie opatrení spôsobilo, že mnoho ľudí na to doplatilo a ešte stále dopláca. Na Slovensku bolo nosenie rúšok povinné, za nedodržanie ti hrozila pokuta. V New Yorku boli rúška iba dobrovoľné. V niektorých štátoch nosenie rúšok nie je povinné dodnes. Guvernér Andrew Cuomo aj starosta Bill de Blasio sa už v marci snažili o to, aby ľudia nosili rúška, dodržiavali odstupy či dezinfikovali si ruky. Mnohí podporovatelia republikánskej strany tieto opatrenia ignorovali už len z princípu, že títo dvaja páni sú demokrati. A to nechcem zachádzať do extrémov, akým bol napríklad plán únosu michigenskej guvernérky, ktorá zaviedla určité bezpečnostné opatrenia.

 Ako sa koronavírus dotkol bytostne teba?

Ako každému, tak aj mne pandémia zmenila život. Verím, že len dočasne. Rok 2020 som si predstavovala úplne inak. Na druhú stranu, všetko zlé je na niečo dobré. Ani som nedúfala, že sa niekedy opäť vrátim dokončiť si šiesty ročník na Cirkevné konzervatórium v Bratislave. A teraz som tu a opäť riešim ospravedlnenky do školy, aj keď pri online výučbe mi občas dochádzajú nápady. 

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech