Mladá Slovenka robila dobrovoľníčku v Keni: Ženy boli v IT lepšie, no aj tak boli podceňované

  • Ivka Uličná je šikovná Slovenka, ktorá sa dlhé roky venuje rozvojovej spolupráci
  • V rámci nej dobrovoľníčila v Keni 
  • Pracovala na projekte, ktorý sa zameriaval na podnikateľské a IT vzdelávanie na 12 stredných školách 
  • Na Slovensku teraz chystá akadémiu, ktorou chce pomôcť ženám v profesnom živote
Ivana Uličná
Ivana Uličná
  • Ivka Uličná je šikovná Slovenka, ktorá sa dlhé roky venuje rozvojovej spolupráci
  • V rámci nej dobrovoľníčila v Keni 
  • Pracovala na projekte, ktorý sa zameriaval na podnikateľské a IT vzdelávanie na 12 stredných školách 
  • Na Slovensku teraz chystá akadémiu, ktorou chce pomôcť ženám v profesnom živote

Vyštudovala si kriminológiu a medzinárodnú politiku na Univerzite v Huddersfielde v Anglicku. Prečo si vôbec odišla študovať do zahraničia a v čom bolo toto štúdium iné, než na Slovensku?

Hlavným dôvodom bolo, že som si hľadala cestu k rozvojovej spolupráci a na Slovensku sa študovať nedala. Zároveň som sa chcela zlepšiť v jazyku a lákalo ma žiť v kultúrne pestrom prostredí. Moje najlepšie kamošky boli jedna z Vietnamu, druhá zo Zimbabwe. Keď si uvedomíte, akí si viete byť blízki s ľuďmi z opačných koncov sveta a cítiť sa s nimi doma, dodáva to veľký pocit slobody. Zároveň to bolo veľmi formujúce obdobie aj čo sa týka prehodnocovania predstáv, hodnôt a stereotypov, ktoré som si so sebou priniesla. Potvrdilo sa mi, že mnohých vecí sa na Slovensku bojíme naozaj iba preto, lebo s nimi nemáme osobnú skúsenosť. 

Čo sa týka štúdia, mám pocit, že až tam som sa naučila kriticky myslieť. Takmer vôbec sme sa nebifľovali. Písali sme eseje, učitelia dávali dôraz na to, aby sme sa naučili správne myslieť, vyhodnocovať informácie, vytvárať si názory na základe dôkazov a faktov, ale aj argumentovať. Každý z nás mal tiež osobného tútora alebo tútorku, s ktorým sme sa stretávali každé dva týždne. Ich úlohou bolo previesť nás štúdiom a podporiť v čomkoľvek, čo by mohlo mať vplyv na náš akademický výkon. 

Pri zmienke o štúdiu vonku si viacerí povedia, že to určite stálo veľa peňazí. Ako si si štúdium a pobyt tam financovala?

Prvý rok študentskou pôžičkou, potom som už mala prospechové štipendium, cez ktoré som si financovala aj magisterské štúdium. Takto som si vedela vykryť univerzitné poplatky. Čo sa týka ostatných výdavkov, mala som aj štyri práce naraz. Som za to veľmi vďačná. Jednak vás to naučí naozaj dobre manažovať svoj čas, zároveň je to formujúce aj pre ego. Toto obdobie mi pomáha neupadnúť do akejsi amnézie, cítiť vďačnosť za všetko, čo mám, robím, aj za to, že mám voľný čas. Viem, že to vôbec nie je samozrejmosť. 

Ivana Uličná
zdroj: Ivana Uličná

Ide o celkom netradičný odbor, na čo sa štúdium zameriavalo a prečo si sa rozhodla práve pre túto univerzitu?

Primárnym dôvodom bolo, že sa tam na bakalárskom štúdiu dala študovať kombinácia medzinárodných vzťahov a kriminológie, čo som na iných univerzitách nenašla. Mohli sme si vybrať predmety zamerané na rozvojovú spoluprácu, ktorej som sa chcela venovať, v rámci čoho sme skúmali aj súvislosti medzi chudobou a zločinom, ich presahy do medzinárodnej politiky, ale aj fenomény ako štátom sponzorovaný terorizmus.

Táto kombinácia nám umožnila zamýšľať sa aj nad paradoxmi, keď štáty vyvážajú zbrane do chudobnejších krajín a potom tam za peniaze z rozvojovej spolupráce budujú nemocnice. Odborne sa to volá koherencia politík pre rozvoj, teda aby politiky štátu smerom k ekonomicky menej rozvinutým krajinám neboli schizofrenické. Aktuálnym príkladom je finančný balíček humanitárnej pomoci z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí v Náhornom Karabachu, ktorá je chvályhodná, ale nesmieme zabúdať na to, že sa tam bojuje práve zbraňami vyvezenými zo Slovenska do Azerbajdžanu.

Boli na škole okrem teba aj ďalší Slováci? 

Slovákov a Sloveniek tam bolo plno. Univerzita má dlhodobé spolupráce s univerzitami na Slovensku aj v Čechách, takže každým rokom pribudlo asi 15 ľudí z oboch krajín. Dokonca sme na univerzite s kamarátkami zakladali Czech/Slovak Society, v ktorej sme sa venovali prepájaniu študentov a študentiek z týchto dvoch krajín, aby sa spoznávali. Organizovali sme spoločné podujatia na univerzite aj mimo nej. Bol to taký kúsok Slovenska v Yorkshire. Zvykli sme si spolu hlavne variť, na univerzite sme spoluorganizovali International Food Festival, Cultural Exchange Events… Keďže univerzita bola v malom meste, po čase sme sa tam všetci poznali. Bola tam veľmi rodinná atmosféra a naozaj druhý domov, do ktorého sa doteraz vraciam aspoň dvakrát za rok za svojimi blízkymi, s ktorými sme stále v kontakte. 

Ivana Uličná
zdroj: Ivana Uličná

O rozvojovú spoluprácu si sa však zaujímala už dávno predtým, spolupracovala si s Dobrou novinou. Kde sa dá na Slovensku vôbec vzdelávať v rozvojovej spolupráci?

Študijné odbory rozvojovej spolupráce ako také na Slovensku zatiaľ neexistujú, čiastočne sa rozvoj dá študovať ako súčasť sociálnej práce a tropického zdravotníctva na Vysokej škole sv. Alžbety, niekoľko predmetov s touto tematikou integruje aj Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre. Potenciál aspoň čiastočne meniť našu informovanosť o rozvojovej problematike a ľudských právach má integrácia globálneho vzdelávania do formálneho aj neformálneho vyučovania. Jeho úlohou je nielen poukázať na prepojenosť celého sveta, ale hlavne viesť mladých ľudí k zodpovednosti, udržateľnému životnému štýlu, ktorý bude brať ohľad na druhých. Napríklad na ľudí, ktorí pre nás veci vyrobili alebo vypestovali. Podnecuje v nás túžbu prispieť k väčšej rovnosti a spravodlivosti pre každého. Toto vzdelávanie posilňuje aj schopnosť súcitu a porozumenia, čo vo svete aj u nás na Slovensku v týchto časoch nesmierne potrebujeme, a preto by bola na mieste aj väčšia podpora globálneho vzdelávania zo strany ministerstva školstva, napríklad jeho priame včleňovanie do učebných osnov. 

Mnoho o rozvojovej spolupráci sa ľudia dnes môžu dozvedieť z podujatí a rôznych aktivít mimovládnych organizácií. Práve napríklad prebiehal online filmový festival Jeden svet alebo výstava na stromoch o spravodlivom obchode, ktorú pripravila organizácia FairTrade. Odbornejšie vzdelanie môžu mladí ľudia získavať prostredníctvom dobrovoľníctva priamo v krajinách globálneho Juhu alebo na letných školách. 

Po UK si sa však nevrátila domov, ale išla si na sedem mesiacov dobrovoľníčiť do Kene. Na projekte si neskôr pracovala ako koordinátorka v Nadácii Pontis. Čomu si sa venovala?

V Keni som pracovala na projekte, ktorý sa zameriaval na podnikateľské a IT vzdelávanie na 12 stredných školách v jednej z najchudobnejších oblastí na juhozápade krajiny. Projekt fungoval na niekoľkých úrovniach – od zariaďovania počítačových učební, cez tréning učiteľov, až po zakladanie počítačových klubov a cvičných firiem, ktoré simulujú podnikateľské prostredie. So študentmi sme vyberali najlepšie podnikateľské nápady, ktoré mnohokrát riešili ozajstné problémy v ich komunitách. Čo ma pozitívne prekvapilo bolo, že študenti úplne prirodzene prichádzali aj s aspektom spoločenskej zodpovednosti svojich firiem – chceli pomáhať ľuďom s albinizmom, kupovať materiály od starších ľudí, ktorí mali menej príležitostí na zárobok. Učili sme sa, ako ich služby a produkty zdokonaľovať, ako zvládnuť finančný manažment, marketing, či prieskum trhu. V kenskom vzdelávaní je veľmi málo priestoru na kreativitu, pre mnohých študentov boli cvičné firmy prvým momentom, keď sa mohli sami rozhodnúť, čomu sa chcú venovať, niečo vymyslieť. 

Ivana Uličná Keňa
zdroj: Ivana Uličná

Nerozmýšľali ste aj nad spoluprácou so Slovenskom?

Áno, kenské a slovenské školy sme navzájom prepájali, decká medzi sebou obchodovali a živo komunikovali. Kým sa kenské decká odzeraním od slovenských študentov zdokonaľovali v práci v cvičných firmách, slovenskí študenti a študentky sa zlepšovali v anglickom jazyku aj medzikultúrnej komunikácii, ktorá je dnes veľmi dôležitá napríklad pri práci v medzinárodných spoločnostiach. Táto výmena bola veľmi obohacujúca a dokazovala, že rozvojová spolupráca prináša benefity obom stranám, navzájom sa od seba máme čo učiť.

Keď som po svojej dobrovoľníckej stáži začala na projekte pracovať v Nadácii Pontis, projekt sa každým rokom menil a rozvíjal. Organizovali sme takzvané inovačné veľtrhy, na ktorých študenti prezentovali svoje produkty. Oceňovali sme najlepšie nápady, ktoré dostali ďalší mentoring a malý funding na rozvoj. Založili sme prvý startup inkubátor v malom okresnom mestečku Voi, kde sme pokračovali v podpore nápadov s najväčším potenciálom. V hube sa decká učili programovať, pracovať s 3D tlačiarňou, pracovali na svojich nápadoch po škole, neskôr sme ponúkali IT programy a tréningy mäkkých aj tvrdých zručností celej komunite. Tento „vidiecky“ hub funguje dodnes.

Pôsobili ste teda na juhozápade krajiny, mala si možnosť aj cestovať po krajine?

Školy boli roztrúsené po buši aj v horách. Jedna z nich bola pod Kilimandžárom. Školy susedili s národným parkom Tsavo, takže sme počas voľna so študentmi chodili na rôzne prechádzky a výlety. Mala som čas oddýchnuť si aj pri mori.

Čo je o Keni dôležité povedať čo asi veľa ľudí nevie?

Metropola Nairobi je lídrom v IT a inováciách vo východnej Afrike a Keňa je svetovým priekopníkom v mobilnom bankovníctve. Odtiaľ sa potom začalo šíriť aj do Európy a ďalších regiónov. Telefóny tam má naozaj každý a poslať peniaze je spoľahlivejšie a jednoduchšie ako cez mnohé aplikácie, ktoré máme na Slovensku. A stačí vám na to naozaj najjednoduchší telefón s tlačidlami, nemusí to byť ani smartfón, dokonca nemusí mať ani farebnú obrazovku. V inkubátoroch a akcelerátoroch v Nairobi a Mombase som mala podobný pocit ako v inkubátoroch na Slovensku. Úplne to tam vibrovalo energiou, nápadmi, súťaživosťou, ale aj tímovým duchom a chuťou spolupracovať.  

Ivana Uličná škola Keňa
zdroj: Ivana Uličná

Otázka pre ľudí so stereotypmi o Afrike – ako si sa tam cítila a čo ťa najviac prekvapilo? 

Paradoxne som sa tam presvedčila o nezmyselnosti niektorých stereotypov, ktoré máme aj na Slovensku. Napríklad o tom, že k IT a programovaniu viac inklinujú alebo v ňom vynikajú muži. Taita Taveta je jednou z najchudobnejších oblastí a mať počítače na školách tam nie je bežné, preto sa tam ani nerozmohli rodové stereotypy o tejto oblasti. Keď sme začali organizovať inovačné veľtrhy, kde mali študenti príležitosť odprezentovať svoje produkty a získať mentoring a finančnú podporu, polovica tímov bola vždy dievčenská, a s chlapčenskými si boli naozaj silnou a vyváženou konkurenciou, dievčatá dokonca vynikali. Do celosvetovej súťaže startupov z celokenského kola od nás postúpili dvakrát po sebe dievčenské tímy. Napriek tomu, že v oblasti kde sme pracovali, neprevládal stereotyp, že IT majú v génoch skôr muži, potenciál dievčat bol mnohokrát podceňovaný. Dostávali ľahšie úlohy alebo menej pozornosti. 

Každopádne, prekvapilo ma aj to, koľko stereotypov majú Keňania o nás a že nie je príjemné byť na tej druhej strane. Utvrdilo to vo mne presvedčenie, že je dobré k veciam pristupovať s otvorenou mysľou a pracovať so stereotypmi, ktoré máme vžité. 

Ako ťa tento pobyt zmenil? 

Určite platí, že dobrovoľníctvo obohacuje najviac dobrovoľníka či dobrovoľníčku. Dáva človeku príležitosť urobiť zmysluplnú zmenu nielen v živote iných, ale najmä vo svojom, a tak to bolo aj v mojom prípade. V osobnej rovine mi dobrovoľníctvo dalo príležitosť otvárať sa novým skúsenostiam, vnímaniu, učeniu sa od nových ľudí, prehodnocovaniu vlastných presvedčení. Počas celého pobytu som mala veľmi silný, intenzívny pocit, že toto je presne to miesto, kde mám teraz byť a robím presne to, čo chcem v živote robiť. Ak vysielajúca organizácia dobre pripraví dobrovoľníka/dobrovoľníčku pred vycestovaním, je to cesta ako pochopiť veľa vecí a zorientovať sa v živote. Zároveň získavate sebaistotu, obrovskou hodnotou sú nové priateľstvá. S mnohými učiteľmi a študentmi a študentkami som v kontakte dodnes. 

Prostredníctvom dobrovoľníctva tiež rozvíjate svoje profesionálne zručnosti, čo je neskôr veľká výhoda pri hľadaní práce. Keďže som chcela pracovať v rozvojovom sektore, malo pre mňa veľkú hodnotu vidieť, ako funguje projektový manažment, ako sa píšu a plánujú nové projekty, aj ako si merať dosah. Dobrovoľníctvo má zmysel aj v súvislosti so zvyšovaním povedomia o rozvojových témach na Slovensku. Dobrovoľník/čka o svojej skúsenosti chce rozprávať, mne sa ešte doteraz nezavreli ústa (smiech).

škola Keňa dievčatá programovanie
zdroj: Ivana Uličná

Potom si sa chcela vrátiť späť do Veľkej Británie, vrátila si sa však na Slovensko, a to do Bratislavy do neziskovky Nadácie Pontis. Čo si mala na starosti?

V Nadácii Pontis som pracovala päť rokov najmä na rozvojových projektoch. Srdcovkou bol stále projekt Keňa, ale podieľala som sa aj na projektoch v Moldavsku či na Balkáne. Mala som na starosti projekty globálneho vzdelávania na Slovensku, ale aj projekty firemnej filantropie a firemného dobrovoľníctva.

Je rozvojový sektor atraktívny pre ľudí, čo sa týka pracovného uplatnenia? 

Najmä ak ide o mimovládny rozvojový sektor na Slovensku, záujem pracovať v ňom má určite viac ľudí, než má schopnosť absorbovať. Rozvojový sektor je atraktívny aj tým, že ponúka kombináciu zmysluplnosti práce, plnosti vzťahov, možnosti cestovať, spoznávať svet, učiť sa od iných kultúr. Pracujú v ňom, podobne ako je tomu v celom mimovládnom sektore, skvelí ľudia, ktorí vo vás podnecujú vieru, že snažiť sa o zmenu sa oplatí. Je veľmi motivujúce, ak sa máte od koho učiť, podnecuje to odhodlanosť aj vo vás. 

S finančným ohodnotením to už také ružové nie je a často práve tento faktor odrádza a to platí celoplošne pre drvivú väčšinu mimovládok na Slovensku. Mení sa to, ale veľmi pomaly. Mimovládne organizácie pritom často suplujú štát. Snažia sa zefektívniť vzdelávací systém, uľahčiť život pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, zlepšiť postavenie marginalizovaných komunít alebo prinášať na Slovensko inovácie v mnohých ďalších oblastiach. Aby tá práca prinášala ovocie, musia ju robiť odborníci a odborníčky so skúsenosťami aj know-how. Potrebujú však aj zaplatiť hypotéku, postarať sa o rodiny. 

Otázka je tiež, ako zatraktívniť iné sektory pre ľudí, ktorí chcú pozitívne meniť spoločnosť a svet. Presvedčiť ich, že aj v štátnej a verejnej správe môžu mať priestor posúvať veci dopredu. Že vo firmách môžu prispieť v otázkach inkluzívnosti a diverzity na pracovisku, zodpovednosti k životnému prostrediu, udržateľnosti, aj v otázke dopadu firmy na krajiny globálneho Juhu.  

Ivana Uličná
zdroj: Ivana Uličná

Dva roky pracuješ aj v Ambrele, platforme rozvojových organizácií na Slovensku. Čomu sa venujete? 

Ambrela spája 27 organizácií, ktoré sa venujú rozvojovej spolupráci, poskytujú humanitárnu pomoc pri konfliktoch a katastrofách doma aj v zahraničí a skvalitňujú výučbu na Slovensku prostredníctvom globálneho vzdelávania. Je to veľmi pestrá a dynamická komunita, ktorej súčasťou sú veľké aj malé organizácie, ale aj univerzity. Úlohou našej platformy je spoločne advokovať na Ministerstve zahraničných vecí, ale aj na úrovni Európskej komisie za to, aby naše organizácie mohli pomáhať čo najefektívnejšie. Pre členov pripravujeme vzdelávacie programy, prostredníctvom ktorých môžu zlepšovať svoje odborné kapacity, na našich stretnutiach zdieľame informácie a koordinujeme svoje aktivity. Najväčšou výzvou tento rok je určite vysporiadanie sa s dosahom pandémie na financovanie neziskových organizácií a ich schopnosť slúžiť komunitám, ktoré podporujú. 

Tým však tvoje aktivity nekončia. Teraz rozbiehaš akadémiu pre dievčatá na Slovensku – Boundless.  Čomu sa bude venovať?

Verím, že v ideálnom svete by stačilo, ak by sa chlapci a dievčatá v oblasti mäkkých zručností vzdelávali spoločne. Realitou však je, že ich v profesnom živote čakajú rozdielne výzvy a bariéry, ako napríklad dvojité štandardy. Chceme, aby mladé ženy na Slovensku mali k dispozícii nástroje, ako dosahovať ich ciele a sny v akejkoľvek oblasti, aby neboli obmedzované predsudkami či stereotypmi, a keď sa s nimi stretnú, aby ich vedeli identifikovať a efektívne k nim pristupovať. Práve preto sa akadémia volá Boundless, aby si mladé ženy uvedomili svoj obrovský potenciál, nekonečné možnosti, a aby sa necítili zviazané predsudkami a dvojitými štandardmi, či vlastnými sebalimitujúcimi presvedčeniami. Program Boundless prináša akademicky podložené riešenia, ktoré otvoria mladým ženám na vysokých školách dvere do takej vlastnej budúcnosti, ktorú si budú vedieť čo najlepšie samy riadiť. 

Ako bude prebiehať?

Náš program sa opiera o odborné štúdie v oblasti líderstva, neurovedy a efektívneho vzdelávania. Využíva metodológiu vytvorenú v úzkej spolupráci s University of Michigan a know-how skúsených a rešpektovaných expertiek a expertov zo Slovenska a USA. Akadémia Boundless prinesie koncept intenzívneho 5-dňového vzdelávacieho programu na Slovensku, ktorého cieľom je rozvoj profesných zručností, ako líderstvo, asertivita, prezentačné zručnosti, kritické a analytické myslenie mladých žien na vysokých školách. Tento tréning zároveň posilňuje ich sebadôveru a učí ich, ako sa popasovať so stereotypmi a dvojitými štandardmi na pracovisku. Ako si uvedomiť a poukázať na svoju pridanú hodnotu, ale aj ako sa uchádzať o vysnívanú pozíciu alebo si vypýtať vyšší plat.

Cieľom je tiež vytvoriť podpornú komunitu už počas štúdia, v ktorej účastníčky budú posúvať jedna druhú dopredu, zdieľať informácie, skúsenosti, príležitosti. Budú mať príležitosť stretnúť úžasné ženy, top odborníčky vo svojich oblastiach na Slovensku, ktoré sa s nimi podelia o vlastné skúsenosti z profesného života, rozvoja kľúčových zručností, prekonávania vlastných sebalimitujúcich presvedčení, či dvojitých štandardov spoločnosti. Chceme vytvoriť neformálne, dôverné prostredie plné ľudskosti, ktoré nám umožní takúto výmenu a úprimnú, otvorenú diskusiu. 

Ivana Uličná
zdroj: Ivana Uličná

Súhlasíš teda s tým, že postavenie pre ženy na našom trhu práce nie je rovnaké ako pre mužov?

Paradoxne, aj u nás na Slovensku počas štúdia baby vynikajú, dokonca u nás univerzitné vzdelanie ukončí 26,5 % žien a 19,8 % mužov. Ženy často dosahujú lepšie výsledky ako muži, tvrdo pracujú, a v škole sa to ukáže na známkach. Pracovné prostredie však oceňuje iné zručnosti, priam na ne dáva dôraz. Viete sa predať? Povedať nahlas svoj názor? Byť asertívna? Ohodnotiť sa? K tomu dievčatá vedieme málokedy. 

Ďalšou vecou je takzvaný sklený strop, keď je pre ženy veľmi ťažké dostať sa na vyššie pozície, ako stredný manažment. To je napríklad viditeľné v školstve, kde máme viac učiteliek, no väčšina riaditeľov sú muži. V mimovládnom sektore v oblasti, ktorej sa venujem, tvoria 90 % pracovníčok ženy, no väčšina riaditeľov sú muži. Zažila som situácie, kde pri obsadzovaní riaditeľskej pozície odmietli pozvanie na pohovor kvalifikované, veľmi sofistikované a silné profesionálky, pretože sa na to odborne necítili. Z mužov však prišli všetci oslovení. To nevypovedá nič zlé o mužoch, skôr o tom, ako vychovávame ženy. Máme málo sebavedomia. Neveríme si. Často citovaná štúdia KMPG ukazuje, že mužom na to, aby sa uchádzali o pracovnú pozíciu, priemerne stačí, aby zodpovedali 60 percentám jej popisu. Mnohé ženy potrebujú 100 percent, niekedy možno ešte viac. 

Posledné správy o Slovensku hovoria tiež o tom, že sme na treťom mieste od konca v rámci EÚ v dosahovaní pokroku v oblasti práce, ženy zarábajú o 21 percent menej než muži a podobne. 

Áno, je to tak. Dlhodobo zaostávame za celoeurópskym priemerom vo všetkých parametroch, ktoré meria Eurostat. Čo sa týka nerovnosti v odmeňovaní, na Slovensku to je to podľa posledných prieskumov okolo 21 %. Celoeurópsky priemer je 17 %. 

Čo by si povedala tým, ktorí si myslia, že takáto akadémia by mala byť aj pre mužov aj pre ženy?

Myslím si, že všeobecne by mladým ľuďom malo záležať na tom, aby rozvíjali svoje mäkké zručnosti. Avšak, sú to hlavne dievčatá, ktoré sa však okrem zvládnutia zručností musia naučiť vyrovnať sa so stereotypmi a dvojitými štandardmi, ktoré sa s osvojením týchto zručností spájajú. Príklady môžeme pozorovať všade naokolo. Ak má žena vysoký cieľ, je príliš ambiciózna, no pri mužoch slovo „príliš“ nepoužívame. Ak ženu baví, čo robí, chce sa profilovať ako odborníčka, a práca ju napĺňa, je označovaná ako kariéristka. Ako často sú označovaní mužskí odborníci ako kariéristi? Podobne je to napríklad s asertivitou, umením predať sa alebo odprezentovať svoje zručnosti. Dievčatá sa s dvojitými štandardmi stretávajú od detstva. Vychovávame ich tak, že si menej veria a boja sa ukázať svoje schopnosti a potenciál, aby nedostali tieto nálepky.

Ivana Uličná
zdroj: Ivana Uličná

Vy ste si teda vybrali ženy.

Na vzdelávanie mladých mužov v tejto oblasti sú z viacerých dôvodov vhodnejšie iné prostriedky ako by bol takýto spoločný program, napríklad projekty zvyšovania povedomia o týchto témach. Potrebujú si uvedomiť, že sa to deje, získať nástroje, ako pracovať s vlastnými vžitými stereotypmi, ako byť príkladom pre iných mužov a pomáhať tak vytvárať spravodlivú spoločnosť. Oboje by bolo veľmi ťažké odovzdať počas spoločného tréningu. Navyše potrebujeme vybudovať veľmi bezpečné prostredie pre zdieľanie, čo by bolo so zmiešanou skupinou ťažšie. Veľmi sa teším z toho, že aj v programe Boundless máme mužov, pre ktorých je táto téma dôležitá a chcú byť súčasťou pozitívnej zmeny. 

Ako ovplyvnila Boundless akadémiu momentálna epidemiologická situácia?

Tak ako všetci sme sa museli prispôsobiť aktuálnej situácii s pandémiou. Náš päťdňový intenzívny program Boundless sme presunuli na rok 2021, no už v januári spúšťame webináre s top expertkami z University of Michigan a mnoho ďalších zaujímavých aktivít. Čoskoro nás nájdete aj na Facebooku a Instagrame.

Aká je teda vízia akadémie?

Program Boundless vytvorí komunitu dynamických líderiek pripravených byť pozitívnou hybnou silou v našej spoločnosti, akoukoľvek cestou sa vyberú. Ak žena dokáže zmeniť svoj pohľad na seba, môže začať meniť aj systém, posúvať krajinu dopredu. Je dokázané, že rodová rovnosť pozitívne ovplyvňuje ekonomický rast krajiny aj sociálnu spravodlivosť. Je teda v záujme nás všetkých, aby ženy mohli využívať a napĺňať svoj potenciál. 

Najnovšie video

Najnovší podcast

[Podcast s Romčom] V kryptomenách je už 500 miliárd dolárov. Cez koronu narástli o šialených 40 percent

Najnovšie