Prestaň plánovať. Už to konečne sprav!

Tatiana Blazseková / 23. septembra 2015 / Lifehacking

V poslednom čase sa ľudia okolo mňa sťažujú: Chcel by som napísať knihu, ale neviem kde začať, chcela by som zmeniť prácu, ale neviem, čo by som potom robila. V podstate, všetci hovoria to isté: chceli by niečo zmeniť ale boja sa. Nie som žiadny motivačný rečník ani filozof ale niečo som sa naučila.

 

Samozrejme je jasné, že niektoré rozhodnutia sú dôležité, iné pomenej a o dôležitosti niektorých sa dozvieme až neskôr. Nie všetky rozhodnutia sú si teda rovné. Tak, ako existujú dobré rozhodnutia, existujú aj tie zlé. Hovorí sa síce, že neexistujú zlé rozhodnutia, ale čo si budeme klamať, existujú- viď história.

 

 

Každopádne, aj keď sa rozhodnete nekonať, je to taktiež voľba. Dá sa teda povedať, že človek sa rozhoduje medzi konaním alebo nekonaním. A presne sem sme sa chceli dostať. Táto voľba, konať alebo nekonať, je totižto veľmi ošemetná a komplikovaná záležitosť, ktorá zapríčiňuje existenčný strach a úzkosť. Strach spraviť voľbu. Uvedomujem si, že študenti filozofie by mi sem teraz plieskali Sartra, Tillicha a iných ale predsa len, nie sme filozofický portál, takže úvahy o voľbe a existencii si necháme na inokedy.

 

Strácame čas plánovaním, písaním životných cieľov, ktoré nikdy nesplníme. Bojíme sa, že spravíme niečo zle a sme opantaní bezvýznamnými detailmi. Mám veľmi rada plánovanie, kalendáriky, lístočky zelené, žlté, v tvare šípky, srdiečka, obláčiku… Veľakrát ma naštartujú ale po chvíli stratím paru a celé plánovanie bolo zbytočné, pretože všetko je v realite inak, ako na mojom TO DO Liste. Plánovanie je často dôvod, prečo stagnujeme.

 

Lukáš Alner – CEO slovenského med-tech startupu Diagnose.me

 

Riešenie: Stačí začať

 

Už niekoľko rokov chcem ísť na púť do Santiaga de Compostela. Nie je to zo žiadnych náboženských, spirituálnych či seba-nachádzajúcich sa dôvodov. Aj keď predsa len, ten posledný dôvod pripadá aj trochu do úvahy. Každopádne, každý kto sa na túto púť vydal, povedal len jediné: Keď prišiel do cieľa, cítil prázdnotu, akoby cieľ nebol skutočným cieľom. Najviac ľudí si aj tak pamätá na deň, kedy spravil rozhodnutie a vydal sa na cestu, kúpil letenky, ako a kam išiel, čo videli, čo zažili.

 

Mali by sme sa prestať tak veľmi báť a „riešiť“ (ako hovorí bratislavská smotánka), tie isté veci stále dokola. Môžeme to nazvať princípom bicykla: akoby meniť veci za pobytu bolo jednoduchšie. Aj učiť sa jazdiť bez držania je ľahšie keď sa bicykel hýbe, ako keď stojí.

 

 

Vyskúšajte len niektoré veci, ktoré som skúsila aj ja:

 

Oblečte si šuštiaky a choďte sa prevetrať, bežte, bicyklujte a je jedno kam. Objavte nové ulice a cestičky, neplánujte, len tak ledabolo zabáčate otáčajte a vykrúcajte, až kým sa netratíte. Fajn, ja viem, že v Nových Zámkoch nie je veľa možností stratiť sa ale skúste to. Okrem toho nebudete takí strnulí a zaujatí v rozhodovaniach.

Inak, mozog má takéto situácie veľmi rád, zrazu sa prebudí, musí rozmýšľať, plánovať, orientovať sa, spomínať si a vyratúvať, ako sa z tejto šlamastiky dostanete. Skúšajte veci, ktorých sa bojíte. Skúste si vyplniť žiadosť o nové zamestnanie. Povedzte vašej platonickej láske, že ste zamilovaný. Na vetu: „..a kto sa nám predstaví ako prvý?“ reagujte promptne. Zoberte mikrofón, postavte sa a so šarmom Jožka Vajdu na plné ústa povedzte, kto ste. Nech robíte čokoľvek, uvedomte si, ako z vás pomaly opadáva strach.

 

“Participujte na vlastnom živote, nenechajte sa len tak unášať. Proste začnite konať.“

 

Zdroj: medium.com, zdroj foto: ph_otography, pravda.sk

Pridať komentár (0)