Slovenka odišla z úradu a založila si vlastnú farmu. Dnes spracúva vlnu tradičným spôsobom a pečie si vlastný chlieb

Vyštudovali ste strednú odbornú školu drevársku. Kde ste sa potom zamestnali?

Po škole som robila pol roka v drevárskom podniku na Bučine a potom som bola asi sedem rokov na Okresnom národnom výbore.

S farmárčením ste začali na konci 80. rokov. Ako vám napadlo vymeniť prácu v kancelárii za život na farme?

Po revolúcii to bola pre mňa možnosť odísť, lebo na konci roka 1989 nám dávali všetkým výpoveď a v novom roku sme sa mali nanovo hlásiť. Ja už som bola vtedy na materskej a napokon som doma ostala úplne.

Veľmi ma ovplyvnila moja stará mama, ale aj všetky ženy v rode. Stará mama bola krajčírka, robila svadby, piekla aj varila. Ja som chodievala s ňou. Byť ženou, vychovať si deti, tvoriť a vyrábať ma vždy fascinovalo a verím takémuto životu. Zdá sa mi ozajstný.

Foto: Archív Jany Roziakovej

Vlastnú farmu Roziak ste spolu s manželom založili v 90. rokoch. Aké boli vaše začiatky? Podporoval vždy manžel vaše nápady?

Farmárčenie nebola len moja voľba, ale aj manželova. Keby nie môjho muža, tak mám nanajvýš jednu kravu alebo kozu.

Začiatky boli veľmi ťažké, nik z nás nevedel podnikať a mali len model družstva, takže sme si na každom kroku nabíjali nos. Ale ak je niečo ozajstné a v srdci, tak sa to vždy pretaví na dobré.

Na spracúvanie vlny máte vlastný kolovrátok aj prístroj na česanie vlny. Čo podnietilo váš návrat k tomuto starému remeslu?

S vlnou som začala preto, lebo je nedocenená a dnes má malé využitie, čo je škoda. Kolovrátok sme skladali dva roky a učili sme sa na ňom robiť úplne sami. Chcela by som, aby mal ešte život, lebo je úžasný.

Foto: Archív Jany Roziakovej

Uveďte nám nejaký príklad, vďaka ktorému si budeme môcť lepšie predstaviť, ako dlho trvá takéto ručné pracovanie vlny.

Ručné spracovanie vlny je zdĺhavá vec. Niekoľko dní prebieha pranie, potom sušenie, môžeme povedať, že aj týždeň. Česanie trvá jeden deň, ale spriadanie na jeden sveter 5-6 dní. Štrikovanie až týždeň, možno dva. Jeden sveter robím zvyčajne mesiac, lebo nie som oddelená len na vlnu a deň prinesie aj iné. Keďže som doma, tak sa pridá aj mletie múky a domáci chlieb. U mňa je to všetko zastrešené tou ženou, aká bola kedysi – teda ozajstná gazdiná, ktorá rozumie životu a prírode.

Tieto stroje nájdeme v dnešnej dobe pomaly iba v múzeách. Odkiaľ ste ich doviezli vy?

Stroj sa česanie vlny som kúpila z Klenovca z úluváckeho skladu, kde bol zapožičaný, ale mal majiteľa. Kolovrátok som si kupovala z Nového Zélandu, ale mám aj naše slovenské. Tie zahraničné sú špeciálne na vlnu a ľahšie sa na nich robí, naše bolo zväčša na ľan, no vlna sa dá tiež.

Foto: Archív Jany Roziakovej

Koľko oviec a kráv momentálne vlastníte?

Toho času máme 100 kusov oviec a 40 mäsových kráv.

Vďaka kvalitnej práci ste si určite vypracovali stálu klientelu. Kto všetko si kupuje vaše výrobky?

Klientela sa mení. Prichádzajú najmä mladé rodiny, pretože starší odišli do hypermarketov.

Foto: Archív Jany Roziakovej

Aktuálne poskytujete aj kurzy spracovania vlny pre ženy. Prečo by sa podľa vás malo toto remeslo zachovávať?

Kurzy vidím veľmi potrebné, lebo ženy ktoré chcú vlnu, začnú kupovať na internete, no tá je iná ako slovenská. Na našu si treba zvyknúť, nie je tak jemná a ani tak čistá, ale je energeticky vyššie.

Čo to znamená?

Ovca patri na toto územie aj z pohľadu krajinotvorby aj obživy ľudí, ktorí tu žili. Je nenáročná, dá človeku jedlo aj odievanie. Žije celoročne v prírode a jej vlna teda zažije zimu, teplo, vietor či dážď. Je nabitá touto energiou. Ak ju chemicky a drasticky nezničíme, tak aj po ostrihaní a spracovaní majú výrobky túto energetickú hodnotu. My všetci sme príchodom na zem vložení do prírody a oddeľovaním sme si len privolali choroby. Má liečivé účinky a patrí do rúk žien, ktoré z nej odejú rodinu.

Foto: Archív Jany Roziakovej

Čo všetko sa ženy na vašich kurzoch učia?

Prechádzame všetkým – praním, farbením, spracovaním, chceme pridať aj strihanie. Na tieto kurzy väčšinou prichádzajú ženy, ktoré už majú doma jednu dve ovečky.

Priali by ste si, aby vaši potomkovia v tejto práci pokračovali? 😊

Zatiaľ sme ich svojim životom vyľakali a popravde sa im veľmi robiť nechce. Verím však, že to po nás určite niekto preberie.

Foto: Archív Jany Roziakovej