Erik Kaliňák: Strýko nepije ani alkohol, drogami sa ho snažili zdiskreditovať

Minister vnútra: Kritizovať môže niekto Čechov kvôli opatreniam, nie nás

Slovenský pilot: Komerčné lietadlá môže pilotovať aj slepý človek

Stará sa o týrané psy a kone: Často som v situácii, že si zviera buď zoberiem, alebo ho hodia tigrom

  • Zvieratám sa snažíme prinavrátiť vieru, dôstojnosť a úctu, hovorí riaditeľka občianskeho združenia (OZ) Kone ľuďom Eva Piknová
  • Kone, rovnako aj psy, sú buď vyslovene spoločenské, alebo introvertné, o ktorých celý deň ani nevieme, dodáva
 srcset
Unsplash
  • Zvieratám sa snažíme prinavrátiť vieru, dôstojnosť a úctu, hovorí riaditeľka občianskeho združenia (OZ) Kone ľuďom Eva Piknová
  • Kone, rovnako aj psy, sú buď vyslovene spoločenské, alebo introvertné, o ktorých celý deň ani nevieme, dodáva

Starať sa o nechcené, staré či choré zvieratá je celoživotným poslaním. Nie vždy je to ľahké. A hoci sa objavia aj ťažšie momenty, keď by sa človek najradšej vzdal, stačí pohľad do ich očí a viete, že to zvládnete. V rozhovore pre TASR to hovorí riaditeľka občianskeho združenia (OZ) Kone ľuďom Eva Piknová.

Ako sa zrodila myšlienka starať sa o nechcené, týrané či staré kone a psy? To si asi žiada človeka s obrovským srdcom a láskou k prírode…

Presne tak, inak sa to ani robiť nedá. Celý život som bola pri zvieratách, vštepovali mi to od detstva a pevne sa to tam zavŕtalo. Šesť rokov som bola v športovom areáli, kde som však s mnohými vecami nesúhlasila. Starala som sa tam o kone, ktoré naraz zmizli. Nevykazovali výkony, aké by si ľudia predstavovali, tak ich vyhodili a odstránili ako nepotrebné. Tam niekde sa zrodila myšlienka dať im ďalšiu šancu. Veď celý život pracovali pre ľudí, chceli im dať srdcom čo najviac.

Začali sme s tromi koňmi a štyrmi psami, ale pomaly sa to nabaľovalo. Časom sme si zaobstarali vlastný pozemok, čo nás už, čo sa počtu týka, nebrzdilo. Brali sme to tak, že tým, že máme veľký pozemok, môžeme dať šancu čo najviac zvieratám. Zostali sme zatiaľ na počte desať koní a 15 psov. Už sme síce niekoľkokrát vyhlásili „full stav“, vždy sa však ďalším príbehom zrušil.

Čo vás privedie k tomu, aby ste si povedali, že ešte tomuto zvieraťu dáte šancu?

Vždy je to jeho príbeh, a hlavne oči. Často som bola v pozícii, že buď si ho zoberiem, alebo ho utratia, buď si ho zoberiem, alebo pôjde tigrom. Človeku to jednoducho nedá. Pozriete sa tomu zvieraťu do očí a viete, že ste preň poslednou nádejou. A keď tá nádej zlyhá, psovi alebo koňovi sa skončí život. 

Aké príbehy majú za sebou?

Sú to rôzne príbehy. Napríklad sa im obesil majiteľ, tri dni s ním boli v izbe. Rozstrapkali mu ponožky, lebo ho chceli zobudiť, ale rodina usúdila, že ho chceli zožrať, tak ich chceli dať utratiť.

Jedna sučka je z chovnej stanice, kde sa narodila s krivými nožičkami. Majiteľka si však nepriala, aby chybný kus z jej chovnej stanice chodil po svete, mali ju preto utratiť. Mali sme psa, ktorého týrali vyslovene preto, lebo mal ako šteniatko trocha inú tváričku, ktorá sa veľmi nezhodovala s tým plemenom. Majiteľovi zostal len ten posledný z vrhu. Odbavoval si na ňom zlosť, lebo sa musel oňho starať a kŕmiť ho aj napriek tomu, že mu nepriniesol peniaze. Prišiel k nám v katastrofálnom stave a dolámaný, dlho sme ho dávali dokopy.

Máme aj týrané zvieratá, veľa ich tu je so separačnou úzkosťou, lebo bývali dlho samy, tak robili akoby „zlobu“, škodu na majetku, čo bol dôvod na to, aby išli preč. Veľmi častými dôvodmi sú aj sťahovanie sa z domu do bytu alebo keď sa narodí dieťa. 

Pes
zdroj: Unsplash/ Ryan Stone

Všimla som si, že domov tu nachádzajú výhradne veľké plemená psov. Prečo?

Mnohí vykresľujú napríklad bull plemená ako krvilačné beštie a ľudia majú často predsudky, v dospelom veku si ich nechcú brať. Kým je to ešte šteňa, je foremné, dá sa s ním robiť. Ale keď už je pes dospelý, má svoje zlozvyky. Keď si ich berieme, vždy je to taká mačka vo vreci. Nevieme, akú minulosť majú za sebou. Príbeh nám povedia, ale nie každý vám povie pravdu. Berieme si ich s rizikom, že keď napríklad zdvihneme vidly a ideme dať koňom seno, tak pes na nás možno zaútočí, lebo ho bili.

Našťastie, so žiadnym psom nemáme u nás takýto problém. Máme napríklad psa, ktorý nemá rád, keď ho chytíte za obojok. Nikdy nezaútočil, ale dal najavo, že sa mu to nepáči.

Takéto veľké plemená psov končia v útulkoch na dlhé roky a majú malú šancu na to, aby si ich niekto zobral, na rozdiel od malých psov. Osobne mi ani malé psy povahovo nesedia, lebo sú uštekané, a tým, že aj trénujem, nepotrebujem ich prekrikovať. Okrem toho by malé psy u nás nemali veľmi dlhú životnosť. Kôň má totiž laterálne postavenie očí, nie periférne, vidí po bokoch a dozadu, pred kopytami má slepú zónu. Takže keby sa mu tam nejaký malý pes motal, tak je riziko, že by ho zašliapol. 

Nemci začínajú nezvyčajný experiment: Ľuďom dajú na ruku za nič 1 200 eur mesačne

Svoje príbehy majú isto aj kone…

Kone majú zväčša príbehy športová kariéra – nedosahovanie výkonov – tigre, mäso. Väčšina športových koní končí takto. Na Slovensku sú totiž mnohí ľudia nastavení tak, že keď si kúpia koňa, chcú od neho okamžite výkon. Tým, že ich nenechávame dozrieť, hlavne fyzicky, lebo ich netreba hneď sedlať a zapriahať, odchádzajú im chrbty, šľachy, kĺby. To sa niekde odrazí a chorý, chromý kôň výkony, samozrejme, dosahovať nemôže. Robí sa to potom napríklad tak, že sa predá do jazdeckej školy, kde ho úplne doničia. Veľa ľudí má voči tomu predsudky a tam ich dávať nechcú.

Máme tu aj koníka s nádorom, ktorý mu tlačí na dýchaciu trubicu, preto nezvládne udýchať výkon. Pre majiteľku zostal nepotrebný.

Majú aj kone a psy podobne ako ľudia špecifické vlastnosti?

Kone, rovnako aj psy, sú buď vyslovene spoločenské, alebo introvertné, o ktorých celý deň ani nevieme. Keď prídeme, príde sa pohladkať, potom ho niet, potom sa odniekiaľ vynorí, príde skontrolovať situáciu, či je niečo nové, či je všetko v poriadku, alebo vykukne, keď počuje nový hlas, a zasa sa niekde schová.

V každom stáde, v každej svorke si všimnete rôzne povahové vlastnosti. Sú psy a kone, ktoré sú dominantné a potrebujú si to postavenie získať a mať ostatných nejako pod kontrolou. A sú zasa také, ktoré také ambície vôbec nemajú. Akoby to brali tak, že nič odo mňa nechcite a ja nebudem nič chcieť od vás. Napríklad máme koňa dôchodcu. Celý život žil tak, že tu ma nechajte, tu ma nájdete. Ale niektoré kone to zneužívali. Keď si chcel nejaký kôň kopnúť, hryznúť alebo zvýšiť ego, išiel za ním. Potom vyzeral, ako keby pri ňom vybuchla bomba a schytal všetky šrapnely. A keď som ho natierala mastičkou, vyzeral, akoby bol indiánsky kôň, ktorý ide do boja, lebo tú mastičku mal všade. Bol v psychickom vypätí, lebo stále čakal od koňa útok. Hneď ako je v ohrade sám, darí sa mu. Ale vždy stojí pri ostatných koňoch, lebo kôň je stádové zviera.

Vždy je to tak, že keď príde nový člen do svorky alebo stáda, musí prejsť akýmsi „prijímacím pohovorom“ a väčšinou to tie nové schytajú. Ak pôvodné vidia, že sa nový jedinec bráni a nenechá si, dostane od všetkých, aby ho nejako usmernili. Keď ustúpi, sú buď povahy, ktoré si povedia, že už netreba nič riešiť, alebo, naopak, povahy, ktoré si chcú na ňom zvýšiť ego.

Pri psoch je to tak, že niektoré si akoby povedia, že keď chcete, zahryznite sa, ja to nejako prežijem. Mali sme aj takého psa, ktorého druhý pes u predchádzajúceho majiteľa bil.

Za ten čas sa vytvorili aj kamarátstva, a ak sa jeden z kamarátov náhodou dostane do konfliktu, druhý mu ide pomôcť. Ja ich nechám si to vždy vydiskutovať. Aj keď príde nový pes. Ale vždy stojím pri nich, aby som zasiahla, ak by to chceli prehnať.

Pripadá mi to ako v kolektíve ľudí…

Úplne, akoby to boli ľudia. Tiež keď prídete do nového kolektívu, tak vás niektorí privítajú s nadšením, iní vás ohovárajú, lebo treba hľadať chyby, niektorí vás ignorujú. Takisto to funguje vo zvieracej ríši. Ale ak je problém, treba si to hneď vydiskutovať.

Vládne medzi nimi aj akási hierarchia, že niekto má pred niekým totálny rešpekt, ktorý však nezískal silou?

Áno. Mali sme napríklad psa, ktorý bol týraný. V živote sa nepobil a napriek tomu, keď ostatní žrali a on išiel okolo, rozostúpili sa a nechali ho nažrať sa. Ten pes mal niečo v sebe a zvieratá to preciťujú viac ako my. Kira bola dlho jediná sučka a bola najmladšia a všetkých „dávala dole“, ale keď išiel Bruno, ustúpila aj ona. Je to pozoruhodné.

Rovnako je to aj pri koňoch. Niektoré sa pomaly vrhali na niektoré žrebce ako pirane, ale keď som išla s jedným, všetky ustúpili, hlavy sklonili a schovali sa. Pokojne ich môžeme osobnosťami a povahami prirovnať k ľuďom.

zdroj: Pixabay

Boli momenty, keď ste sa sama seba pýtali, prečo to vlastne robíte?

Samozrejme. Napríklad, keď vám v zime alebo v daždi prinesú seno. My sme v Blatnom a je to príznačný názov. Pýtala som sa sama seba, či mi to za to stojí, či nechcem byť ako „nastajlované“ matky, ktoré sa prechádzajú s kočíkom, a ja som bola do pol pása od blata. Ale potom sa stačí pozrieť tým zvieratám do očí a viete, že ste pre ne stred vesmíru, že ste tá, na ktorú sa spoliehajú. A potom si poviete, že to predsa len dáte. Pozitíva vždy prevalcujú negatíva.

Dá sa povedať, že sa tým zvieratám snažíte prinavrátiť dôstojnosť, úctu a rešpekt?

Určite áno. Veľa psov ponižovali a týrali, mnohé boli utiahnuté. Krčili sa, keď sme ich chceli pohladkať. Teraz sú spokojnejšie, zistili, že ruka neznamená len bitku, ale aj pohladenie. Mnohé chcú preto akoby dobehnúť zameškané. A pokiaľ ide o kone, pre nás je ich službou už len to, že sú tu a dávajú lásku. Aj deti vedieme k tomu, aby mali rady nielen tie kone, na ktorých sa jazdí. Všetkým zvieratám treba lásku prejavovať rovnako.

Zdroj: TASR

Najnovšie video